1-24/ Sv.Mikuláš

Adventný kalendár, známy asi 100 rokov, mal deťom skrátiť čakanie na štedrovečerný deň. Vymyslela ho jedna Mníchovčanka, ktorú syn dookola trápil otázkami, kedy konečne príde Ježiško. Nekonečné spytovanie sa ju priviedlo na nasledujúcu myšlienku. Vzala kartón, nakreslila 24 políčok, pripevnila sladkosti a vysvetlila synovi, že každý deň môže jedno políčko otvoriť a keď budú otvorené všetky, Štedrý večer je predo dvermi. Keď tento chlapec potom vyrástol, nechal Adventný kalendár oficiálne vytlačiť. Jeho prvé vydanie vyšlo v roku 1908 v Mníchove pod názvom ´V krajine Ježiška´.
Tradícia zdobenia vianočného stromčeka sa od 18. storočia rozšírila z Nemecka úspešne do takmer celého sveta. Od reformácie do polovice 19. storočia bola jedlička symbolom Vianoc u protestantov a jasle u katolíkov.
Darčeky dostávali do predošlého storočia iba deti: hračky, jabĺčka, oriešky a medovníčky.
Kedysi ich nosil sv. Mikuláš, ale keďže evanjelici neuctievali žiadnych svätých, začal darčeky nosiť Ježiško alebo Weihnachtsmann.

Sv.Mikuláš

6. december je sviatkom Sv. Mikuláša, ktorý patrí medzi najobľúbenejšich svätých, a to nielen u detí.
Žil v prvej polovici 4. storočia a pravdepodobne bol biskupom v Myre (dnešné Demre v Turecku). Priame a historicky podložené dokumenty z tohoto obdobia k jeho osobe a životu bohužiaľ neexistujú. Prvé zmienky o ňom pochádzajú až približne zo 7. storočia, napr. od Andreasa z Kréty či mnícha Johannesa z Konstantinopolu. Podľa viacerých zdrojov sa narodil v Patare v Lýcii, na južnom pobreží Malej Ázie okolo roku 270 až 286. V 19 rokoch bol pravdepodobne svojim strýkom, taktiež Mikulášom, vysvätený za kňaza a stal sa opátom kláštora Sion neďaleko Myry.

Počas prenasledovania kresťanov v roku 310 mal byť väznený a mučený. Jeho rodičia, ktori umreli príliš skoro, boli veľmi bohatí, ale Mikuláš všetok zdedený majetok porozdával chudobným. Tento jeho čin je priamo potvrdený biskupmi Ambrosiom z Milána a Basiliom z Caesareyi zo 4. storočia.
Ďalšími textovými analýzami sa zistilo, že legendárny Mikuláš je dokonca možno spojením dvoch historických osôb: biskupa Mikuláša z Myry, ktorý žil v 4. storočí a jeho menovca, opáta zo Sionu, ktorý bol biskupom v Pinore a zomrel 10. decembra 564 v Lýcii.
Pozostatky Mikuláša boli po obsadeni Myry moslimami prenesené do talianského prístavného mesta Bari. Z jeho hrobky vyteká vonná látka nazývaná myrha.
Na rozdiel od sv. Martina je uctievaný nielen latinskou ale i gréckou cirkvou. Je patrónom Ruska, Chorvátska, Srbska. Ďalej patrónom námorníkov, kupcov či obchodných cestujúcich, miništrantov a detí. Za svojho ochráncu si ho prisvojili i lekárnici, právnici, väzni, lodiari, študenti, mäsiari, krajčíri, atď. Od 6. storočia ho uctievajú Gréci, neskôr Rusi, v Nemecku sa jeho kult šíri od 10. storočia a od 11. st. sa jeho vplyv rozmáha po celej Európe.
Sv. Mikuláš je tradične zobrazovaný v rúchu katolíckeho biskupa červeno-bielej farby, nesie pastiersku palicu a na hlave má mitru.

6.december a s ním spojené zvyky
Od 13. storočia sa v tento deň v kláštorných školách usporadúvala detská hra ´na biskupa´ (ludus episcopi puerorum), vrámci ktorej si deti mohli zvoliť svojho ´detského biskupa´. Tento potom kázal dospelým a mohol ich za ich skutky pokarhať. S hrou sa spájali i slávnostné sprievody.
Od 15. storočia je známy zvyk ´plnenia lodičiek´. Z papiera sa skladali mikulášske loďky, do ktorých mal svätec vložiť svoje dary. Vznik tohoto zvyku pravdepodobne súvisel s patronátom nad námorníkmi. Papierové lodičky boli neskôr nahradené ponožkami, topánkami a čižmami. Keďže ľudia v stredoveku ešte nepoznali jedenie z tanierov, ale z jednej spoločnej misy, boli ponožky a topánky, sušiace sa predo dvermi, tým najlepším miestom, kam mohol sv. Mikuláš nadeliť sladkosti, jabĺčka či oriešky každému zvlášť. Tento zvyk sa spája s legendou obdarovania troch chudobných sestier a zodpovedá holandskému ´Korbschüttetag´, kde deti položili jablkami, orechmi a koláčmi naplnené koše do bezprostrednej blízkosti ohňa a akonáhle hrozilo, že začnú horieť, vysypali ich do stredu izby a deti sa mohli vrhnúť na ich obsah. Horiace koše boli symbolom skončeného leta, ktoré darovalo ľuďom úrodu.
Zvyk s rozdávaním darčekov mal zo začiatku symbolický charakter. Chudobným sa darovali tie najpotrebnejšie veci k existencii a k tomu niečo na jedenie a pitie. V čase reformácie sa darovanie darčekov presunulo na Vianoce a zároveň sa začali obdaruvávať i deti. Odkedy sú Vianoce oslavované ako sviatok rodiny, dostávajú dary i dospelí.
Zvyk odmeňovania poslušných detí a karhania tých neposlušných je zasa spojený s cirkevným poradím perikop (výňatky z biblie čítané pri omši). 6. decembra sa čítala stať z Evangélia podľa Matúša, Mt 25, 14-23. V nej trom sluhom rozdelil ich pán talenty (starogrécka hmotnostná a peňažná jednotka). Keď sa po čase vrátil, museli mu povedať, čo s nimi urobili.
No a keďže zlo a lenivosť majú byť potrestané, sprevádza sv. Mikuláša čert s bičom a vrecom. Zlo stražené dobrom. V Nemecku je to Knecht Ruprecht, vo Francúzsku Pére Fouettard, vo Švajčiarsku Schmutzli, v Rakúsku Banat, v Chorvátsku Krampus, atď.

xxxxxxx

 Lampiónový sprievod na Sv.Martina

Lampiónový pochod na sv. Martina je obľúbenou každoročnou oslavou detí a dospelých v mnohých regiónoch Nemecka, Rakúska a Švajčiarska. Už niekoľko týždňov dopredu sa deti učia pesničky, typické pre tento večer (Martinslieder) a spolu s vychovávateľkami či učiteľkami si majstrujú jednoduché lampióny.

Podľa legendy bol Sankt Martin (Martin z Tours) vojakom, ktorý v jeden obzvlášť chladný zimný večer preťal mečom vlastný vojenský plášť a podelil sa oň s mrznúcim polonahým žobrákom. Možno sa práve po tomto čine, keď sa mu nasledujúcu noc vo sne zjavil Ježiš, odetý do darovanej polovice plášťa, rozhodol skoncovať s kariérou vojaka a pomáhať chudobným v službách Božích. Stal sa z neho biskup a neskôr bol vyhlásený za svätého.
Podľa regiónov sa v tento večer konajú rôzne zvyky. Celá perepúť sa vyberie spoločne do chladných a tmy ponorených ulíc mesta či dediny. Deti si nesú rozsvietené lampióny a spievajú spolu s rodičmi už spomínané piesne. Niekde sa chodí od domu k domu a deti si vyspievajú sladkosti, pečivo či ovocie. V mestách sa väčšinou skupina vyberie k nejakému blízkemu parku. My sme sa so synom zúčastnili už dvoch takýchto sprievodov. Prvýkrat bola v parku postavená obrovská vatra, druhýkrat boli na celej lúke rozložené a v stromoch povešané desiatky kahancov. A spievali sme.

Niekde sa pripravujú i scénky s delením plášťa, inde (ako napríklad u nás) sa rozdávajú perníky v tvare husi. “Jedenie husi” je typické pre tento deň, ale existuje niekoľko legiend, ktoré ozrejmujú pôvod spomínaného zvyku. Jedna z nich hovorí, že keď mal byť Martin vymenovaný za biskupa, necítil sa byť hodným preukázanej pocty, a tak sa schoval do stajne s husami. Tie, vyľakané nečakaným návštevníkom, spustili také hlasné gáganie, že bol nakoniec prezradený a musel prevziať úrad biskupa.

No a na koniec večera sa rodičia môžu zahriať vareným vínkom, deti detským punčom a potom väčšinou už riadne uzimení odchádzaju spoločne domov a zo všetkých strán ešte dlho počuť štebotavé hlásky detí, ktoré si naďalej pospevujú :”Laterne, Laterne, Sonne, Mond und Sterne…”