Výchova, pravidlá v rodine, správne stanovenie hraníc
"Výchova detí je behom na dlhé trate" dočítala som sa raz v jednej knihe a už iba dodám: …a to behom špeciálnym s extra prekážkami.
23.1.08 Včera sa konala v škôlke nášho syna beseda na tému : Výchova, pravidlá v rodine, správne stanovenie hraníc, atď.
Prednášala nám jedna skúsená psychologička s 30-ročnou praxou. Priznám sa, bola som dosť unavená, ale po dlhom váhaní som predsa len išla. Bol to veľmi zaujímavý večer s výbornou odborníčkou, ktorá vtipne kombinovala teóriu s praktickými radami. Pokúsim sa tu aspoň čiastočne zreprodukovať, čo som sa dozvedela a dúfam, že sa mi podarí všetky myšlienky správne zachytiť na "papier". (Sú to vlastne odpovede na rôzne otázky rodičov).
Kedy začať s výchovou a stanovením pravidiel
Dieťa sa začína učiť odo dňa narodenia, takže s výchovou treba začať hneď od začiatku, ale formou primeranou veku. Deti sa učia 3 rôznymi spôsobmi:
- sledovaním okolia- ako sa okolie správa v určitých situáciách- takže buďme príkladom pre svoje deti
- skúsenosťou- učí sa na vlastných chybách- dieťa je samé sebe “výskumníkom”
- to, čo mu “vtĺkame” do hlavy slovom.
Prekvapujúce bolo pre mňa, že posledný bod z tohoto celého procesu zahŕňa u dieťaťa iba 7 % a dieťa sa učí najviac odpozorovaním zo svojho okolia!!! Takže veta “ako by som hrach o stenu hádzal” skrýva pravdepodobne v sebe oveľa viac, než by sme si želali a hodinové diskusie mnohých rodičov sú vlastne nanič.
Nediskutujte zbytočne s dieťaťom, to je presne to, k čomu sa vás snaží ono doviesť, pretože je tak naprogramované od prírody. Záleží iba od vás, k čomu ste v danej situácii ochotní vy. Či máte vôbec silu a náladu na diskusiu.
Z vlastnej skúsenosti viem, že zo synovho správania už mám relatívne dobre odpozorované, kedy ma chce vytočiť. Vtedy nediskutujem. Bodka. Prečo? Lebo to tak je a bodka!
Presne o tomto sa nás snažila presvedčiť i pani Wagner. Ako príklad nám uviedla správanie sa detí v jasličkách či škôlke. Za veľmi krátky čas deti odsledujú pravidlá, ktoré platia v týchto ustanovizniach a tam fungujú ako “hodinky”. Keď sa ich spýtate :prečo?, nevedia vám odpovedať, tam to proste tak beží …a bodka. Koniec diskusie! Lebo to tak proste je!
Pokiaľ sa ale nenachádzate v konfliktnej situácii, diskutujte o všetkom, vysvetľujte, rozprávajte,… deti to zbožňujú.
Zapojte dieťa aktívne do rozhodovania. Musí mať pocit, že je brané vážne, že si smie samé vybrať, čo chce. Z čoho si smie ale vybrať, určite zasa vy! Takže si správne premyslite vami navrhované alternatívy a dieťa si vlastne vyberá iba z toho, s čím budete v konečnom efekte súhlasiť aj vy.
Fázy vzdoru a trucu
V živote dieťaťa je ich niekoľko a u každého jedinca sa prejavujú rozdielne a s inou intenzitou. Prvá nastáva asi vo veku 2,5 roka, potom 4,5 a 13 rokov (tuším bola medzitým ešte fáza vzdoru v 8 rokoch). Navyše prichádzajú v úplne nevhodných okamžikoch.
Pamätám si na našu “prvú”. Stretli sme sa s kolegyňou, ktorá býva oproti mne, vonku na ihrisku. Jej dcéra je od Michaela staršia asi o 2 mesiace. Sťažovala sa mi, ako sa už asi dva týždne Tess jedovito hádže na zem , trucuje, odvráva. Ešte som ju ukľudňovala, že to sa stáva v každej rodine, opísala, ako takéto situácie riešim ja…bla,bla
…a asi o dva týždne vybuchla sopka u nás. Vlastného syna som vôbec nespoznávala. Bola som zhrozená a úplne v koncoch. Z jedného dňa na druhý sa z neho stalo úplne iné dieťa. Plieskal sa o zem, zúril, vrieskal len tak z ničoho nič. (Doteraz to bola jediná skúsenosť s fázou vzdoru u neho ... ale za pár dní bude mať trinásť...)
Störendes Verhalten erhält die meiste Aufmerksamkeit - čo v preklade znamená: rušivé správanie získava najviac pozornosti
Aj toto sa deti naučia pri nás, resp odpozorujú to z nášho správania. V dnešnej dobe musí všetko fungovať stopercentne a najlepšie už “včera”. Nechceme nič zmeškať, všade sa náhlime, na nič nemáme poriadne čas.
Jeden príklad s telefonovaním:
Ak začneme telefonovať, určite sa v našej blízkosti objaví dieťa a dožaduje sa rôznym spôsobom našej pozornosti. Buď si to nevšímame, prípadne dieťaťu vynadáme, potom ako sme mu minimálne 5x povedali, aby nás nechalo na pokoji, až nakoniec s hnevom ukončíme rozhovor: “Pri tebe sa vôbec nedá telefonovať!!!”
A dieťa sa naučilo lekciu: stačí vyrušovať a získam pozornosť!
Preto sa treba vždy s potomkom vopred dohodnúť na tom, čo bude robiť (kresliť, pozerať rozprávku,…) a počas akého časového intervalu, kedy vás pri vašej činnosti nemá vyrušovať. Pre menšie deti je pojem času “chvíľa” či “20-30 minút” ťažko predstaviteľný, preto im radšej nastavte budík alebo nejaký časomerač, a keď stanovený čas uplynie a deti vás skutočne dokázali nechať v kľude, splňte teraz vy, čo ste im sľúbili. Nezabudnite dané slovo dodržať, nie je nič horšie, ako sklamané dieťa.
Skúste prejsť častejšie na spontánne odmeňovanie
(tj namiesto sľubovania do budúcnosti, čo dieťa dostane, ak bude dobré, atď.)
Veľa rodičov si deti nevšíma, keď sa pekne spolu hrajú, ich pozornosť upúta až škriepka, či nebodaj bitka detí.
Skúste zmeniť taktiku: vojdite do izby, keď je tam kľud, zoberte si poprípade kávičku, pochváľte detičky, akú krásnu atmosféru majú v izbe, sadnite si k nim, zahrajte sa s nimi, ak si to želajú a zdôraznite, že si práve takýto moment vzájomnej pohody chcete vychutnať.
Ak bolo vaše dieťa “poslušné”, spontánne mu dajte na vedomie, že sa vám jeho správanie páčilo, pochváľte ho a povedzte, že mu namiesto jednej rozprávky na dobrú noc prečítate hneď rozprávky dve.
Pravidlá v rodine
Každé dieťa zvláda toľko základných pravidiel, koľko má rokov. Takže 3-ročné dieťa ovláda 3 “rodinné” pravidlá. Tieto pravidlá sa majú vzťahovať na to, čím rodina žije, resp. čo chce dať dieťaťu do života, pričom sa takéto pravidlo nemusí vzťahovať na jednu konkrétnu vec, ale na určitú skupinu jednej témy. Každá rodina zvláda ževraj maximálne 8 základných pravidiel a tieto by sa mali približne týkať nasledovných tém :
- ako sa k sebe správame, ako dodržiavame dané slovo, hovoríme ďakujem a prosím, nenadávame
- rodinne rituály -pri stole, pred spaním, atď. (my máme doma napr. zavedené, že pred každým jedlom sa všetci pochytáme za ruky a spoločne zaprajeme “dobrú chuť”. Syn už hneď pri sadaní k stolu hlási, že nasleduje tento rituál, veľmi ho obľubuje a vždy aktívne zapojí do neho i každú návštevu. Zaujímavé bolo sledovať, keď sme boli na dovolenke vo Francúzsku. Tam sedeli pri stole okrem nás i ďalšie tri deti. Takže Michael zapojil i ich. Všetci sme sa pekne pochytali za ruky, zapriali si dobrú chuť a na tretí krát vyžadovala túto ceremóniu Charlotte sama od seba, neskôr do nej zapojila i svojich starých rodičov a keď k nám teraz príde na návštevu, pokračuje naďalej a s veľkou radosťou v tomto rituále a už vopred naň upozorňuje, presne ako Michael.)
- dohodnúť pravidla- v akom veľkom priestore sa môže napr. dieťa vonku pohybovať, hrať samo- tj do 4 rokov môže ísť samé iba na ihrisko pred dom, od 6 rokov aj na ihrisko ku kamarátke/-ovi - kedy, v akom čase musí byť večer doma
- ako sa správame na ulici – cez cestu sa držíme za ruku (menšie deti), chodíme cez prechod pre chodcov, vopred sa pozrieme, či nejde auto…
- ruky sa umývajú po použití WC, pred jedlom, keď prídeme z prechádzky, …
atď.
Čo robiť, keď dieťa ublížilo, resp. ubližuje iným
Dieťa sa musí v prvom rade ospravedlniť, ale deti neberú ospravedlnenie vážne. Je to pre nich iba slovíčko, ktoré rýchlo vyslovia a za 5 minút dokážu bez mihnutia oka zase tej istej osobe ublížiť. Takže okrem vyslovenia “prepáč”, musia pre dotyčnú osobu ako dôkaz na uzmierenie vykonať niečo navyše. Môžu sa s ňou napr. rozdeliť o svoju čokoládu, niečo darovať, požičať hračku na štvrť hodinu, atď.
Nie vždy dieťa s takýmto uzmierením súhlasí. Nemusíte ho nútiť, aby to spravilo. Povedzte mu, že jeho správanie sa vám nepáči a prejdite na učenie “príkladom”.
Vykonajte akt uzmierenia za dieťa.
Nezabudnite, že dieťa sa učí viac pozorovaním ako slovom!
P. Wagner nám uviedla príklad, ako rieši konflikty medzi deťmi jedna rodina. V prípade, že sa ich dve deti pohádajú, či pobijú, musia si obe sadnúť na gauč v obývačke a zliezť z neho môžu iba vtedy, ak sa ospravedlnia a zároveň získajú od toho druhého povolenie odísť.
Potom nám uviedla ďalší príklad z vlastnej domácnosti. Syna vždy vozila na tréningy a nikdy sa to nezaobišlo bez stresu. Raz ho upozornila, že za desať minút sadne do auta a odchádza, ďalšie upozornenie prišlo po 5 minútach. Samozrejme, že v stanovenom termíne syn nebol hotový, a tak zobrala jeho tašku, sadla do auta bez neho a … odišla. Po 2 hodinách sa vrátila domov a hovori: “Ja som bola na tréningu, taška bola na tréningu, tréner a spoluhráči tiež, každý ťa nechal pozdravovať a pýtal sa, či prídeš aspoň nabudúce…”
Vraj to zabralo.
V prípade, ak dôjde k vážnemu konfliktu, potrebuje dieťa “vypnúť”, resp čas na ukľudnenie. Každé to ale rieši iným spôsobom. Deti prechádzajú z fázy vzdoru, hnevu či násilia do fázy vzlykania, aby sa nakoniec usmievali ako slniečka, poprípade vysilení zaspia.
Niektoré deti sa potrebujú ísť ukľudniť mimo vášho dohľadu. Pošlite ich preto do detskej izby, aby si “prevetrali” hlavu. Nadbytočnú energiu deti uvoľňujú často búchaním či kopaním do niečoho. Ak máte takýto typ dieťaťa, zaveste mu už vopred do izby “boxerský vak”. Ak exploduje, skúste to vydržať, nechoďte za ním (pokiaľ nedôjde k ohrozeniu na zdraví), nevyprovokujte ďalší zbytočný konflikt.
Iné deti potrebujú metódu “klokanieho vaku”. Uchopte ho pevne do náručia, chrbtom k sebe, aby vám nevidelo do očí. Nerozprávajte sa s ním, držte ho pevne, pokiaľ sa neukľudní.
Dieťa potrebuje jasné príkazy a nie diskusie (v konfliktnej situácii).