Včera som s dievčatami zašla do Anglickej záhrady. Vychutnať si posledné hrejivé lúče pred nastávajúcou zimou, nech už je, aká chce. Zhodou okolnosti sa mi o 11:30 nazbieralo osem báb, dvaja mládenci chýbali. Zaviedla som ich ako vždy na naše obľúbené ihrisko a po chvíli naň došla i nejaká anglická rodinka. Mladí manželia s bábätkom a starí rodičia. Predpokladám, že staršia z dvojíc sprevádzala dcéru s vnúčatkom (no čisto teoreticky to mohla byť i nevesta, s ktorou majú dobrý vzťah - oslovenia som nezachytila). Nemyslím si, že mali ešte nejaké iné dietko so sebou, ktoré som v danom momente prehliadla, lebo som (veselo) dohovárala jednej zo svojich nových dvojičiek. Rozhodla sa mať nudný deň, kde ju nič nebaví a všetko je hrozné.
Zrazu mi zrak padol na starých rodičov, ako pobehli o pár metrov dopredu a navzájom sa sácali. Pár sekúnd mi trvalo, než som pochopila, že sa nejedná o zvláštny druh pästnej hádky, len hrajú hru komu sa podarí chytiť viac zo stromov padajúcich listov a neskutočne sa pritom zabávajú. Ako malé, roztopašné deti. Takmer sa popučili od smiechu spolu s dcérou. Im nešlo o to, zaujať/animovať nejaké dieťa, ktoré ak by teda bolo nablízku, určite by sa s radosťou pridalo. Oni si ako dospelí spoločne užívali krásny deň. Nie iba na jeden krátky okamih. Oni sa takto bláznili minimálne pol hodiny.
Ich bujará nálada nakazila i mňa.
- Nejdeme aj my naháňať listy? - spýtala som sa prváčky, ktorá sa snažila zatajiť predo mnou svoj úsmev, čo jej svojim počínaním práve vyčarovali na tvári.
- Nie, mne sa nechce - odvetila. Návrh sa totižto nehodil do pôvodného konceptu jej dňa.
- Chápem, nuda. Tak sa spýtam (ďalšej, čo sa urazila, bo nesúhlasila s jedným návrhom zvyšku dievčat).
A tá mi i ochotne zapózovala pred kamerou.
