A načo robiť darčekY?

Tak som si pripravila poctivo program na voľnetvorivé chvíle na prvé štyri mesiace.
S prihliadnutím na to, že mám samých prváčikov, som si spokojne rozdelila aktivity na jednotlivé týždne a na všeobecne známe, koncoročné témy, pripravila cca. rozpočet na materiál.
Myslela som si, že som na nič dôležité nezabudla, že som všetky plusy/mínusy zohľadnila. Poučená z minuloročných chýb.
Produkty našej tvorby musia mať v sebe niečo, čo pripomína aspoň čiastočne radosť, akú deti zažívajú pri čľapotaní sa v blate, pri miesení cesta, modelovaní plastelíny alebo momentálne letiacom gumičkovaní. Nesmú trvať príliš dlho a musia nadchnúť aspoň dvoch-troch zo skupiny. To je také dobré štartovacie číslo, aby svojou tvorbou presvedčili/prilákali aj ďalších spolužiakov.

No čosi som predsa len podcenila.
- Deti, Vianoce sa blížia. Aj my rodičom spravíme aspoň jeden pekný darček. Jeden pre mamu, jeden pre tata...
Jeden z chlapcov sa na mňa prekvapene zahľadel a nechápavo, priam rozhorčene vraví:
- Darčeky? A prečo by sme my mali chystať darčeky?
Ešteže mi v podobných situáciách rýchlo zapaľuje. (A ešteže on v pravej chvíli zareagoval, ako zareagoval.)
Kusla som si do jazyka.
- Bože, veď ja mám predsa prvákov (navyše okrem dvoch výnimiek všetci prvé dieťa v rodine!!!). Tam predsa nosí darčeky stále zatiaľ Ježiško (alebo Weihnachtsmann )... Tak to teda nie! Ja nebudem tá, čo im krutou pravdou zničí ich doterajší detský svet. Pracovať necháme naďalej na to zvolených, vysvetlenie príde i tak onedlho a ja si pripravím vhodnejší príhovor na našu vianočnú tvorbu. Tento rok sa teda zredukuje iba na novoročný kalendár Ten sa dá celkom rozumne zdôvodniť