Vianočný koncert a opäť zásah sanitkY

Áno, predvianočné obdobie býva každý rok náročné, ale čo sa 2018 deje, už naozaj presahuje hranice pravidelného, mnou známeho a akceptovateľného maxima. Chlapec, kvôli ktorému tentokrát prišla sanitka, je síce z mojej skupiny, ale v pondelok odchádza s Afričanom a Šálkom o druhej na krúžok Naplno vo forme a ten končí ako družina o pol štvrtej.

Krátko pred koncom ku mne dobehli dievčatá zo susednej skupiny a vzrušene zvestovali, že na krúžku odpadol, bol v bezvedomí a učiteľka musela privolať prvú pomoc.

Z toho, čo rozprávali, vyznel príbeh tak, že nejaký iný chlapec sa jašil a skočil na neho. Či ho zvalil alebo nejakým neuváženým hmatom uviedol do KO stavu, zatiaľ netuším, ale ten môj zverenec má vysokú nadváhu a už pri preberaní skupiny ma bývalá kolegyňa vystríhala, aby som dávala pozor na jeho úrazy.

Jeho nadváha spôsobuje, že je veľmi nemotorný a keď stratí rovnováhu, on seba neustojí. Zvalí sa ako vrece zemiakov a ak, nebodaj, zle dopadne, nedokáže sa ani sám pretočiť. Sama som raz bola priamou účastníčkou jeho zdvíhania a dve dospelé sme ho takmer nedokázali postaviť na nohy. V podobných prípadoch on ešte začne i panikáriť. Tentokrát však nevydal ani hlásku, čo na druhej strane musel byť pre učiteľku i deti riadny šok, lebo predpokladám, že s bezvládnym telom už vôbec nepohli. Alebo teda minimálne. A ktohovie, čo v tom momente zažívali deti, keď sa prvýkrát stretli so stavom bezvedomia.

Obliekla som sa a zbehla dole. Nejaké deti kričali, že ho sanitka práve vezie do nemocnice. Vošla som do telocvične. Ani komára tam nebolo počuť, aké hrobové ticho v nej vládlo. Deti sedeli prestrašene tesne vedľa seba na lavičke skoro ako lastovičky oddychujúce na drôte. Učiteľka práve niečo zdvíhala zo zeme. Spýtala som sa jej, či jej treba nejako pomôcť a informovať mamu. Na moje prekvapenie odvetila:

- Ďakujem, nie. Už mu je dobre a ona za desať minút príde.

Informácia, ktorá mi akosi nesedela s tou predošlou. No vzhľadom na napätie v miestnosti som iba povedala - keby niečo, stojím vonku - a vyprázdnila pole. Krátko nato prišla jedna iná mama, ktorú poznám z videnia. Vraj sú s tou druhou kamarátky, a tak jej hneď volala. Vzápätí sa otočí ku mne a vraví:

- Ale veď ona o ničom nevie!

Tak to už som bola dopletená úplne. Mohla som si iba domýšľať, že lekár asi skontroloval všetky životne dôležité funkcie a následne prepustil pacienta do opatery učiteľky. Keďže to už tak či tak bolo pred koncom krúžku a mama ho vždy po ňom vyzdvihuje, rozhodla sa učiteľka čakať. Ona hovorila s lekárom, ona vie, čo jej povedal a preto i ona smie rozhodnúť, čo ďalej.

Ale to by nesmeli existovať istí ľudia, ktorí majú nutkanie byť veľmi nápomocní a začnú sa miešať tam, kde nemajú. Aj keď s dobrými úmyslami, ale dobré úmysly nie sú vždy na mieste iba preto, že to tak niekto nepovolaný cíti. Niekedy sa jednoducho treba držať v úzadí a pomôcť iba v prípade, ak niekto o pomoc sám požiada alebo ak zdravým uvažovaním rozpoznajú, že je táto naozaj nevyhnutná.

Ona v danom prípade najprv zneistila mamu (dokážem si predstaviť, čo prežívala, kým dorazila do školy) a potom ešte zašla za učiteľkou zisťovať bližšie informácie o aktuálnom stave. Nezaregistrovala som jej aktivity, lebo medzičasom dochádzali poslední rodičia, aby vyzdvihli svoje ratolesti, nuž som sa venovala najprv im. Opäť som ju začala vnímať, keď vyšla z telocvične a začala nahlas pred deťmi rozprávať, aká je tá učiteľka nepríjemná... (a niektoré sa ako papagáje pridali a neuvedomujúc si súvislosti budú jej vety zaisto šíriť ďalej - nie preto, lebo si to myslím, lebo to tak proste je, resp. funguje u detí).

Dospelý človek by si už mohol uvedomiť, čo, ako a hlavne pred kým vypúšťa do éteru! Ješitnosť tu zaisto nie je na mieste. Lebo niekomu v tej stresovej situácii učiteľka nepadla s vďakou kolo krku.

Veď ona sa v danej chvíli musela venovať aspoň 15 zneisteným deťom (ďalší ležal skolený v šatni) a nie diskutovať s akýmikoľvek zvedavcami. Stačí si spomenúť na dookola omieľanú vetu lekárov v nemocnici : informácie poskytujeme iba najbližším rodinným príslušníkom!

Navyše bola učiteľka sama zaisto ešte rozklepaná z prežitého. V podobnej situácii (dokonca horšej, lebo mojich brala sanitka) som sa už nachádzala, a preto viem, čo všetko vtedy behá človeku po rozume a minimálne tri dni som sa potom ešte strhávala spotená z hororových snov.

Tu sa príliš iniciatívnym oplatí spomenúť si na staré dobré Dva krát meraj a raz strihaj!

Na nasledujúci deň mládenec chýbal v škole a keď som s ním o dva dni neskôr robila úlohy, prekvapene som sledovala jeho reakcie. Priznávam, s niečim podobným som sa dovtedy nikdy nestretla. On, ktorý dovtedy pracoval samostatne a v matematike bol vždy dobrý až výborný, sa zrazu nedokázal pohnúť s domácou úlohou ďalej. Na skúšku som mu dala pár najľahších príkladov a on rátal úkony sčítania do desiatich na ruke!

Tak som ho vytiahla pred triedu a hlavne bez ďalších prípadných svedkov, ktorí ako papagáje širia neoverené správy ďalej do sveta, mu vravím:

- Pozri, ak si práve zo mňa strielaš, ok, ale teraz a tu vtipkovanie ukončíme. Ak to ale nie je sranda a u teba sa práve prejavujú následky z otrasu mozgu, čo ja naozaj nedokážem posúdiť, lebo mi chýbajú potrebné skúsenosti či vedomosti, tak úlohy prerušíme, ja informujem mamu a ona doma rozhodne, ako postupovať ďalej.

Snažila som sa citlivo voliť slová a vysvetliť mu, prečo som tak rozhodla, aby som ho zbytočne nevyplašila. Aby to nechápal ako trest, ale iba ako istý druh bezpečnostného opatrenia.

Ani v nasledujúcom pokuse naspäť v triede sa mu nepodarilo príklady vyriešiť, nuž som pristúpila ku druhej polovici svojho návrhu. Naozaj zvedavá, či došlo ku nejakej sekundárnej a prechodnej poruche v centre...

xxx

Večer vystupoval Michaelov zbor v kostole medzi Marienplatzom a Viktualienmarktom a ja som sa spýtala Afričana, či chce ísť so mnou na ich vianočný koncert. Keď som mu to týždeň predtým prvýkrát navrhla, neuvedomila som si, že sa pár dní predtým budú sťahovať. Podľa pôvodných informácii sa nová adresa nachádzala dosť ďaleko, čo by som časovo po koncerte nedala. Nakoniec sa mestu podarilo zohnať pre nich ubytovanie o čosi bližšie. Autom odo mňa v nočnej premávke asi na 15 minút jazdy.

Najprv súhlasil, že so mnou pôjde, potom mu však čosi sadlo na nos a keď prišla v deň D mama po brata, zdráhal sa. V tom prípade bolo pre mňa ľahšie nebrať ho, bo som vedela, že je pred nami dlhý večer, on bude unavený, ani úlohy kvôli krúžku ešte nerobil. To potom každé "ak nebudeš dobrý, tak..." stráca automaticky na účinku. Veď on vlastne nechcel ísť...

Lenže mama ho, vedomá si skutočnosti, že nik iný i tak jej syna nikam nezoberie, prinútila ísť. Takže som za sebou doslovne ťahala dve oduté pery. A do batohu si pribalila jeho dva zošity a peračník. Schválne sa vliekol čo najpomalšie, neodpovedal mi a vždy, keď sa nám oči stretli, škaredo na mňa zagánil.

Doma som po slovensky poprosila Michaela, aby sa s ním pokúsil nadviazať rozhovor, ale ani to moc nepomohlo. Naďalej sa tváril ako kôpka nešťastia a stelesnená urazenosť zároveň. Jediné, čo ho trochu uzmierilo s osudom, bolo cestovanie U-bahnom. Fascinuje ho tma v podzemí. Rukami sa prisaje na sklá letiaceho vagóna, vytvorí si nimi niečo ako ďalekohľad do neznáma a uprene cez ne sleduje svoj vlastný a mne utajený svet.

Keď sme sa pred kostolom s Michaelom rozlúčili, navrhla som mu krátku návštevu vianočných trhov. A zrazu sa ľady prelomili. Doslovne hltal žiariacu nádheru kolo nás a jeho očičká ju čochvíľa takmer tromfli. Niečo podobné ešte v živote nevidel. Držal ma pevne za ruku a zrazu sa mu rozviazal i stuhnutý jazyk. Tvrdil, že mníchovskú radnicu ešte nikdy nevidel. Možno ho iba plietla neznáma vianočná atmosféra. Priam s bázňou nakúkal do každého stánku a po prvýkrát na mňa neskúšal to svoje hlučné, dookola sa opakujúce a kúpiš mi a dáš mi? Ale ja som mu i tak kúpila. Jesť predsa potreboval, nuž sme spojili príjemné s užitočným. Nedôverčivo hľadel na posúch so smotanou, slaninou a cibuľou vo svojich rukách. Teda len kým doň nezahryzol.

Na karamelizovaných orieškoch si pochutnával ešte v električke a vymyslel si s nimi pre nás jednu zábavnú hru. Uistila ma, že je opäť všetko v poriadku. Už chcel iba vedieť, či v ten deň pôjdeme i autom. Lebo to, čo je pre iných jeho spolužiakov absolútnou samozrejmosťou, sú pre neho Vianoce s narodeninami v jednom. Že autom musíme ísť na konci nášho výletu, to on nevedel, tak som mu hádankovo odvetila:

- Ak sa mi nebudeš pliesť do riadenia a nútiť ma ísť na červenú ako minule, tak to možno vyskúšame.

Keď sme dorazili ku nám domov, oznámila som mu, že má polhodinu čas na úlohy a ja zatiaľ spravím večeru, kým sa poberieme na samotný koncert. Posadila som ho ku stolu v jedálenskom kúte, neuvedomiac si, že na druhákov nepasuje jeho výška. Nuž musel písať po stojačky. Na chvíľu som zmizla na WC a keď som sa vrátila, čakal ma pohľad pre Bohov. Začala som sa zadúšať smiechom, ale tak, aby to on nezbadal. Sedel pri stole v absolútnej tichosti - veď tam nik iný nebol, pred kým by sa ako v triede oplatilo vystrájať či šaškovať- a hlásil sa. Či veríte a či nie, on sa v družine pri úlohách nikdy neprihlási skôr ako pred päťdesiatym piatym upozornením.

Padlo mi zaťažko udržať vážnosť v hlase, no nedalo mi nepovedať mu:

- Prosím ťa, zapamätaj si túto chvíľu a pokús sa ju preniesť i do lavíc v škole. Tam si prajem, aby si sa takto v tichosti hlásil a nerušil ostatných. Ale tu sme u mňa doma, navyše sa ponáhľame. Tu sa hlásiť nemusíš. Tu ma musíš zavolať hneď, aby som ti prišla pomôcť, ak sa s niečim nedokážeš pohnúť ďalej.

Úloh bolo veľa, a tak matematiku nestihol dokončiť. Aj preto, že najprv si pomýlil zadania a namiesto trojky začal písať dvojku. S niečim podobným som rátala, preto som preventívne informovala učiteľku, čo s ním plánujem a že bude poprípade na druhý deň unavený. Do zošita som jej vložila doplňujúci odkaz, že zadanie dorobíme o deň neskôr. A tak to prizvukovala i jemu.

Koncert bol nádherný, ale pre neho príliš dlhý. Predpokladám, že ešte nikdy nebol takto dlho na nohách a mimo domu počas školského roku. Bola som rada, že mi pred odchodom do mesta napadlo pribaliť do batohu i deku. Zabalený v nej, s klipkajúcimi očami a hlavou v mojom náručí načúval anjelským hláskom spred oltára. Ale vydržal, lebo ešte stále mu v zálohe ostávala jazda autom!

Keď sme sa lúčili s Michaelom pred barákom, po slovensky mi vraví:

- Mama, že ho ku nám dovedieš i nabudúce? On je taký zlatý. Naučím ho hrať biliárd.

Cestou v aute na našom poslednom spoločnom úseku som sa vyzvedala, či si už zvykol na nové bývanie. Bo tri dni predtým sa mi sklamane priznal, že sa mu vôbec nepáči. Pri zadaní adresy do internetového vyhľadávača som si aj dokázala predstaviť prečo. Hľadáčik sa zabodol do priemyselnej zóny.

Po desiatich minútach som na ňu hľadela i naživo. Zhrozene. To bezútešné prostredie síce zabezpečovalo strechu nad hlavou, ale pre tak ťažko skúšané dieťa ako on žiadna výhra, skôr veľký krok vzad. Vyzeralo to tam ako v televíznej kriminálke, kde sa práve schyľuje ku nejakému zločinu. Mňa samotnú premkýnal akýsi nepríjemný pocit, ale z auta sme vystúpiť museli.

A také malé dieťa vo svojej hlávke zatiaľ nedokáže pospájať niektoré súvislosti, prečo a začo, a tak sa zatiaľ pred rovesníkmi iba hanbí.

No tentokrát predsa len odvetil s úsmevom:

- Už som si zvykol. Tu je krásne ticho a nepočuť tam vykrikovať malé deti!

Nuž keď to povie on - najväčší krikľúň z triedy - tak to musí byť pravda a raj na zemi.

A čo sa úloh týka: na druhý deň sa ho pýtam, kde má zošit z matematiky. Vraj ho odovzdal spolu s odkazom.

- Aké odovzdal?!? Ten odkaz slúžil na to, že ho neodovzdáš. Naša dohoda znela inak! - zareagovala som nahnevane - povinnosti sú povinnosti a ja som sľúbila učiteľke, že zameškané dobehneme!

Pobrala som sa ku nej do triedy a na katedre zbadala hľadanú kôpku. Jeho zošit dokonca ležal priamo na vrchu. Vzala som ho, vrátila sa nazad a položila mu ho pred nos.

- A kým úlohu nedokončíš, domov dnes nepôjdeš!!!

Vzápätí opäť na mňa gánili dve oduté pery.