V posledný deň pred prázdninami sa všetkým deťom končilo vyučovanie po štvrtej vyučovacej hodine. Dopriala by som každému z rodičov na vlastné oči vidieť, čo sa deje v budove, keď sa rozozvučí posledný zvonec. Zemetrasenie a rev paviánov na úteku pred krvilačným dravcom v džungli je oproti tomu nič.

Chodbami lietajú aktovky, vetrovky, čižmy, niektorí mládenci si ešte naposledy potrebujú kopnúť do spolužiakov, podložiť im nohu či schovať čiapku alebo aspoň nám zarevať do uší, že začali prázdniny.

Presne tak sme to zažili v triede u kolegyni, keď sme si s kolegom z prízemia v trojici želali úspešné zavŕšenie etapy 2018, zrazu sa rozleteli dvere a ten najtichší a asi i najkooperatívnejší chlapec z jej skupiny vletel dovnútra ako víchor a začal tak jačať, že sme si všetci traja museli preventívne rukami zacpať uši, než sa ho kolegyni podarilo utíšiť na prijateľnú a bubienky netrhajúcu decibelovú hranicu. (Naozaj sa na staré kolená obávam o svoj sluch ... alebo to, čo z neho ne-/zostane.)

Kým ostatné deti už dávno zabudli na vianočný trh, Podšívke naďalej vŕtal hlavou jeho tohtoročný priebeh. Minulý rok si totižto všetci smeli vybrať dva darčeky, čo je pri ich cene naozaj zanedbateľné minimum. Navyše sa snažím ceny skombinovať tak, aby mohli vzniknúť férové kombinácie. Väčší darček s nejakým menším. Veci čisto pre dievčatá, veci čisto pre chlapcov. A potom tie vhodné pre obe skupiny. Tento rok som však druhé kolo povolila iba tým jednotlivcom, ktorí dosiahli minimálne hranicu 15 bodov. A s tým sa Podšívka nedokázala vyrovnať ešte ani na druhý deň, ako ukázal nasledujúci rozhovor.

- Katarrína, prečo sme si nemohli vyberať dvakrát ako minule?

- Lebo si nedosiahla dostatočný počet bodov.

- A prečo ich mali prváčky tak veľa? To nie je fér, že mne si ich pridelila iba desať a im dvadsať až tridsať!

- A vari si zabudla, keď ste spolu s Afričanom a Francúzom prišli o všetky body, lebo som vás prichytila hore na chodbe a vy ste mi klamali do očí?

- Aha, už si spomínam - zovrela tuho pery a kyvkala zhora nadol strapatou hlávkou, aby mi dala najavo, že vie, o čom rozprávam.

- Navyše si dostala šancu zarecitovať básničku alebo zaspievať pesničku. Získala by si tak ďalšie dva.

- No veru, prečo som to nespravila?!? - vyčítala si podarene sama pre seba a pokračovala - a prečo mali vlastne prváčky tak veľa bodov?

- Lebo robia vzorne a v tichosti domáce úlohy, lebo sa nehádajú, nepoužívajú hrubé slová, vždy sa zapoja do ručných prác a väčšinou im už nemusím ani nič hovoriť a oni sa samé od seba zapájajú do upratovania na konci družiny alebo skladania či vykladania stoličiek. Okrem iného i pravidelne utierajú tabuľu a rozdeľujú poháre a príbory pred obedom.

Ako som jej bod za bodom vysvetľovala ich vlastné "osobnej-iniciatíve-sa-medze-nekladú"-aktivity, utierala a odkladala som popritom práve riad z predošlého dňa.

- Katarína, keď ti s tým teraz pomôžem, dostanem nejaké body?

- Na 2018 sa prideľovanie bodov skončilo. Je fajn, že mi chceš pomôcť, ale dnes upratujem trochu inak. Sama si v kľude musím prejsť celou skriňou a veci, ktoré v januári nebudeme potrebovať, odnesiem uložiť do našej miestnosti. Preto teraz musím pracovať sama. Ale od januára ťa vďačne uvidím v tíme pomocníkov.

(Nikdy niečo podobné nezamietnem vetou stručne holou, ale i vysvetlím, čo je vo veci, prečo odmietam ich pomoc - lebo nabudúce by mi ju už nemuseli chcieť poskytnúť.) Ak by som mala čokoľvek iné vhodné v ponuke, navrhla by som jej to ako náhradu, nuž ale nemala som.

Ako ju ale poznám, jej predsavzatia sa väčšinou nedožijú nasledujúceho rána ... no rada sa nechám prekvapiť!

Inak - nech si hlavu namáham akokoľvek, vždy sa nájde aspoň jedno dieťa, ktoré ma svojim výberom darčekov prekvapí a ja jeho nečakanú voľbu musím zohľadniť na ďalší rok pri vylepšovaní pravidiel.

Tak napríklad som začala deliť svoje úlovky na tri skupiny: čisto dievčenské, čisto chlapčenské a zmiešané. Lebo ma kedysi prekvapili deti, čo vyberali pre súrodencov (väčšinou opačného pohlavia). Je to síce chvályhodné gesto, ale čisto teoreticky ním môžu narušiť moje pôvodné plány. Hlavne, ak sa v samotnej skupine nájdu jedinci, ktorí si radšej vyberú niečo z ponuky pre opačné pohlavie.

Do poslednej spomínanej skupiny patrí napríklad Tichá voda. Už som tu zaisto párkrát spomínala, že som kedysi v prvej skupine mala jej staršiu sestru. Ju by najviac vystihovala prezývka Tieň. Ona je super príkladom pre tie deti, o ktorých tvrdím, že je pre ne neskutočne potrebné pre budúcnosť, aby navštevovali družinu či iné zoskupenie, lebo sa vďaka ním naučia fungovať a plnohodnotne zaradiť v spoločnosti. Inak by z nich vyrástli ufrfľaní samotári. Jej samotnej tento proces trval neuveriteľné dva roky, no i keď bol nekonečne dlhý, nakoniec splnil svoj účel!

Tichá voda je jej malou (mladšou) kópiou. I v jej prípade musím mamu ukľudňovať a presviedčať, nech jej nechá potrebný čas na aklimatizáciu. Aj keď je o čosi dlhší než u iných rovesníkov a naopak kratší než u sestry. A hoci štartovacie podmienky mala horšie než tá prvorodená, lebo s jej priamymi spolužiačkami Podšívkou a Ustráchanou ich nič vzájomné nespájalo, na čom by sa dalo založiť priateľstvo, predsa len pozícia v rodine (druhé dieťa) jej zaručila, že už nebola čisto tieňom, ale stala sa tichým, nenápadným pozorovateľom (ktorý emócie prejavuje pri kartových a iných hrách :) ). A na rozdiel od sestry, ktorá prvé dva roky vôbec nedokázala komunikovať s chlapcami, nerobí rozdiely medzi pohlaviami. Niekedy mávam dokonca pocit, že skôr inklinuje ku chlapcom.

Nuž a Tichá voda stála nerozhodne pred stolom s darčekmi a veľmi dlho sa nedokázala pre nič konkrétne rozhodnúť (ok, moja chyba, zabudla som kúpiť kartovú hru).

Bodov síce nazbierala dosť, no i tak nakoniec siahla po jednom z lacnejších gyroskopov, ktoré som vo svojich predstavách naplánovala v prvom rade pre mládencov. Nenápadne som sa jej preto snažila naznačiť, že veď má dosť platidla na konte, nech ešte raz zváži možnosti, ale ona nezvážila. Iba pevnejšie uchopila tmavomodrý gyroskop. Len nech jej ho nevymením za ružový.

A vtedy som si spomenula na nástenku z chodby s fotkami jej triedy. Robili ich na začiatku školského roku, v čase Oktoberfestu. Mnohé dievčatá mali na sebe Dirndl, junáci zasa Lederhose. Ona mala rifle. Fotky robili v troj-, štvor- a viacčlenných skupinkách. Jediné dieťa, ktoré sa nechalo odfotiť s opačným pohlavím, lepšie povedané IBA s opačným pohlavím, bola Tichá voda. Ona jednoducho (rovnako staré) dievčatá nepreferuje... pokiaľ teda nemusí.

Tento rok bolo navyše dôležitým, nezabudnúť odložiť bokom niekoľko lacnejších kúskov. Aby ani zbojníci s nízkym počtom bodov, čo sa dostanú na rad ako poslední, neobišli naprázdno a s dlhým nosom. Aj keď by si to niektorí zaisto zaslúžili. No nie je nič horšie, ako poskytnúť zvyšku skupiny podnet na výsmech jednotlivcov. A niekoho tým zahnať neuvážene na pozíciu obete, ktorú podobné deti prijmú natrvalo ako jedinú možnú alternatívu. Keď nemôžem byť najlepší, budem aspoň najhorší. A ich spolužiaci či kamaráti ich začnú neskôr tiež takto vnímať.

Keď sa prestriedali deti s dostatočným počtom bodov, prišli na rad tí zvyšní. Jediné dievča s nízkym počtom bodov bola práve Podšívka. Ocitla sa v skupine s Afričanom a Francúzom. Kým posledný z nich odrecitoval básničku (použil tú z minulého roku - tvárila som sa, že som si to nevšimla a do nasledujúcich pravidiel zaznačila jedno nové o neopakovaní sa príspevkov!), zvyšní dvaja sa rozhodli pre taktiku "veď načo sa snažiť naviac?", ktorú už čochvíľa oľutovali.

Hlavne teda Podšívka. Pred stolom zistila, že mnohé veci sú drahšie, než si myslela a na jednu z tých lacnejších jej chýbajú práve dva body.

- Nemôžem zarecitavať básničku dodatočne? - pokúsila sa ma obmäkčiť.

- Šancu si mala a nevyužila si ju. Teraz je neskoro, moja zlatá. Pravidlá treba dodržiavať.

Napodiv prijala moju odpoveď bez ďalších pripomienok a vybrala si z ponuky, na ktorú jej stačilo nahonobené imanie.

V nasledujúcej trojici sa nachádzali Južan, Tretí muškatier a B. Rýchlo som na stôl pridala tie bokom odložené kúsky. A zrazu som začula, ako Tretí muškatier nahlas híka:

- Čože?!? Toľko bodov? To snáď nie! Prečo máme tak málo bodov, keď tu sú tak drahé veci?

- Nepozeraj na drahé, radšej sa sústreď na tie lacnejšie, kým tu ešte nejaké sú. Čo sa získavania bodov týka, za to si je zodpovedný každý sám za seba. Mal si takú istú šancu ako deti pred tebou.

Je zaujímavé, že minulý rok tento istý chlapec pri jednom rozhovore, kde deti samé od seba nahlas zvažovali, koľko bodov asi tak získali, úprimne zahlásil:

- Tak to ja budem mať určite nula!

Takýto nečakane zdravý odhad ma naozaj prekvapil, pretože skutočne odzrkadľoval jeho častokrát nevhodné, ba až drzé správanie a hoci bol (a i naďalej je) veľmi komplikovaným dieťaťom, on si to v jasných chvíľkach aj sám uvedomuje a na tom treba budovať zdravé základy do budúcnosti a dúfať, že raz sa prejavia i v jeho správaní/konaní/jednaní.

Tentokrát sa však u neho akákoľvek objektivita z vnímania situácie vytratila. Pripomenula som mu ju na konci družiny. Kým ostatné deti viac-menej pomáhali pri upratovaní triedy (dokonca Južan so Severanom sa aspoň tak tvárili), on sa bleskovo zbalil a pobral sa na odchod.

- Kam ideš? - spýtala som sa ho nahnevane.

- Predsa na dvor - odpovedal spupne.

- Ahaa! Nuž ale potom sa ma nabudúce nepýtaj, prečo tak málo bodov! Práve si si sám odpovedal.

Urazene sa zvrtol a odbehol preč. Inokedy by som ho sama vrátila nazad, tentokrát som bola iba rada, že si najbližšie dva týždne od neho a jemu podobných oddýchnem. Načerpám nových síl. Bez ďalšej búrlivej konfrontácie.

Aby som nezabudla, ako poslední si vyberali Šálka so Severanom. A práve prvý z nich ma prekvapil. Kým inokedy neobsedí na stoličke a behá/skáče/plazí sa miestnosťou ako s nasoleným zadkom, teraz akoby ani len nedýchal. Nevyšlo z neho jediné slovíčko protestu. Skôr som si všimla, že v tichosti sedí a pozoruje dianie kolo seba. Iba jeho líčka sa červenali viac než zvyčajne. Keďže som mu pridelila chudobné tri body, aby mu do budúcnosti pomohli zvážiť jeho jednanie, vybral si si gumu v tvare autíčka. Bolo pojazdné (s fungujúcimi kolieskami).

Môj názor na pozeranie filmov v družine už zaisto poznáte. Jedinou výnimkou býva posledný deň pred prázdninami a ten deň musí byť aj dostatočne chladný alebo upršaný. Keď zdivočelé deti nemôžem vyhnať na štyri hodiny na dvor, ak nechcem, aby mi tam pomrzli a nastávajúce prázdniny trávili v posteli s horúčkou. Hoci ani slnečný deň mi stopercentne nezaručí, že sa neudeje nejaké nešťastie či iná nepríjemnosť, ako som už párkrát naživo zažila (deti dokúsané do krvi, zlomené zápästie a pod.). Nuž a na konci 2018 som opäť raz uprednostnila aj (či predovšetkým) kvôli B. odpútanie pozornosti niektorých výbušnejších jedincov od možných konfliktov práve rozprávkou.

Tentokrát u kolegyne vedľa nás bežal film pre mladšie ročníky, o poschodie vyššie zasa pre tie staršie. Deti sa podelili do skupín a našli sa i také, čo sa radšej zostali hrať u nás.

Inak tu musím ešte upozorniť kolegyňu odvedľa na jedno nové pravidlo, ktoré - hoci je ona môj guru a skvelý radca v v zložitých situáciách - nebrala do úvahy, lebo sa pravdepodobne s podobnou situáciou ešte priamo nestretla. Sú totižto deti, ktoré majú strach aj pri úplne neškodných rozprávkach. Kde si dospelý človek ani pri najlepšej vôli nedokáže predstaviť, prečo vlastne.

Takýmto živým príkladom bola kedysi Tieň. Ona nedokázala pozerať absolútne nič. Aj keď sa občas snažila už len kvôli kamarátkam zostať spolu s nimi, už po štvrťhodine, ak nie skôr, ukončila "sebatrýznenie" a pustila sa radšej do maľovania alebo dokončovala nejakú aktuálnu tvorbu. Vrcholom fenoménu bola návšteva divadla vrámci vyučovania, ktorú naplánovala škola. Keď sa z neho vrátili, pristúpila ku mne mierne šokovaná učiteľka.

- Ja som z nej k.o. Ona z tej rozprávky mala taký strach, že si v ktorýsi moment sadla na mňa, celý čas mi zvierala ruku a dookola opakovala, že sa bojí. Kebyže mám iba ju, vyjdem von, ale ja som nemohla nechať zvyšok triedy samých, a tak som ju takmer celé predstavenie musela ukľudňovať. Niečo podobné som ešte nikdy nezažila.

Tak áno, každá vec sa raz udeje prvýkrát.

Nuž a v aktuálnom prípade prišla za mnou kolegyňa a spýtala sa, či mi nebude prekážať, ak mi dovedie nazad jednu z mojich prváčok. Vraj už nechce pozerať film. Trochu ma svojou otázkou prekvapila (lebo samozrejme, že sa môže vrátiť ku mne), ale po jej vysvetlení, že niektoré deti každých 5 minút menia mienku, som pochopila, na čo naráža. Ak sa nájde takých detí desať, tak pri otváraní/zatváraní dverí polka filmu zvyšku osadenstva utečie.

Už som iba doplnila, nech ju upozorní, že cesta nazad (teda naspäť ku filmu) nevedie.

No a keď sa táto dievčinka vrátila, začali sa deti pýtať, prečo.

- Ja som sa bála - znela jej úprimná odpoveď.

- A čoho si sa bála??? - vyzvedalo ktorési z detí.

Vysvitlo - pozerali Polarexpress - že niekto sa snažil niekoho vyhodiť z vlaku. Film som doposiaľ nevidela, tak netuším, o akú scénu sa presne jedná. A tak do budúcnosti musíme pravidlá o nevyrušovaní rozšíriť o jedno, že kto má strach, môže odísť, ale natrvalo. Ona ako prváčka, ktorá ešte nepozná až tak dobre kolegyňu, sa jej neodvážila odporovať a povedať, prečo chce ísť preč. Keby jej to povedala, kolegyňa by ju ihneď uvoľnila. To som si viac než istá :)

Nuž a vrámci pozerania filmov prišla svoje deti vyzdvihnúť mama mojej štvrtáčky a brata prváka. Nepomôžem si, ale ak by som ich mala nejako knižne či filmovo opísať, tak asi použijem zvrat: rodina zahalená tajomstvom. Aj keď už časť toho tajomstva poznám a tým pádom si dokážem odôvodniť isté reakcie a správanie, predsa len ma naše posledné piatňajšie stretnutie dosť zaskočilo. Keď som mame oznámila, že deti pozerajú rozprávky, ale každé je v inej skupine, súhlasila, aby po skončení išli spolu samé domov. A zrazu zaviedla reč na tému, na ktorú ma už pred časom nedopatrením upozornila triedna učiteľka štvrtáčky. Vraj si nerobí úlohy, alebo keď áno, tak veľmi neporiadne  a dosť si i vymýšľa. Nasledovala vyčítavá otázka, či viem, prečo si nespravila úlohu včera a predvčerom. Najprv ma zaskočila skutočnosťou, prečo sa vlastne pýta mňa. Veď predsa všetci rodičia štvrtákov sú na začiatku roku extra informovaní, že o ich deti je vďaka nastávajúcemu prestupu špeciálne postarané, a idú preto ku dvom na to špeciálne naverbovaným študentom pedagogickej fakulty, ktorí dohliadajú na akurátnosť a kompletnosť DÚ. Toto pravidlo je už roky u nás zavedené. S ich úlohami tým pádom nemáme nič spoločné a v prípade potreby sa rodičia musia obrátiť na nich dvoch. A potom ma, našťastie, osvietilo po druhýkrát:

- Ale veď včera sme úlohy kvôli vianočnému trhu nerobili, mnohé deti ani žiadne nedostali a navyše sa (štvrtáčka) rozhodla, že nepríde vôbec, lebo už bola dohodnutá na návštevu ku spolužiačke, ktorá sa podľa jej slov nedala zrušiť a spolu odchádzali hneď po skončení vyučovania.

- Aha, vlastne máš pravdu - zmierlivo dodala mama.

A hoci práve táto mama tvrdí, že sa o jej dcéru nestaráme dostatočne, že sa u nás necíti dobre (hoci je zaujímavé sledovať dianie a rozhovor, keď ju príde vyzdvihnúť a ona odmieta s mamou ísť domov) a že ju chce prehlásiť do inej skupiny (tak je pravda, že do družiny bola nahlásená až ako štvrtáčka a z jej triedy je u nás jediná), nuž som tejto mame sľúbila, že sa opäť porozprávam s kolegyňou (čo už som spravila minule, hoci to vôbec nemusí byť moja starosť a jedná sa iba o moju dobrú vôľu), nech ešte lepšie dohliadne na úlohy svojej zverenkyne. Na ich úplnosť a správnosť.

A vtedy sa to stalo. Netuším, či sa mi svojim gestom snažila nejako dodatočne ospravedlniť, či ju nejako tlačilo svedomie, že sama nemá isté veci pod kontrolou, no zrazu z nej vyšlo poďakovanie za uplynulé mesiace a tak pevne ma objala, že som zostala riadne šokovaná. Veru toto by som práve od nej nikdy nečakala. V jej objatí bolo skryté toľko srdečnosti... neviem, či aj vy mávate podobné pocity - niekto sa vás dotkne ako vánok, akoby sa vás bál, iný vás schmatne ako uragán bez akéhokoľvek citu. Z nej vyžaruje zakaždým (aspoň pre mňa) akási nerozhodnosť, zakríknutosť, ustráchanosť ... a teraz toto!

Čiže i takto sa prejavuje neistota a som naozaj zvedavá, ako bude ich príbeh U NÁS pokračovať.

Jedným z ďalších dôkazov, ako divoké dokážu byť deti v posledné dni, mysliac si, že im sa nemôže nič stať, teda že ich už nezastihne žiadne pokarhanie, je i nasledujúci príklad - dvaja junáci od kolegyne, neuvedomujúc si, že som práve vošla do triedy a zachvíľu zasa vyjdem a budem tým pádom vedieť, kto je vinníkom - naschvál postavili na začiatok schodiska naše vozíky, na ktorých prevážame jedlo. To schodisko má presne šírku tých dvoch vozíkov a tie deti si vôbec neuvedomili, že niekto (menší/nešikovnejší), kto ich bude chcieť/musieť odsunúť, by si pri strate rovnováhy alebo za "pomoci" tretej osoby mohol zlámať krk, keby sa s jedným z vozíkov nešťastne prevalil dole schodiskom.

Menší priestupok bol ten, že ktosi rozhádzal po chodbe vrchnáky od boxov s jedlom. Tri mesiace nikto nič a v posledný decembrový deň ... jupí, šak skúsme si kopnúť do boxu skôr než prídu prázdniny a kým ma/nás nik nevidí!

Na záver musím ešte pridať fotografiu jedného z vianočných darčekov, ktorý ma veľmi potešil, lebo ho vyrobila vlastnoručne moja druhá štvrtáčka a ktorý je jasným dôkazom toho, prečo som svoju druhú stránku nazvala, ako som ju nazvala :)))

Katarina ohne h

(to, že jej vypadlo -a- si nevšímajte :))

a narodeninová gratulácia od kolegýň :)

A takmer by som zabudla!!! Keď som vychádzala na konci družiny z budovy, zbadala som Severana ako stojí spolu s otcom pred mojou (práve končiacou) pomocnou silou a Severan sa jej podávajúc ruku a pod prísnym pohľadom tata ospravedlňuje. Akonáhle ma otec zbadal, pobral sa ku mne. Od manželky sa už dopočul, čo ich syn stvára a zaisto ich straší predstava, že by mohol byť na týždeň vylúčený z družiny. Preto navrhol, aby sme ho preradili do inej skupiny. Oddelili tak od Južana a Tretieho muškatiera. Aby nemal dôvod na vyvádzanie.

Samozrejme, že i toto sa dá vyskúšať v istých prípadoch, ale u Severana by to podľa mňa ku ničomu neviedlo. V jeho prípade treba naozaj prikročiť ku radikálnejšiemu riešeniu.

Navyše som otcovi nechcela priamo povedať, že:

a) niečo podobné by som nespravila kolegiam/kolegovi

b) u kolegov sa jeho syn natoľko preslávil svojim arogantným správaním, že ho nik z nich nevezme ku sebe dobrovoľne

A tak som mu dala protinávrh - nech sa nanovo porozprávajú so synom a prvé (minimálne) dva-tri týždne im budem podávať pravidelne hlásenia, či naša spolupráca prináša želané ovocie. Takisto som si odchytila Južanovu mamu a oznámila jej to isté.

A prevýchova sa dostáva do novej fázy.

Bahaitum

unrein rein, rein raus