A zasa tí rodičiA!

Tentokrát nie u mňa, ale u kolegyne. Pred odchodom domov som jej odniesla postroje, čo si u nej požičali moje dievky, a zbadala, že je nejaká nesvoja. V prvom roku, keď som prebrala svoju vlastnú skupinu, nastúpila ona na miesto v tej druhej, paralelnej. Tým, že sme mali obe prvákov a obedovali s nimi spoločne v školskej mini-mini-jedálni, organizovali sme i spoločné výlety do Anglickej záhrady a na našu farmu.

Obľúbila som si ju, jej nekonvenčnosť, zmysel pre humor a sebairóniu a dodnes si veľmi dobre rozumieme. Nuž som ju po robote vytiahla na kávu. Nech si pri jej popíjaní dušu vyleje.

Dnes jej najprv utiekol prvák, lebo sa odmietol prezliecť po športe z kraťasov do normálnych nohavíc a takto "vyriešil" výmenu názorov so svojou družinárkou. Preto sme najprv preberali taktiku, ako rodičom zreferovať o incidente s možnosťou riešenia do budúcnosti. Odhovorila som ju od mailovej korešpondencie. V prvom roku som už onedlho oľutovala, že som pristúpila na túto cestu výmeny informácii. Lebo naozaj stačí mať dve mamy, ktoré píšu litánie za každú "prkotinu", nerešpektujúc právo na voľný čas a človek sa môže zrazu diplomaciou upísať k smrti!

A potom prišla mama jedného iného prváka a vyčítala jej, že spôsobila jej synovi psychickú traumu a kvôli nej nanovo u neho prepukla neuróza. Začal si opäť obhrýzať nechty, ktoré sa mu zaisto zachytia na stenách žalúdka a poškodia ich. Kvôli jej neprístojnému jednaniu!

Ten chlapec vraj počas obeda vystrájal, rozhadzoval po miestnosti papriky a nedal si nijako povedať, V podobných prípadoch je u nás zvykom, odviesť previnilca na krátke schladenie do inej skupiny. Je to úplne bežné a legálne jednanie, ktoré nám zakaždým odporúča i naša koučka na pravidelných školeniach a podľa neho konala i kolegyňa. Odviedla ho do vedľajšej miestnosti do skupiny ku kolegovi. Podotýkam, že tamojšie deti sa navzájom poznajú a pravidelne sami pendlujú medzi miestnosťami, aby sa raz spoločne hrali tam, inokedy zasa tam.

Ale asi sa bude i naša koučka čo najskôr musieť dať preškoliť na novú generáciu tzv. helikoptérových rodičov, aby nám poskytla rady, ako jednať s nimi. Lebo pri niektorých sa mi naozaj rozum zastavuje! A nielen mne.

Ak raz pohár pretečie (a už je dosť plný), budem to riešiť radikálnejšie. Výpoveďou.

Ale predtým sa aspoň naposledy nezdržím, a keď ku mne príde mama s podobným obvinením,  uľavím si za nás za všetky a narovinu sa jej spýtam, čo schybili vo výchove kdesi u seba doma :

a) keď ich dieťa rozhadzuje po miestnosti jedlo, nereagujúc na upozornenia

b) že si vôbec ich dieťa začalo obhrýzať nechty!

(Kolegyňa iba zhrozene zavzdychala, že to snáď nie a obe sme si uľavili smiechom).

xxx

U mňa bola situácia o trochu kľudnejšia, ale hlavou som krútila i tak. A to hneď v dvoch prípadoch.

Prvý sa odohral ešte pred obedom. Náš "problémový" mládenec pristúpil ku kolegyni a spýtal sa jej, či mu rana na hlave krváca. Po celú dobu bol zakuklený do kapuce zo svetra (teraz viem aj prečo), a tak si najprv nik nič nevšimol. Kapuca bola zrnito šedá a iba pri pozornom skúmaní na nej človek mohol objaviť jemnú ružovú škvrnu. Keď mu ju stiahla z hlavy, aby sa pozrela, čo má na mysli, zalapala v prvom momente po dychu. Pri pohľade na zaschnutú krv, zlepené vlasy a čiastočne mokvajúcu ranu. Iba zvolala: Veď tam máš dieru!!!

V podobných prípadoch s ním treba jednať veľmi opatrne, inak hľadá záchranu v úteku. Keď pochopil, že privolal i pozornosť ostatných, vrátane mňa, zakuklil sa nanovo. Jediné, čo sme z neho dostali, bolo, že úraz sa stal v predošlý deň.

- Nechaj tak, idem za učiteľkou. Ak je pravda, že sa úraz odohral včera, musí o tom niečo vedieť. Rodičia ju pri tak veľkej rane zaisto informovali.

Na moje prekvapenie učiteľka záporne pokrútila hlavou a výraz na jej pokrivenej tvári hovoril za všetko.

Pred začiatkom telesnej výchovy jej B. podal papierik, na ktorom stála správa od mamy. Vraj je zranený, a preto nemôže cvičiť. Učiteľka ale žiadne viditeľné zranenie nezaregistrovala, nuž sa spýtala, čo mu vlastne je. Vtedy on odhalil dôvod a prezradil, že v nedeľu s nejakými chlapcami preliezli cez  plot na školský dvor a on hlavou vrazil do čohosi tvrdého. Jeden z prítomných chlapcov bol starší a privolal záchranku. Lekár z nej ho ošetril. Rodičia boli nezastihnuteľní.

V tom príbehu mi pár detailov nesedelo. Osobne si myslím, že rana nebola ani nejako špeciálne ošetrená, ale nie som odborník, aby som s istotou tvrdila, že s ňou nik nič nerobil.

Nepochopím však, prečo matka neinformovala aj nás?!? Stačil moment, aby opäť raz padol na hlavu (čo sa jemu často stáva) a tá čerstvá, nezahojená rana by sa znovu pustila do krvácania. A my by sme si iba zbytočne vyčítali, že si hlavu rozrazil u nás.

S učiteľkou sme sa zhodli, že sa neoplatí kontaktovať rodičov ohľadne aktuálneho zranenia, ktoré sa udialo cez víkend, keď sami nejavia záujem a ani na žiadne jej iné správy (a je ich neúrekom) takmer vôbec nereagujú, hrajúc sa na pštrosa.

Druhá príhoda sa odohrala počas robenia domácich úloh. Podšívka ma zavolala ku sebe, bo potrebovala s niečim pomôcť a tvrdila, že má straaašne veľa úloh. Vtedy som zbadala, že jej piatková DÚ je nevyplnená a dole stojí červeným pripísané Dokončiť! Príkaz od pani učiteľky.

Podšívka potrebovala niečo ozrejmiť a ku tomu majú vlepený základný postup riešenia na začiatku zošita. Chcela som jej ho nalistovať, aby si madam sama prečítala, čo treba robiť a nespoliehala sa na to, že jej zadanie (ktoré druhé deti poznajú už spamäti) niektorá z nás predčíta!

A vtedy som objavila more červených odkazov od pani učiteľky. Samé nedokončené úlohy. Tento problém sme mali už minulý rok. Vždy po dni, keď nerobila úlohy v družine. Lebo mala krúžky. Rozhovory s rodičmi nepomáhali ani vtedy. Ani z mojej strany, ani zo strany učiteľky.

Tak sa jej pýtam:

- Prečo si si nespravila domácu úlohu z piatku?

- Nestíhala som.

- A čo ste takého robili cez víkend, že si nestíhala?

Myslela som si, že snáď boli niekde odcestovaní, ale ona na mňa prekvapene pozrela a odvetila:

- No predsa v piatok som mala šerm!

- To viem. A čo sobota a nedeľa?!?!?

Iba pokrčila ramenami.

Toto naozaj NEPOCHOPÍM!!! Takže vitaj skvelá budúcnosť s podobne vštepovanými hodnotami a "zodpovedným" prístupom ku povinnostiam.

V jej prípade - čo sa robenia úloh týka - si už hubu drať nebudem. Veď načo aj?

Buď na to raz dievča príde samé, alebo zdedí rodinný podnik...

A zasa tĺkla chlapcov. Práve som vstúpila do miestnosti ( vonku som dorozdeľovala boxy s jedlom a príborom), keď som začula vzrušenú vravu a zbadala kolegyňu, ako bleskovo od seba oddeľuje iniciátorov hádky. Popritom vyčítala Podšívke, prečo sa zúrivo vrhla na Afričana. Ja som z incidentu nezachytila nič, iba krik na konci. Vraj jej spolu s Francúzom kopali do aktovky ako do futbalovej lopty.

Priznali sa.

Nuž som sfukotala najprv ich, ako si dovoľujú takto jednať s cudzím majetkom a následne ju, že nedodržala našu poslednú dohodu a nezavolala najprv na pomoc kolegyňu, ktorá od nej sedela asi na tri metre.

Ako prví sa ospravedlňovali mládenci, potom ona.

xxx

A trochu neskôr som si spomenula na príhodu, čo mi pred jesennými prázdninami prerozprávala rozrušená kolegyňa z ruskej družiny, pýtajúc sa, ako by som zareagovala ja.

Na dvore ju oslovila neznáma žena. Už bolo krátko po pol štvrtej, teda po skončení našej družiny. Neznáma jej vysvetlila, že jej dieťa chodí do tej a tej triedy, do tej a tej skupiny v družine a zabudlo si nejaký zošit alebo knihu hore. Požiadala ju o krátke zapožičanie univerzálneho kľúča od tried, aby vec mohla osobne vyzdvihnúť.

Kolegyňa zareagovala korektne, presne podľa toho, ako bolo kedysi riaditeľkou školy v podobných prípadoch nariadené i nám. Po jednom incidente, keď nejaká au-pair drzo zo stola učiteľky vzala papiere na pripravovanú polročnú písomku a celý obsah nafotila do mobilu, aby si ju jej zverenec či zverenkyňa doma mohol/-la nacvičiť!

A keď teda kolegyňa odmietla vydať kľúč, spustila milá mama celú spúšť výčitiek, že by si ona mala pekne uvedomiť, koľkým Rusom už pomohla ako doktorka. Naozaj nechápem, čo s jej pomocou má mať kolegyňa (Nemka) spoločné a ako to súvisí so zapožičaním kľúča, keď jej kolegyňa slušne vysvetlila, že kľúče dávať nesmieme!!! Odhliadnuc od toho, že ju nepoznala a deti takisto nesmie nechať dolu bez dohľadu.

Keď ani to nepomohlo, vybrala neznáma mobil a začala provokatívne niekoľko ďalších minút fotiť kolegyňu. Teda zaznamenávať, čo robí poprípade nerobí v pracovnej dobe. Akože: veď ja ti ukážem...

Neviem, či nad takými rodičmi plakať alebo sa smiať?!? Alebo oboje!