1:0 pre ŠálkU

Už sme sedeli v triede, kde píšeme medzi 14:00 a 15:00 (+) domáce úlohy, keď sme takmer súčasne s kolegyňou zistili, že nám do kompletného počtu chýba Šálka.

- Nevieš, kde je? - pozerám na kolegyňu.

- Presne to isté som sa ťa práve chcela spýtať - pokrčila ramenami ona.

- Zasa zmizol na dvor a od nikoho sa nevypýtal - skonštatovala som - ok, idem po neho a riadne ho sfukocem.

Keď som schádzala na prvé poschodie, zbadala som ho mihnúť sa na chodbe. Vzápätí už stál predo mnou, a tak som spustila piatkovú kázeň:

- No kde sa ty zasa táraš?!?

- Bol som predsa na dvore.

- To je síce fajn, ale prečo si to potom ani u jednej z nás nenahlásil???

- Veď si ma tam sama poslala! - odvrkol takmer urazene.

- Čo som spravila???

- No však si povedala, že kto potrebuje trochu pohybu, má ísť okamžite na dvor! Tak som išiel.

... a vtedy sa mi rozžiarila žiarovka a ja som sa musela začať smiať, lebo som si spomenula na situáciu, ktorá tej vete predchádzala.

Na širokom priestranstve pred našou terajšou triedou sa naháňalo šesť našich druhákov a tretiakov. Keď som po istom čase nadobudla pocit, že už ich je treba schladiť, lebo nik z nás si neželá ukončiť týždeň úrazom, použila som jedinú vetu, ktorá na nich pôsobí v sychravom jesennom počasí najúčinnejšie:

- Kto potrebuje pohyb a chce sa zároveň schladiť ... nech sa páči na dvor!

Zareagovali presne podľa môjho predpokladu. Vbehli do triedy, sadli na zadky a svorne sa pripojili do tvorby ku dievčatám, len aby nemuseli ani len nos z dverí vystrčiť. Iba jeden, čo sa mi práve v tom momente náhodou mihol za chrbtom a ktorému odkaz nebol určený, ho hneď aj vyplnil.

Šálka!

Pri pohľade na jeho udivenú tvár - "akú hru to tu zasa so mnou hráš?" - som sa jednoducho musela smiať.