5° a holé telá

Kedysi a kdesi som v rádiu počula príspevok jedného moderátora na tému obliekania detí v zime. Vraj vždy trpel, keď sa ho mama v zime snažila zaodieť ako cibuľu, nedbajúc na jeho mienku a protesty, a on mal pravidelne pocit, že sa uvarí.

Pamätám si na svoju prvú zimu v Mníchove, keď som počas jedného voľného víkendu zašla aj na Marienplatz, kde práve prebiehala nejaká akcia. Zhromaždení vytvorili kruh kolo účinkujúcich a ja som nechápavo a drkotajúc zubami hľadela na rodinku s troma deťmi. Žiarivé blonďavé vlásky prezrádzali niektorú zo severských národností. Tipujem Švédov. Deti mali oblečené iba kraťasy a sedeli holými nohami na mrazivej, kamennej dlažbe. Nechápala som, ako im to rodičia môžu vôbec povoliť. Či im je jedno, že ochorejú.

Nenapadlo mi, že možno prišli z oblasti, kde práve pri -25°C husto sneží, a tak je pre nich mníchovských 0°C vlastne "letom". A ak mrznem ja, neznamená to, že automaticky mrznú i oni.

(Mimochodom, i v zbore máme dievčinu, ktorá i teraz v utorok došla na skúšku v tielku na ramienka a ja som vedľa nej mrzla v hrubom roláku.)

No a podobný problém mávam so Šálkom. Hoci nikdy nežil vo Švédsku, mníchovskými ulicami sa i teraz pohybuje v kraťasoch a pulóvri. Podotýkam, že mnohé deti sú už zababušené do svetrov a zimných búnd, lebo rána bývajú dosť chladné.

Keď som sa v pondelok rozhodla pre výlet do Anglickej záhrady, poslala som deti obliecť sa. Keď som zišla na prvé poschodie, kde majú moji prváci šatne, čakali na mňa dievčatá v kabátoch, iba Šálka naďalej vyzeral "polonahý".

- Okamžite si daj vetrovku, nech môžme vyraziť - vravím mu.

- Ale ja žiadnu nemám - zahuhňal mi späť.

- Akože nemáš? Mi nevrav, že si dnes ráno takto prišiel do školy! Veď by si cestou zamrzol!!! Ukáž mi svoju skrinku.

- Ale ja som naozaj takto prišiel do školy...

- Neverím!

- Katarína, on naozaj iba v tomto prišiel ráno do školy - poponáhľali sa mu na pomoc jeho spolužiačky.

- V poriadku. Tak ideme do parku. Keď si nezamrzol ráno, nezamrzneš ani teraz.

V jeho prípade viem, že mama podpísala u kolegyni prehlásenie za druhorodeného, že smie chodiť von bez bundy. (Pričom zasa ten najstarší, čo bol z rodiny ako prvý u mňa, chodil ešte aj pri 20°C v zimnej bunde pozapínaný až ku krku a nijako som ho nedokázala presvedčiť, aby si ju vyzliekol, bo sa zaživa uvarí :).)

A tak ako sú rozlišné deti - hoci ich jedna mater mala - sú rozlišní i rodičia. Jedny iba mávnu rukou, no nájdu sa i takí, čo doslovne z úkrytu ako jastraby sledujú, či strážime ich deti, ako sú oblečené a či im dohovárame.

Zažila som dokonca takú, ktorá naozaj bezdôvodne vyžadovala, aby jej dcéra nosila čiapku a šál i počas príjemných, slnečných dní pri > 10°C, inak vraj umrie na zápal pľúc!!!

Na druhý deň sme opäť boli na dvore, keď som prichytila Šálku, ako chce vôjsť do budovy.

- A ty kam si sa pobral bez spýtania?!?

- Idem si po pulóver. Je mi zima - podarene zašomral.

V tom momente som si povedala ok, asi predsa len má nejaké tie senzory, ktorými sa riadi, keď cíti chlad. Nuž rozhodovanie ponechám odteraz a za normálnych okolností na neho.

Ale inak vo štvrti sú títo súrodenci známi ako ľadoví mužíci. Asi o mesiac neskôr sa nejaká mama pri pohľade naň smiala:

- No to je dobré! Lyžiarske rukavice po staršom bratovi mu siahajú takmer pod pazuchy, ale bundu nemá žiadnu...

(A nie je to o tom, že by na ňu nemali. Keby chceli, môžu mu kúpiť aj desať.)

----

 - Andy/Juzan/Severan (zopakuj, co som povedala - F.H. a uteky)

vstup do telocvicne

rozhovor s Podš.mamou

20 kvetov na uzmierenie