9.12.

Momentálne sme zdecimované chorobami kolegýň na minimum síl, a tak i moja výpomoc v kuchyni je práve v inej skupine, ktorá ju potrebuje viac.
A tak po obede vyženiem deti na dvor a spratávam riady. Včera som umývala tanier a vtedy musím byť otočená chrbtom ku dverám, ktoré nechávame stále otvorené. Miestnosť, kde obedujeme, je v suteréne. Zrazu som začula veľmi divný šramot. Otočila som sa, ale nič som nezbadala. Opäť som pokračovala v umývaní a zasa ten šramot. Začínalo mi to byť nepríjemné, lebo stále nikde nič a na chodbe tma ako v rohu. Pri treťom raze zbadám zrazu Viktora, ktorý sa ako pavúk úplne prilepený na rám dverí zvezie pomalinky na zem, šuchne sa pod lavicu a tu sa nám zrazu stretnú pohľady.
- Viktor, preboha, to čo stváraš?
Vyskočí radostne na nohy, dobehne ku mne a s úsmevom od ucha k uchu vraví:
- Katarína, prvýkrát sa mi podarilo oklamať senzor!!! Ja som v kuchyni a on sa nerozsvietil!!!
To dieťa je dar Boha smiechu a dobrej nálady :)))