AaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaH

... vykričala by som najradšej všetkú svoju frustráciu do sveta.

Dnes musela ísť kolegyňa vybavovať čosi súkromne (pôjde ešte dvakrát v tej istej veci), a tak za ňu zaskočil ten 80-ročný pán. Vďaka priaznivým okolnostiam sme dnes v družine napočítali iba 11 detí, ktorých počet sa už krátko po obede ďalej scvrkol na 9 a potom 8.

Aj preto nadobudol dojem, "aká malá, milá skupina". Rýchlo som ho vyviedla z omylu. Jedna vec je, že chýbali alebo boli predčasne vyzdvihnuté najväčšie rušičky (Južan, Tretí muškatier, B/ Severan, Podšívka) a druhým dôvodom bola prítomnosť neznámeho. Chodili okolo neho ako okolo nejakého posvätného symbolu. Rýchlo sa však osmelili a potom ho zapájali do rôznych aktivít. Naďalej s nepopierateľnou aurou "vzácnosti", ktorá zatiaľ nestratila na intenzite. Toto je presne ten fenomén, čo som spomínala i tu.

Zaujímavé pre mňa bolo, keď sa nový kolega chvíľu venoval počas robenia DÚ Šálkovi a potom sa zrazu pobral ku mne, aby sa mi mierne šokovaný zdôveril so svojimi pozorovaniami:

- Preboha, veď to dieťa nemá čo hľadať v škole!!! On na ňu ešte nie je dosť zrelý.

Zabudla som na presné znenie testov, ktoré absolvuje každé 5-ročné dieťa pred nástupom do školy, ale rada by som sa ich ešte raz zúčastnila po skúsenostiach, ktoré som nazbierala za posledných 6 rokov. Je mi jasné, že za tú chvíľu, keď neznáma osoba testuje neznáme dieťa, iba ťažko zistí, čo sa v ňom naozaj skrýva (viď jasný príklad Viktora z mojej prvej skupiny) alebo kde by mohlo mať v blízkej budúcnosti problémy. Každopádne je Šálka neskutočne bystré chlapča a v plnení povinností (DÚ) aj veľmi poctivé. Už o chvíľu však stroskotá na svojej pomalosti a nesústredenosti na podstatné veci. Takisto viditeľne pokrivkáva jeho jemná motorika. Po skúsenostiach z posledných 4 mesiacov by som ho osobne ešte rok nechala doma. Či by som kedysi podobne zareagovala práve pri jeho skušobných testoch, netuším.

Nuž a čo sa spomínanej frustrácie týka - o druhej vyzdvihla Severana mama. Naznačila som jej, aby neodchádzala, že sa s ňou potrebujem rozprávať. Keď som jej oznámila, že nastal moment, o ktorom som ju informovala v decembri - teda že Severan opäť hrubo porušil pravidlá a ja pristupujem k avizovanej alternatíve týždenného vylúčenia z družiny, zostala stáť ako obarená. A už čochvíľa som bola šokovaná jej reakciou ja (a som vlastne dodnes, aj o dva dni neskôr).

So slzami v očiach sa mi snažila nahovoriť, že je to momentálne nevýhodný čas a oni si to nemôžu/nedokážu zorganizovať, lebo práve začala opäť pracovať na plný úväzok. Keď videla, že zostávam neoblomnou, začala ma obviňovať, že ju staviam pred hotovú vec. Keď som jej oponovala, že ju nestaviam pred hotovú vec, ale podľa decembrovej dohody jej nechávam týždeň na to, aby si všetko zorganizovala, začala sa rozčuľovať, čo sú to za konzekvencie, keď ich nezavedieme okamžite. Tak som jej opäť vyšla v ústrety, že ak jej lepšie vyhovuje hneď budúci týždeň, mne osobne ani urýchlené jednanie neprekáža, dokážem sa prispôsobiť. Nato mi začala vyčítať, že ja vlastne vychádzam v ústrety Severanovi, lebo on sa potom bude doma celý čas hrať na iPode alebo pozerať televízor a to predsa nemôže byť v mojom záujme! A vyžaduje odo mňa okamžité vyjadrenie, čo plánujem do budúcnosti, ak tento výchovný prostriedok nezaberie. Čo plánujem ja??? Vari som ja zákonný zástupca ich syna?!? Keby som bola, veru inak by sa správal!

Alebo mi tým chcela jasne naznačiť, že už teraz neverí na nejaké zázraky a zmeny v správaní? Nuž teda neverím ani ja, pokiaľ sa rodičia takto stavajú ku problému.

Najradšej by som ňou zatriasla, nech sa spamätá. V prvom rade je to predsa záležitosť rodičov a predovšetkým ich záujem, včas zareagovať vo výchove, keď zistia alebo sú upozornení na to, že sa dieťa uberá nesprávnymi chodníčkami. Keď sa im výchova vymkýna z rúk. Ona sa vlastne vymkla už dávno, ale teraz je šanca niečo podniknúť a napraviť. Namiesto toho práve u nej pozorujem typické správanie pštrosa. Hlavou v piesku uniknúť problémom.

Keď som sa jej spýtala, či nečítala moju stredňajšiu správu o incidente a či jej Severan nepovedal, čo sa stalo, zareagovala vetou tak typickou pre ňu:

- Áno, čítala som, ale ja som pri tom nebola a pre mňa sa jeho priznaním vec ukončila - a následne mi prerozprávala verziu svojho syna:

- Podšívka im robila zle, kopla B do rozkroku a tak sa s ňou pochytili.

Ja podobný nezáujem rodičov nepochopím. Ak má dieťa problémy také, aké má on, schytím telefón a ihneď sa informujem, čo je vo veci!!!

Nuž som jej vyjasnila isté nepopierateľné skutočnosti:

1.) Severan si vymýšľal, príbeh vôbec nezodpovedá skutočnosti (skočila mi do reči, že deti si radi vymýšľajú a skutočnú pravdu nezistíme nikdy úplne presne - poopravila som ju vzápätí, lebo vo štvrtok sa obaja chlapci dobrovoľne, sami a bez nátlaku priznali ku verzii, ktorú si vypočula odo mňa!)

2.) Upozornila som ho, že s rodičmi ešte o tom budem hovoriť, keď si celý incident prejdeme v škole na druhý deň s kolegyňou a všetkými jeho účastníkmi, tak nech im radšej povie pravdu - napriek tomu drzo predostrel svoju vymyslenú lož a podľa jeho neskoršej výpovede otcovi ani nič nespomenuli!!!

3.) Keby dcéra šéfky nemusela ísť vo štvrtok po úraze do nemocnice (s podozrením, že bude musieť podstúpiť eventuálne i operáciu), uskutočnil by sa rozhovor už vo štvrtok

Keď som jej povedala, že sms-kou som ju informovala i preto, lebo by sa u nich mohol staviť nahnevaný Podšívkin otec (pri poslednom incidente sa triasla strachom, lebo práve s ním si nechce začať žiaden spor), tak mi pohotovo odvetila, že predsa kvôli jednému otcovi nebude jej syn vylúčený na týždeň z družiny!

Asi už zabudla, že sťažnosti rovnakého druhu prichádzajú každú chvíľu a momentálny počet stúpol na 4 rodiny! (Tu som takmer zabudla, ako sa posledne naň sťažovala i mama Tretieho muškatiera - v podstate školou spriatelená rodina). Ak ku tomu prirátam i tie minuloročné, kde dokonca jedna hrozila právnikom, stúpne ich počet na 6 (resp.7).

Keď odchádzala, mala som pocit, že by ma očami najradšej prevŕtala ako ementál a na zvyčajný rozlúčkový pozdrav nenachádzala slová a tie čo z nej nakoniec nedobrovoľne vyšli, zneli veeeeľmi neusporiadane a predovšetkým urazene. Nedokázala som sa však zbaviť akéhosi pocitu, že za tým všetkým väzí čosi úplne iné...

Neskôr jej šéfka preposlala mail, kde zhrnula naše rozhodnutie. Čierne na bielom. Odpoveď, čo došla, je v podobnom znení ako náš rozhovor. Ibaže mňa vetou o iPode neobmäkčila ani po druhýkrát, práve naopak - usvedčila v mojom pôvodnom rozhodnutí.

Ak si Severanovi rodičia myslia, že presviedčať nás o ich pracovnej zaneprázdnenosti je presne to, ako si predstavujeme správnu výchovu dieťaťa, tak sa veľmi mýlia. Už aj z dôvodu, že ja som vlastne mysľou na odchode a preto nemusím až tak zvažovať jednotlivé slová.

Preto i odpoveď zne: naše pole pôsobnosti zatiaľ stále zostáva v družine, za jej hranicami si musia poradiť (s iPodmi) sami.

Som zvedavá, ako dopadne oficiálny rozhovor. Šéfka zatiaľ tvrdí, že tiež nepristúpi na kompromis. Tak jej držme palce!!!

Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaah

Neskôr som sa kolegovi ospravedlnila za rozruch a môj krátky výpadok. Keď som mu (veľmi) stručne opísala, prečo som musela s mamou diskutovať, krútil nechápavo hlavou a podarene zahlásil:

- Ja to nepochopím. Dnes sa všade vyžaduje na všetko nejaký preukaz spôsobilosti. Asi by ho potrebovali i dnešní rodičia, keď sa rozhodnú mať deti. Aby pochopili, že HRANICE sú NEVYHNUTNÉ takisto ako slovíčko NIE!!!

A potom mi prerozprával nejakú svoju poslednú skúsenosť. Jednalo sa o veľmi namyslené dievčatko, ktoré sa chválilo, čo všetko má (v ten deň dostalo nového koňa) a druhých iba podceňovalo. Keď potom oslovil mamu, aby ju upozornil na nevhodné vystupovanie jej dcéry, oborila sa i ona naňho, že to je jeho povinnosť usmerniť ju, prevychovať. Povedal jej svoje a v podstate sa obaja zhodneme na nasledujúcej verzii:

Nie, milí rodičia! My iba vypĺňame deň deťom, pokiaľ ste vy v práci. Pomáhame s úlohami, prevetráme hlavy, zahráme sa. Riešime i drobné spory, usmerňujeme v skupine, ale za to, čo ste vy za prvých 6 rokov nezvládli, odflákli či podcenili nenesieme žiadnu zodpovednosť. Vy ste sa pre ne rozhodli, tak podľa toho i s najlepším vedomím a svedomím konajte! Deti nie sú hračka, ktorú, keď ma po chvíli omrzí, odložím nabok. Deti vám prakticky zostávajú doživotne.

PS: StarWarsFan sa ma spýtal, či ho môžu ku nám do družiny prísť navštívíť dvaja spolužiaci. Zhodou okolností sú to mladší bratia dvoch chlapcov z mojej prvej skupiny. Obaja sú u mojej kolegynky o poschodie vyššie. Keďže je SWF u mňa ako jediný zástupca zo svojej triedy, nikdy predtým som ho nezažila tak rozkokošeného ako teraz v piatok. Možno to bude i tým, že jeden z náštevníkov je dosť divoký a SWF sa ním nechal strhnúť. Ale všeobecne mám pocit, že práve prechádza nejakou fázou predpuberty. Prejavuje sa to príliš "premúdrelými" rečami, ktoré mne osobne ku deťom nepasujú. Má však dvoch starších súrodencov a mnohé zaisto pochytí aj od nich.