Ako si to nemôžete nevšimnúŤ?

Otázka, ktorú počúvame častokrát od rodičov, keď sa prídu sťažovať, lebo ich dieťaťu ktosi ublížil (a my sme nič nepodnikli). Neuvedomia si, že žiadajú nemožné. Ak majú doma dve a viac detí, stačí im položiť protiotázku , či vždy dokážu medzi nimi spravodlivo rozsúdiť spor, ktorý sa odohral na opačnom konci bytu mimo ich dosahu. Mimo ich zorného poľa.

Úplne by stačilo pripomenúť im vlastné detstvo, či oni vždy priznali dospelým pravdu, ak boli sami tými vinníkmi, ale z dospelých si to nik nevšimol a zbrklo potrestali obeť, ktorá iba reagovala v sebaobrane na zákerný útok.

Alebo ma zakaždým pobaví moment, keď sa po narodeninovej oslave so spolužiakmi zastavia u mňa a tí úprimní pravdivo zahlásia:

- Katarína, ja som ich mala iba tri hodiny desiatich a ošedivela a ohluchla som... ako to vy zvládate každý deň?

(Nuž s tým ohluchnutím veru neviem, neviem ... tam mám do budúcnosti obavy i ja...)

Keď aj niekoho pri niečom nekalom/ zákernom prichytím a neviem, ako hádka vznikla, vždy prítomným zdôrazním, že môžem súdiť iba od momentu, ktorý som priamo odsledovala. Potom im dám šancu, aby mi každý prerozprával svoju verziu a spoločne sa z toho snažíme poskladať nejaký kompromis, s ktorým (naoko) súhlasia všetky zúčastnené strany. Aj keby som im mala 1000x dookola položiť tú istú otázku:

- Ako to začalo? On ťa zaisto neudrel iba preto, že vonku práve prší!!! Spomeň si, čo si ty povedal/-a a či spravil/-a pred úderom?!?

(Na tento prístup si už moje deti zvykli a preto si i väčšinou nakoniec radšej spomenú - metóda sa označuje pojmom "pokazená platňa", alebo 1000x tá istá otázka.)

Následne im poviem, čo si o probléme myslím ja, ako mohli jednotlivci inak/ vhodnejšie zareagovať, aby to nedošlo až do vyhroteného konca. Na záver sa kohúti musia navzájom podaním ruky ospravedlniť.  Niekedy musia vinníci poškodenému nakresliť obrázok s kvetmi na uzmierenie. Ak je potrebné, rozdelím im na najbližší čas územie ich výskytu, ktoré nemajú vzájomný prienik a sú takpovediac na opačných stranách. A beda tomu, kto svojvoľne prekročí vytýčenú hranicu!

A tu je ku tomu aktuálny príbeh:

Práve som sa vracala z druhej strany chodby a dvere do miestnosti kolegýň boli dokorán otvorené. Odhadom som bola od nich možno na 10-15 metrov a scénku za nimi som mala ako na dlani. Jej účastníkmi boli opäť traja mládenci z tohoto príspevku. Presne tak ako v ňom si tí istí dvaja vzali na mušku tretieho (toho, čo sa rozkričal). V danom momente on sedel na zemi a bol zabratý do stavby lega. Naschvál do neho buchli, kopli a on stále nič. Zato ja som vedela, kam budú smerovať moje ďalšie kroky. Nečakane ich urýchlil výpad jedného pokušiteľa. Keď videl, že spolužiak nereaguje na buchnáty, rozhodol sa pre inú taktiku. Ruku sformoval ako kocúr pazúry na boj a zo zadu ňou zaryl do/ a prešiel po tvári nič netušiaceho lego staviteľa. To už bolo i na neho veľa. Vyskočil na nohy a zúrivo sa rozohnal. Ale v tom istom momente som sa ja rozbehla a preventívne na nich zrúkla. Sila môjho hlasu ich na moment prekvapila, čím vlastne zabránila vznikajúcemu konfliktu.

Do toho okamihu si ani kolegyňa nemohla nič všimnúť. Všetko prebiehalo v najväčšej tichosti a ju zamestnávala príprava jedla, pričom stála približne v strede miestnosti, otočená chrbtom ku nim trom. Zvyšok detí bol roztrúsený všade naokolo. Prvé, čo by zazrela z príbehu, by bola zúrivá rekcia napadnutej obeti. A on by sa čisto teoreticky pomaly dostával na pozíciu toho neprispôsobivého. (Pochybujem, že by nejako rozumne dokázal opísať, čo sa vlastne stalo, lebo do posledného útoku celý čas upäto hľadel na lego a potom bol tak rozčúlený, že už nedokázal triezvo zvažovať. Lomcoval ním pochopiteľný hnev.)

Vedúca skupiny bola v danom okamihu na WC. Preto som neskôr informovala i ju (ako to v podobných prípadoch robí kolegiálne i ona). Aby občas hodila očkom na tých nenápadných "ja nič, ja muzikant". S dodatkom, že čo príbehu predchádzalo (ak mu niečo predchádzalo), bohužiaľ, netuším.

Mnohé z konfliktov začínajú podobne a ten, čo chce zámerne ublížiť druhému, presne vie, ako lišiacky premyslene zinscenovať výpad, aby si prítomní dospelí nič nevšimli...

A podobný problém mám so svojou štvrtáčkou. Nazvem ju Maliarka, lebo má - podľa môjho názoru - naozaj talent. Dokáže byť však neskutočne zákerná, čo sa slovných potýčiek týka. Priam sa vyžíva v pokúšaní nášho trojlístku. A mládenci sa nenechajú zahanbiť vo verbálnych protiútokoch.

Posledne sa jednalo o dokazovanie, aká je ona šikovná a ako oni nedokážu spraviť ani obyčajné mlynské kolo. Keď ho potom napr. Tretí muškatier v pohode zvládol, začala sa mu vysmievať, ako nemožne dopadol na nohy. Prísne som ju zahriakla, lebo ich naozaj donekonečna podpichovala.

Teraz som zvedavá, kedy najbližšie príde jej mama s nejakou ďalšou sťažnosťou.

Inak  - nedá mi, aby som nespomenula jeden moment z nášho sobotňajšieho školenia. Jednou jeho časťou bola téma verbálnej a nonverbálnej komunikácie. Školiteľka nám uviedla príklady, ako už telo a mimika dávajú signály okoliu, či sme mu naladení pozitívne alebo negatívne. Hneď dve kolegyne sa prihlásili nezávisle od seba a spomenuli práve túto mamu.

Tak som sa im poďakovala, že sa prihlásili namiesto mňa a zbavili ma výčitiek, či možno nereagujem zaujato...

xxx

Po neúnosnom záchvate kašlu v noci som sa rozhodla neísť v piatok do roboty. Kolegyne už na stredňajšej tímovej porade videli, že sa necítim práve najlepšie (nakazila ma chorá kolegyňa), a tak šéfka preventívne už na štvrtok zaistila záskok. Ten štvrtok som ešte zvládla (moje telo asi nie).

Okolo 13.30 mi volal kolega, že Severan chce ísť domov. Iba som mu pripomenula, že niečo podobné patrí ku jeho divadlu a iba skúša, lebo verí, že dva záskoky v jeden deň, navyše neznalé situácie, sa nechajú opantať jeho medovými rečičkami.

- Rázne mu predaj môj odkaz, že s niečim podobným nesúhlasia rodičia a preto zostane do úplného konca!

A o 15.30 ma informoval nanovo, že všetci v zdraví prežili deň a i on sa odporúča...

Takýmto 80-ročným vitálnym stvoreniam sa úctivo ukláňam a tlieskam!!! Tisíce mladých by si mohli z neho brať príklad.