Apríl, apríL

Ozývalo sa dnes (viac než je počujúcemu človeku milé) z každej strany a v každej skupine.

A tak začnem koncom družiny. Práve sme s poslednými deťmi zišli na dvor, keď mi kolegyňa zo 4.poschodia so smiechom vraví:

- Si predstav, ako ma dostala tvoja Podšívka! Keď zbadala, že idem jej smerom, začala srdcervúco nariekať. Dobehla som ku nej a v snahe jej pomôcť sa vyzvedala, kde a ako si ublížila. Ukázala mi na nohu. Na nohaviciach mala veľkú škvrnu a po tväri sa jej rinuli slzy. Keď som začala s chlácholením a "prvou pomocou", pustila sa do smiechu, zakričala "apríl, apríl" a prezradila mi, že všetko "mokré", teda i fingované slzy, sú vlastne vodou z fľaše na pitie.

Zhrnula v krátkosti najaktuálnejšiu príhodu a popritom sa od srdca smiala.

- Ticho - stopla som ju bez zbytočne dlhého premýšľania - teraz dostaneme my ju!

- Podšívka!!! - zakričala som prísne na svoju pomaly sa vzďaľujúcu druháčku, snažila sa na ňu hľadieť s kamennou tvárou a rázne zakývala, nech sa zaraz vráti ku mne..

Neisto docupitala nazad a bolo na nej vidno, že nevie, čo si má myslieť o mojom hromovom hlase.

- Zajtra prídeš do družiny a 30x napíšeš "ani na 1.apríla si nerobím srandu z cudzích družinárok"!!! 

Nasucho pregĺgla a ani nepípla. Neodvážila sa zhoršiť situáciu. Prejsť, nebodaj, z 30 na 50 :)))

Nedokázala som ju dlho trápiť. Rozosmiala som sa a na oplátku zakričala - Apríl, apríl...

Chvíľu jej trvalo, kým uverila môjmu poslednému zvolaniu a vzápätí sa odľahčene, priam radostne pridala ku môjmu smiechu.

xxx

Minulý týždeň si ma odchytila mama Tretieho muškatiera. Vraj sa doma sťažoval, že sa pri úlohách nemôže sústrediť, lebo Šálka svojim škrekotom vyrušuje ostatných a teda i jeho. Pritom nezabudla ako rozumná žena dodať i správny doplnok:

- Chcela som iba počuť tvoju mienku, lebo chápem, že ten môj nie je žiaden anjelik, skôr naopak. Tak vyzvedám, či je to výhovorka alebo či to má nejaké opodstatnenie.

- Ani Šálka nie je baránok, ale Tretí muškatier sa mu vyrušovaním vyrovná. Hoci oproti minulému roku, keď sme ich všetkých troch (z trojlístka) museli nechávať oddelene, sa ich správanie vylepšilo a môžu konečne sedieť s celou skupinou.

Našu debatu zachytila šéfka, ktorá v ten deň zaskakovala za absentujúcu kolegyňu a zhodou okolností musela prvých 15 minút pri úlohách potiahnuť sama. Ihneď sa ku nám pridala.

- Nuž poviem vám, dnes som ich zažila na vlastnej koži a sama som musela zvýšiť hlas kvôli ich správaniu a rušeniu ostatných. A práve Tretí muškatier najviac bojkotuje úlohy - opísala svoje horúce zážitky, hoci oveľa miernejšie, než to predtým rozčúlene rozprávala mne.

- Problémom Tretieho muškatiera je, že si myslí, že ak bude dostatočne frfľať a štrajkovať, tak mu nakoniec niekto úlohy odpustí. On jednoducho nechce pochopiť, že sa to na tomto druhu školy nedá. Bohužiaľ sa ku mne do skupiny dostal práve trojlístok a oni sa vo vymýšľaní navzájom podporujú. Zavádzajú a mne sa nie vždy podarí zistiť, či povedali pravdu ohľadom úloh. Ale so Šálkom to má, pravdupovediac, málo spoločného. To je iba planá výhovorka na jeho vlastnú lenivosť - doplnila som výpoveď šéfky.

- Ahaaa - zatiahla veľavýznamne mama - dobre vedieť! Myslela som si...

Nuž a dnes Tretí muškatier opäť vystrájal pri úlohách (Severan ho, samozrejme, rád podporil). Našťastie Šálka žiadne úlohy nedostal, preto sa v miestnosti tentokrát nenachádzal a Tretí muškatier nemohol teda vinu zvaľovať na spumucklovaného prváka.

Nereagoval na moje upozornenia. A tak som sa rozhodla zmeniť taktiku. Zavolala som si ho pred triedu. Bezo svedkov, iba my dvaja.

- Minule bola u mňa tvoja mama a chcela vedieť, ako je to s rušením pri úlohách. Vraj si sa sťažoval na Šálku. Dnes tu ale žiadny Šálka nie je. A kto najviac vyrušuje deti?!?

Pozeral na mňa prestrašene. Ako prichytený pri čine.

- No čo mi na to odpovieš?

- To nie je dobré - zamumlal.

- Čo nie je dobré? - nechápala som.

- No, že toľko vyrušujem - doplnil previnilo.

- A prečo potom doma mame tvrdíš, že ťa druhí rušia pri úlohách, keď ty ich vlastne vyrušuješ ešte viac?

- Neviem ... - pokrčil zahanbene ramenami.

- Ok. Keď si neuvedomuješ, čo dookola robíš, budeme to odteraz kontrolovať inak. Pri každom vážnom prekročení hranice ti nahlas odrátam jeho poradové číslo. Keď ťa mama vyzdvihne, spoločne jej oznámime, ako si zvládal ten-ktorý deň pri úlohách.

Na znak súhlasu sklopil oči a pobral sa nazad do triedy. V ten deň sme za skrátených 20 minút končili pri 6-tke. Pričom som nerátala drobnejšie priestupky, nech sa nevyšplhá na 50-tku. A už tu musím poznamenať, že moja nová taktika zaznamenala úspech. Kebyže mu neoznámim nové pravidlá a robím čiarky v tajnosti iba pre seba, skončíme - ako ho poznám - asi pri 200-vke. Ale potom by zaisto zasa iba odvrával, že to nie je pravda, že ten počet som si vymyslela z brucha. Keď naopak oznamujem čísla nahlas, uvedomuje si oveľa lepšie/ľahšie, čo vlastne stvára.

xxx

Jedného dňa - teda asi pred týždňom - som si zavolala ku sebe Afričana. Myslím, že už ma má prečítanú a vie, kedy sa ho chcem spýtať niečo špeciálne výnimočné. Vtedy sa na mňa zaškerí, poodhalí svoje žiarivo biele zuby v rozkošnom úsmeve, nahne mierne doboku hlávku a zašvitorí:

- Čo je? Čo odo mňa chceš?

- Ty si ešte nikdy nebol na dovolenke, že?

- Nie. Prečo sa pýtaš?

- No lebo v lete ideme s Michaelom na dva týždne do tábora. Chcel by si ísť s nami?

Takmer mu oči vypadli, keď zakričal: Čože??? Na tak dlho?!?

- Nuž, pravdu povediac, je to ešte dlhšie, lebo dva týždne trvá iba samotný tábor a treba ešte zarátať cestu tam a späť. To značí asi dva a pol týždňa. A keďže je to ďaleko, ak sa rozhodneš ísť, budeš musieť vydržať až do konca. Nik ťa nebude môcť v polovici odviesť domov, keď si zmyslíš, že sa ti tam zrazu nepáči alebo ti je smutno za mamou! V takom prípade ti budem musieť tvrdo povedať NIE!

- Tak potom nejdem! - stuhol hrôzou. Podobnú reakciu som ale očakávala. Neprajný osud ich stmelil ako rodinu, a tak predstava, že odíde od mamy čo i len na 100 km mu zaisto naháňa hrôzu. Už viackrát som si všimla, že zo všetkých troch súrodencov je na ňu najviac naviazaný.

- Pozri, nemusíš sa rozhodnúť hneď. Ja ti to hovorím preto tak zavčasu, lebo sama budem musieť okolo organizácie veľa vecí pozisťovať. Kto zafinancuje tvoj pobyt, ako je to s poistením, či bude súhlasiť tvoja mama, ale i vedúca tábora. Nechaj si to prejsť hlavou, porozprávaj sa s mamou. Ja sa s ňou porozprávam tiež. Nabudúce ti donesiem ukázať fotky z predchádzajúcich táborov a spolu si ich prezrieme, aby si mal aspoň nejakú predstavu, ako to tam vyzerá. Čo ty nato?

- Hmm - zošpúlil ústa a tváril sa, že tuho premýšľa.

Zrazu z neho ako z dela vystrelilo: Katarína, a smú tam chlapci hrať futbal?

- Samozrejme, hrajú ho pravidelne.

- A mohol by som si so sebou vziať i svoje kopačky?

- Jasnačka - usmiala som sa pri zistení, čo je pre neho v prípade účasti najdôležitejšie.

- No dobre, tak ja teda porozmýšľam - zahlásil naveľa na záver.

Na nasledujúci deň som zašla za učiteľkou náboženstva. Tou, ktorú som úplne nečakane objavila na návšteve u mamy v nemocnici. Myslela som si, že ona ako zástupca školy je v spojení so sociálnou pracovníčkou, ktorá sa stará o Afričanovu rodinu. No nie je tomu tak. Vrámci rozhovoru vyšlo najavo, že i ju si chlapci získali svojou otvorenosťou a aurou, čo vyžarujú a preto pomáha rodine z vlastného presvedčenia. Zhodli sme sa, že presne ako bol Michael kedysi očarený Afričanom, sú jej deti nadšené, keď niektoré zo súrodencov dovedie ku nim domov. Navyše si váži ich mamu za jej korektné správanie. O ňom som sa mala možnosť niekoľkokrát presvedčiť i ja. Sama som bola pozitívne prekvapená jej reakciami. A po prvej návšteve u nich doma aj ukážkovým poriadkom, v akom udržuje ich malú, skromnú, ale inak naozaj vkusne zariadenú izbietku.

Nuž som učiteľke prezradila, čo už roky praktizujeme s Michaelom a čo mám v pláne teraz. Zatvárila sa veľmi skepticky.

- Nevysvetľujte si to nesprávne, mama si vás veľmi váži a Afričan vás má rád, ale ona má strach. Strach pustiť deti od seba. Len prednedávnom som s ňou viedla dlhé diskusie, lebo nechcela najstaršieho pustiť na stanový tábor (zabudla som, či ho organizuje škola alebo futbalový oddiel). Nakoniec sa podvolila, ale nie je úplne presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia. Práve nečakaná operácia slepého čreva jej ukázala, ako sa v minúte dokáže zvrtnúť celý svet. Zrazu musela do nemocnice a nemala na blízku nikoho z rodiny, komu by zverila deti. Zrazu sa bála, či ich ešte vôbec uvidí.

- Na ten hrozný deň si spomínam i ja. Až po istej dobe som zrealizovala, prečo je Afričan ako vymenený. V negatívnom slova zmysle. On vlastne nechápal, čo sa deje. Mama zrazu zmizla a oni traja zostali sami, hoci nie úplne. Veď preto som ich vlastne doviedla do nemocnice. Aby pochopili, že operácia dobre dopadla a všetko bude zasa v poriadku. Nápad brať Afričana so sebou cez letné prázdniny mi vŕta v hlave už dlhšiu dobu. Vždy po prázdninách totižto sledujem, aký je smutný, keď deti rozprávajú, kde všade boli, čo všetko zažili a keď sa spýtajú jeho, tak iba sklamane zahlási, ja som nebol nikde.

- Je to skvelý nápad a som presvedčená, že by mu iba prospel.

- Zatiaľ je to iba nápad a ja musím i tak mnoho vecí okolo ešte iba pozisťovať. Spýtať sa i organizátorky, či ho smiem doviesť. Predsa len nerozpráva po slovensky a nik z nás zatiaľ netuší, ako nakoniec sám zareaguje, keď bude v úplne neznámom prostredí ďaleko od mamy, kde nikomu okrem mňa nerozumie. Hoci anglicky tam rozprávajú mnohí a ja som si takmer nastopro istá, že po týždni začne i Afričan odpovedať v slovenčine.

- Tak viete čo? Vy zistite, čo potrebujete zistiť vy a ja sa znovu porozprávam s mamou. A o financie sa nestarajte. Ak bude mama súhlasiť, ja mu ten pobyt preplatím.

Sklapla mi sánka. Pôvodne som sa jej totižto spýtala, či nevie, kde alebo koho sa dá oficiálne požiadať o príspevok na voľnočasové aktivity. S vyrazeným dychom som vlastne ani netušila, ako zareagovať. (Neskôr som sa úplnou náhodou dozvedela od šéfky jednu podstatnú informáciu, a tak som mohla i ďalej spávať s kľudným svedomím - jediné, čo mi zamestnávalo myseľ, bola otázka - je to čistá zhoda náhod alebo v tom majú zasa prsty anjeli strážni?)

No v konečnom dôsledku sme sa lúčili s vedomím, že mama asi odmietne. A i s týmto vedomím som ale ešte pre istotu prezvonila vedúcu tábora. Keď som raz niečo rozbehla, dokončím svoj diel do konca. Tisícpäťsto úvodnými vetami som sa jej snažila vysvetliť, že nemá brať na mňa ohľad ako na kamarátku a nemá mi odpovedať hneď. Navrhla som jej, aby zvolala rodinnú radu, aby si moju otázku či požiadavku doma spoločne nechali prejsť hlavami všetci členovia táborového klanu a aspoň trikrát sa po rozhodnutí dosýta vyspali a až potom mi oznámili, či by súhlasili s Afričanovým príchodom. Samozrejme som nezabudla spomenúť i rozhovor s učiteľkou, v ktorom ma upozornila na pravdepodobnú zápornú reakciu mamy.

Všetko ostatné som prenechala osudu.

Nuž a dnes ma Afričan prekvapil otázkou:

- Katarína, kedy donesieš tie sľúbené fotky?

Aaah, čiže i jemu to ďalej vŕta v hlave? Znamená jeho pripomienka, že by predsa len rád išiel?

A krátko nato sa so mnou spojila mama. Vraj sa rozprávala s učiteľkou i so synom. Vraj zvažuje možnosť, ísť v lete na návštevu do Afriky. Ukázať chlapcom kontinent, skade pochádzajú. Ale ak to nevyjde, uvažuje, že by ho pustila so mnou. Ok, je tam zatiaľ veľa ak, ale je to neskutočný náznak dôvery a to ma teší. Ako sa príbeh bude vyvíjať ďalej, sa zaisto dozviete čoskoro...

xxx

Ráno som rozmýšľala, či by som nemala Amazonke vymyslieť novú prezývku. Šak sa od začiatku roku spacifikovala a ani mládencov už netlčie ako kedysi. A teraz uvažujem, či niektorými myšlienkami privolám budúce situácie alebo som od prírody naladená na zachytávanie istých vlnových frekvencií, ktoré ma vopred informujú, čo bude nasledovať.

Nuž a nasledovalo poobedie, keď Amazonka opäť tĺkla chalanov. U nej podobné akcie ale nie sú nejako cielené, ako napríklad u Podšívky. U Amazonky sa výboje zomelú skôr náhodne. Čisto spontánne. Ale aspoň už nemusím uvažovať nad novým menom. Zostáva Amazonkou.