Auto na diaľkové ovládanie
Minule mal Afričan narodeniny a ktosi mu daroval špeciálnu hračku - auto na diaľkové ovládanie, ktoré lozí i po stenách ako pavúk. Priznávam, niečo podobné som videla prvýkrát a podľa reakcie zvyšku skupiny to i pre nich nebola vec každodenná.
Samozrejme, že sa chcel pochváliť (viď príspevok z 25.12. o nintende), ale asi nečakal taký veľký záujem. Každý chcel auto vyskúšať. Nie raz sa však v minulosti stalo, že deti vzali z domu niečo potajme, bez vedomia rodičov, a ja som nevedela, či má povolenie od mamy.
Potom sa zjavil jeho brat a povedal, že síce smel vziať auto do školy, ale so zákazom používať ho.
(Neviem, čo z jeho výpovede bolo pravdou, ale ak si rodičia myslia, že to takto funguje, sú na velikánskom omyle.)
Nuž som prísne zavelila, že jazdenie skončilo.
A Afričan (vlastne vďačne, že som mu auto uchránila pred možnou skazou, lebo túžil byť hviezdou dňa, ale nie zasa až natoľko) deťom vraví: Bohužiaľ, musím ho schovať. Mama a (policajt) Katarína nedovolia!
A potom na konci družiny cestou dole po schodoch sa ho pýtam, aká bola oslava a darčeky.
Pozrie na mňa a zdesene vraví:
- Musíme ísť naspäť, ja som hore zabudol tvoj darček.
(Myslel tým drobnosť, ktorú dostane každý člen skupiny.) Kým iné deti by iba mávli rukou, že zoberú na druhý deň (sú zhýčkané, i keď samé za to nemôžu), on si váži i obyčajnú kartovú hru, čo badať na výraze jeho tváre a znení jeho viet.
Nuž tak sme si zasa vyšľapali schodami nahor...
xxx
Včera našu princeznú poctili chlapci svojou pozornosťou a ona smela byť po prvýkrát(!) súčasťou ich hry. Dúfam, že sa ľady prelomili a nejednalo sa iba o výnimku. Ako veľmi ju to potešilo, som zaregistrovala na dvore, keď ju vyzdvihla mama. S velikánskym nadšením jej oznamovala.
- Predstav si, ja som sa dnes s nimi hrala!!!