Bola som kráľovnou

Na jedno poobedie. A moji nevychovaní poddaní sa opovážili protirečiť mi, že moja vzácna koruna nie je pravá. Vraj nie je zo zlata. Mali šťastie, že som ovplývala dobrou náladou, inak by som ich musela do jedného nechať potrestať za toľkú opovážlivosť ... (ale tak smiali sa mojim improvizovaným kultúrnym vložkám).

Ešte pred obedom pozorovala kolegyňa na chodbe o dve poschodia nižšie scénku s Maliarkou, jej mamou a učiteľkou. Netušíme, čo sa udialo, ale mamu kvôli niečomu osobne zavolali do školy a Maliarka vraj žalostne plakala. Myslela som si, že ku nám v ten deň už ani nepríde. Ale opäť odmietla ísť s mamou a bratom domov, hoci to znamenalo prísť s očami červenými ako angorák ku nám, čo normálne štvrtáčku v predpuberte stojí isté sebazaprenie. O to viac ju. Ale z dvoch možností si predsa len vybrala nás. I za cenu možných (blbých) pripomienok jej troch rivalov z tretej triedy.

Deti si okamžite všimli, že niečo nie je v poriadku. Šálku sme spacifikovali hneď (hoci nebol doterný, skôr zaskočený uplakaným zjavom), zvyšok ju po našom zásahu nechal radšej na pokoji. Dievčatám pri stole aj čosi vzrušene vysvetľovala, no ja som sa rozhodla neprezvedať.

Kolegyňa sa zhodou okolností predtým pýtala, ako to vydržím so Šálkom, bo tomu dieťaťu sa ústa nezastavia snáď ani o polnoci. Ku všetkému musí dodať svoju omáčku a dospelého prederaví svojimi všetečnými otázkami horšie než ementál. Priznávam, mne osobne niečo podobné neprekáža, ak je to rozhovor primeraný veku, pri ktorom dieťa inteligentne rozmýšľa vlastnou hlavou (bez podlízavého pritakávania, aby sa zapáčilo) a nie premúdrelo kopíruje dospelých. Podobné ústne súboje sú pre mňa skôr výzvou na hľadanie správnych odpovedí. Čo sa naozaj iba ťažko znáša, je jeho hra na Pumuckla (rozprávkovu postavičku), kde ho napodobňuje neskutočne upišťaným hlasom. Práve má spolu s Rumuckl také pumucklovské obdobie. Ak nič iné nepomáha, tak na neho i zakričím, nech okamžite prestane, inak mi hlava praskne.

Nuž a pri obede a všeobecnom rozruchu, či je koruna pravá, zrazu Šálka ako jediný z detí (a ku tomu prvák) zahlási:

- Pozri, ty nemôžeš byť kráľovnou už i preto, lebo keby si ňou bola naozaj, tak tu s nami nie si a ani s nami neješ takýto obyčajný obed!

Určite existujú dospelí, ktorým by niečo podobné nebolo po vôli, no mňa hlášky jeho malej hlávky fascinujú. A znamenajú pre mňa výzvu, elegantne vykorčuľovať z danej situácie.

- Ho-ho-ho, smelý poddaný! Za tvoje reči by som ti mohla nechať sťať hlavu, ale vedz, že mňa ako kráľovnú zaujíma život môjho ľudu a chcem aj zistiť, ako sa stravuje, čo jedáva. Preto som vás dnes navštívila.

Deti sa smiali (spolu s ním) a jemu v rýchlosti neprišla na um žiadna vhodná odpoveď a už vôbec nie nasledujúca otázka. (1:0 pre mňa :) ).

Keď som po obede zahlásila, že po sprataní riadov budeme hrať hry, frfľala aspoň polovica prítomných. No len čo sme s nimi začali, pochytila ich hráčska horúčka. Jednou z hier bola stará známa klasika. Deti si museli pomocou jazyka vytiahnúť do úst zabalený cukrík, visiaci na konci dlhého motúza. Nebol by Šálka Šálkom, keby nepotreboval vymyslieť niečo extra. Uvedomila som si, čo stvára, až keď som zbadala jeho červenú tvár, vypúlené oči a pulzujúci tráviaci trakt, ktorý mu práve prevracal žalúdok, aby jeho obsah v najbližších sekundách vydávil von. Nielen šnúrku, ale celý cukrík s obalom si nacpal do úst!!! Okamžite ho naplo.

- Už aj vypľuj ten cukrík! - zakričala som naň v poslednej chvíli a pravdepodobne tým zabránila nepríjemnej reťazovej reakcii. Veď všetci mali práve po okraj naplnené žalúdky.

Druhou hrou pre jednotlivcov bolo nafúknutie balóna až po prasknutie. Teda balónu, nie detí.

Bohužiaľ nastala situácia, keď obe hry vyhrala Maliarka. To znamená, že nabudúce musím vymyslieť čosi také, kde bude mať šance i niekto iný. Lebo by sa mohlo veľmi rýchlo stať, že odmietnu spolupracovať. Bo opakované výhry jedného a toho istého dieťaťa skupinu demotivujú (o to viac, ak sa jedná o niekoho, kto je veľmi rád podrývačný).

xxx

Mama Tichej vody sa mi posťažovala, že aj podľa triednej učiteľky poľavila jej dcéra vo svedomitosti, zhoršila si písmo a ktohovie, čo ešte. Áno, vidím to i ja, no musím sa nad tým iba pousmiať, pretože mi opäť pripomenula jej staršiu sestru, ktorú niečo podobné "postihlo" tiež v približne rovnakom období. Staršia sestra bola ale oveľa ufrfľanejšia a tvrdohlavejšia. Keď si ona vzala do hlavy, že niečo nevie/nezvládne, tak okolo danej veci robila teáter aj pol hodinu (čo je vzhľadom na naše 4hod denne i celkom dosť). Plakala, dupala, odvrávala. Odutejšiu tvár som vtedy nepoznala. Nejednalo sa o občasné výnimky, ona podobné stvárala pravidelne. Nikdy som ju však nenechala dotiahnuť jej divadlo do konca. Trvala som na tom, že ak sa pokúsi - a ja jej pomôžem správnym návodom - tak všetko zvládne i sama. Nezostávalo jej nič iné, iba sa pustiť cestou, ktorú som po krátkom zvážení navrhla. Lebo Katarína (to ako ja) vedela byť tvrdohlavejšia.

A jej úsmev na konci, keď zistila, že zvládnuť sa dá naozaj mnohé, ak nie všetko (lebo zasa v ich programe, či už školskom a či družinárskom, sa nevyskytovali žiadne nezvládnuteľné zadania), bol zadosťučinením pre nás obe.

Keď u mňa končila, sama priznala, akým ťažkým orieškom bola kedysi v začiatkoch. Jej tá družina neskutočne prospela. Už len neuveriteľná zmena z niekoho, kto sa pôvodne odmietal zaradiť do kolektívu a predsa doň po dlhých dvoch rokoch zapadol, bola pre mňa dôkazom, že sa oplatí bojovať a čakať. Nielen v jej prípade priniesla trpezlivosť ruže...

A tak i mamu často krát ukľudňujem, že ak mladšia pôjde v približných šľapajách sestry, tak istý čas v poľavení na svedomitosti jej môžeme dopriať. Ale zasa nie príliš dlho, nech sa nám to nevymykne z rúk! :)))

xxx

Kolegyňa zvrchu má tiež parádny výber junákov v ponuke. Nuž a ten najväčší z nich - to nie je výzva, to je za trest. Ja osobne by som ho bez pardónu z družiny za všetky jeho kúsky už dávno vylúčila. Kým niekomu neublíži.

Aj toto je dôvod, prečo som kedysi dala na radu svojej bývalej au-pair mamy a stanovila si základné pravidlo, že adresa môjho pracoviska, ak by sa jednalo o školu či iné služby, kde som v priamom kontakte s ľuďmi (teda žiaden mail či telefón) pričom špeciálna kategória sú rodičia a pacienti, musí byť aspoň na 5km vzdialená od môjho trvalého bydliska. Inak je človek pravidelne na každom kroku konfrontovaný - v obchode, na pošte, na zastávke - so svojou prácou a nemá šancu "vypnúť". O to horšie, ak sa jedná o konfliktné situácie, čo môže potvrdiť i naša šéfka, bývajúca na päť krokov od školy. Pri pochvalách síce rastie do neba, ale sú rodičia, pri ktorých si radšej zatiahne kapucu hlbšie do tváre a prchá kade ľahšie.

  Nuž a nieto týždňa, čo týždňa, dňa!!!, keď spomínaný junák zasa niečo nevyvedie. Teda niečo také, kde je potrebné informovať i rodičov. Tak sa mi zdá, že som tu už kdesi písala, ako mama požiadala kolegyňu, nech ju pravidelne informuje o výčinoch jej syna, lebo už raz bol vylúčený na týždeň z družiny, a tak chcela - podľa jej vlastných slov - vopred predísť niečomu podobnému. Lenže to potom mohla kolegyňa i trikrát denne kontaktovať mamu. Keď mama zistila, že na jej vlastný návrh sa zrazu sypú hlásenia takmer na konci každého dňa, začala byť nepríjemnou. Pričom tá moja kolegyňa je neskutočne jemná a ústretová duša. Aj tie výčiny sa snaží podať jemnocitne, zaobalene. Ale mama zrazu prestala spolupracovať a spolu s mužom zaujali postoj "nechcem vidieť/ nechcem počuť / moje dieťa je anjel a to iba vy ste neschopné".

Ak si podobní rodičia myslia, že tým preukazujú službu svojim deťom, lebo ich chránia pred "nástrahami" sveta, tak vážení rodičia vedzte, že už čochvíľa si budete sami plieskať hlavu o stenu (pokiaľ vás teda raz nevyplieskajú vlastné deti), čo za indivíduá ste to vychovali.

Tým, že články dopisujem po čase, môže sa stať, že sa niekde príhody opakujú. Tú nasledujúcu som pri zbežnej kontrole zatiaľ nikde neobjavila, ale týka sa práve tohoto chlapca. A bola jedným z x-dôvodov, prečo jeho rodičov predvolala šéfka opäť na pohovor.

V daný deň som sama bola svedkom, ako krátko pred úlohami, keď zvolávame deti z dvora, opäť eskalovala nejaká hádka medzi štvrtákmi. A zasa bol raz do hádky zapojený i spolužiak, čo nechodí do družiny. Nazvime ho Havran (podľa tmavých vlasov).

Havranovi odmietlo vedenie družiny už kedysi dávnejšie prihlášku. Vtedy som ale netušila, o ktorého chlapca ide. Šéfka sa vyjadrila, že rodina je vo štvrti známa ako problematická a ona sa nepotrebuje kvôli nemu naťahovať so svojskou mamou. (nielen) Kvôli tomuto mládencovi hodila flintu do žita v tretej triede ich triedna učiteľka. Po vianočných prázdninách zanechala škole, rodičom a deťom rozlúčkový list, že učiteľstvo bolo síce kedysi jej vysnívaným povolaním, ale teraz z neho uteká kade ľahšie. Priznávam, ona to zoštylizovala jemnejšie. Viac sme ju nevideli. Niekedy v tom čase som vzala na vedomie i Havrana. Zatiaľ som stále netušila, o koho sa jedná, iba som sa mu snažila pomôcť, keď sa plačky bránil pred hordou zdivelých detí. Až keď ku mne prehovoril, pochopila som, že v jeho prípade bude pravda inde ukrytá a čo sa tam práve odohráva, je naakumulované z minulosti. To dieťa malo vážny problém, ak nie dokonca nejakú poruchu. Odvtedy som ho registrovala pravidelne. Častokrát sa po škole zdržiaval na dvore a rozdúchaval konflikty. Teda kým som ho ja alebo nejaká iná kolegyňa nevypoklonkovala domov.

slovne napadol otec (päsťou zlomený tanier vo dvoje)

príspevok z 11.2.

stĺkol mládenca, utiekol zo školy