Čo deň, to zážitoK!

Nie všetky sú tak publikovateľné, ako nezabudnuteľné. Na dôchodku sa isto nudiť nebudem. Skôr by som povedala, že ak sa ho dožijem, budem mať na dlhé, zimné večery dostatok zábavného materiálu z priečinku "My všichni školou povinní".

Včera uprostred robenia domácich úloh - asi o pol tretej - mi jedna z dvojičiek nečakane položila hlavu na pracovný zošit. Vzhľadom na ich spoločný "register trestov" je toto úplná malina, tak si vravím, že veď nechaj ju chvíľu "odpočívať", ju to isto zachvíľu prejde...
No vzápätí už ma ktorési z detí ťahá za rukáv: "Katarína, Lucy zaspala!"
"Ale čoby, ona sa iba hrá...," odpovedám tuho presvedčená o svojej pravde.
Ani keď sa bližšie skloním ku jej tvári, nedokážem presne identifikovať, čo to dievča vlaste stvára. Zo dva-trikrát ju oslovím menom, jemne jej zatrasiem ramenom, no žiadna reakcia neprichádza. Ani len náznak slabého úsmevu (lebo oni obe teda herečky naozaj sú - Pippy naživo a hneď dvojmo). Krátko jej priložím ruku na čelo, ale nie je horúce. Ani pred úlohami nejavila žiadne známky blížiacej sa choroby.
Opäť sa snažím ju zobudiť. Chcem ju totižto poslať do čitateľského kútika, kde si môže pohodlne ľahnúť na velikánsky vak. Nepomáha nič. Teda vedro s vodou skúšať nemienim, no iné praktiky v danom momente nezaberajú. Ešte naposledy kontrolujem dýchanie a spolieham sa, že si ju nejaký princ príde dobrovoľne na konci môjho pracovného dňa vyzdvihnúť...

Viktor

Najmladší z detí. Aj najmenší. Okrem jeho najlepšieho kamaráta držia nad ním všetci ochrannú ruku. Aj staršie deti z iných tried. Stačí, keď pozrú na neho a konajú tak automaticky-inštinktívne.
Včera pri futbale Viktor nešťastne spadol. V behu skočil na loptu, nohy vyleteli do vzduchu a on dopadol na chrbát a hlavu zároveň. Bola som iba kúsok od neho, ale práve prišli za mnou dievčatá, aby mi niečo povedali. Otočila som sa ku nim, takže pád som nezaregistrovala. Iba výbuch plaču po ňom. Okamžite som sa rozbehla ku nešťastníkovi. Z rovnakej vzdialenosti, ale z opačnej strany sa ku nemu rozbehol aj náš praktikant a ten mi referoval, čo presne sa stalo. Hneď ho bral na ruky a vyniesol ho na tretie poschodie do triedy, aby mu na hrču na hlave priložil sáčky s chladiacou zmesou. Ja som pozbierala zvyšok detí a šla následne zatelefonovať mame pacienta, o ktorého sa starali aspoň desiati ďalší. Neviem, čo mu kto rozprával, iba kolegyňa mi medzi rečou vraví, že pri takom úraze treba odsledovať, či postihnutý reaguje, či nemá náhodou otras mozgu. Žeby to začul?

Dnes sa hrali s najlepším kamarátom. On ku nemu dokáže byť niekedy dosť hrubý. Takže keď dnes Viktor pri spoločnom bláznení vyskočil, kamarát ho ešte v tom skoku nabral na ruky a odsotil ho vzad. Viktor opäť dopadol na chrbát a hlavu. Našťastie nie na tvrdú zem, ale na plyšový koberec, hoci i to dokáže zabolieť. Nasledoval plač a hubová polievka...
Uložila som ho na vak, doniesla tie isté chladiace sáčky.
Pozriem na Viktora, zdvihnem ruky, vystriem ukazovák s prostredníkom a pýtam sa: "Koľko prstov vidíš?"
Hľadí mi na ruku a okamžite mu z úst vykĺznu prvé dve spoluhlásky slovíčka DVA.
Zrazu sa zasekne, nedopovie a ja zbadám v jeho očiach bleskovú zmenu, akoby si sám pre seba pripomenul, veď ja mám isto otras mozgu. Začne gúľať očami ako napitý a presne tak i odpovedá... "Jeden?"
Beťár akýsi!!!
Ok, Katarína, žiaden strach, reakcie má viac než fantastické!!!

Clément

Clément ma včera opravil, že ho mám volať Clemó (na konci pri ó si predstavte taký typický francúzsky prízvuk). Dnes objavil v šuflíku gumičky a hneď sa spýtal, či si môže spraviť náramok na ruku.
"A ty to vieš?" pozrela som do jeho (snáď nie strachom) zväčšených okálov.
"Áno," odpovedal šeptom, akoby sa zľakol mojej otázky.
"No tak rob," súhlasila som.
Sadol si radostne na svoje miesto a naozaj plietol ostošesť.
"No Clemó, v pondelok si šéfom skupiny a naučíme to všetky deti!"
"Mhm," súhlasne prikývol.
Kým prišla jeho mama, vytvoril celý náhrdelník.
Tak som ho i pred ňou pochválila. Prezradila mi, že podobné aktivity zbožňuje.
Už odchádzal po chodbe domov, keď sa zrazu otočil a rozbehol nazad ku mne. Vystrel rúčku a podával mi svoj výtvor.
Pohladila som ho po vláskoch, že si to môže zobrať domov, že to teraz patrí jemu.
Pokrútil hlavou. "Nie... to je darček pre teba!"
Za jeho chrbtom som začula ´oh´ a pozerala milo prekvapená na jeho mamu, ktorá zošpúlila ústa a uznanlivo pokývala hlavou.
Ďakujem, Clemó. Prvé tri dni mám tuším úspešne za sebou.

xxx

Včera ma prišiel do triedy navštíviť môj bývalý družinár, teraz tretiak. Pozerá chvíľu na mojich prvákov s otvorenými ústami a potom zahlási:
"Katarína, hrozné. S nimi to musí byť tak vyčerpávajúce..."
Potom znovu chvíľu pozerá a zahlási:
"Ale presne ako u nás. Chlapci robia neporiadok a dievčatá po nich musia upratovať..."