Ďalšia scénka z komédiE
Dnes sme mali tímovú poradu, ako každý mesiac prvú stredu. Neviem prečo práve dnes, ale po nej ma oslovila kolegyňa z prvého poschodia:
- U nás na chodbe majú šatne i tvoji prváci, že?
- Áno, aj triedu, aj šatne.
- Je možné, že taký maličký chlapec je brat tvojho niekdajšieho .... - a dodala meno.
- Áno, to je to chlapča, ktoré na porade ako príklad ťažko zvládnuteľného dieťaťa v spojitosti s našim sobotňajším školením spomenula M.(môj guru).
- Počúvaj, on nie je úplne normálny, že? Keď ho pozorujem pred šatňami, čo on tam stvára... - zhrozene zalomila rukami.
- On je v podstate veľmi rozumné dieťa, len to, bohužiaľ, nevie dať najavo v prítomnosti publika. Nie si prvá osoba - a určite nie posledná - ktorá takto naň reaguje. On iba nepozná žiadne hranice a myslí si, že je raz superman, inokedy spiderman alebo KingKong. A do každého zabŕda.
- Myslíš? - pokrčila neveriacky nosom.
- Keby si ho počula hovoriť osamote - iba ty a on - som si istá, že by ťa prekvapil svojimi na jeho vek vskutku brilantnými a rozumnými postrehmi. Na druhej strane sme popravde väčšinou v skupine a to potom, samozrejme, šediviem...
Aj dnes pri úlohách sa snažil pekne prepísať zadaný text z knihy do zošita. Zbadala som, ako niečo starostlivo gumuje, tak som sa pobrala ku nemu a on tak nesmelým hláskom neisto zašveholil:
- Pozri, myslíš si, že do tohoto momentu by som to mohol nechať tak, ako to je? Alebo musím ešte niečo vylepšiť?
Jeho hlas skrýval toľko svedomitosti a snahy zároveň, koľko nevidím ani u dievčat. Presne toto je mi ľúto u podobných detí - hoci sa snažia za desiatich, zradí ich stále a znova ich vlastný škrabopis (u neho ani jeho správanie nepridáva ku vylepšieniu obrazu). Až to nakoniec po tisícich pokusoch znechutene vzdajú, lebo ich snahu i tak nik (učiteľka) nedocení a oni prestanú veriť vo vlastné schopnosti. Stratia záujem.
Nuž ale ku tej scénke:
Po tímovke som čakala na svojich druhákov. Ako prví došli Afričan s Francúzom. Po chvíli som si všimla, že obaja akosi čudne zazerajú.
- Stalo sa niečo? Pobili ste sa? Pohádali?
- Nie. Len som sa náhodou otočil a v behu do mňa vrazil spolužiak - rozhovoril sa neochotne Afričan a rukou si pošúchal ľavé líco.
- Vrazil mu do tváre a Afričanovi prišlo zle. Museli zavolať jeho mamu a zachvíľu ho vyzdvihne - poponáhľal sa mu na pomoc Francúz.
- Ešte stále ti je zle? Nechceš si sadnúť alebo ľahnúť, kým príde mama? - spýtala som sa preventívne, lebo po celý čas stál nehybne pri otvorených dverách ako zmoknuté kura a zízal do chodby.
Po mojich slovách sa otočil a pobral sa ku sedačke. Takmer vzápätí sa zjavila na schodoch jeho mama. Prehodili sme spolu zopár slov a potom s ním odišla ku šatniam.
Zrazu do triedy dobehla jeho triedna učiteľka a posunkom mi naznačila, že potrebuje hovoriť so mnou.
- Chcela som vás informovať, že dnes sa v triede zrazili chlapci. Telefonicky sme už informovali Francúzovu mamu. Zachvíľu si príde po syna ...
Nenechala som ju dopovedať.
- Mali ste na mysli Afričanovu mamu, či?
- Nie, nie. Kdeže. Francúzovu mamu - odvetila zmätene. Systémom, že veď nech ju nechám dopovedať.
- No tak teraz tomu vôbec nerozumiem. Chlapci ku mne došli a obaja tvrdili, že sa Afričan zrazil so spolužiakom a je mu zle...
- Ale čoby - mávla rukou - Francúz sa zrazil so spolužiakom.
- Mhm. Ale pred minútou vyzdvihla svojho syna Afričanova mama. Síce výraz tváre mali obaja mládenci približne rovnaký, ale ja som nestihla nikoho zavolať. A keby aj, to by sem mama musela letieť nadzvukovou stíhačkou za tak krátky čas.
Pozorovala som, ako učiteľka začína pochybovať sama o sebe.
- Nie, Afričan iba sprevádzal Francúza do zborovne, keď šli zavolať mamu ... ale možno mu prišlo zle z čírej spolupatričnosti, lebo kamarátovi bolo zle. Každopádne informujte obe mamy, aby chlapcov dnes doma sledovali a ja idem zistiť do zborovne, kto čo doplietol.
Už sa viac nevrátila, tak sa na rozriešenie záhady spýtam zajtra.
Iba Francúz mi povedal, že jeho mama v danom momente nemohla prísť, ale požiadala, aby sme ju ihneď informovali, ak sa mu pohorší.
xxx
V stredu má Podšívka výnimku, keď začína písať úlohy hneď po obede, lebo po dvoch krúžkoch už večer nestíha nič písať. (Ona vlastne nestíha ani v sobotu a nedeľu po piatňajšom šerme.)
- Katarína, môžem aj ja dnes začať s úlohami skôr? - oslovil ma Severan.
- Prečo by si mal začať skôr??? - vyzvedala som, šípiac ďalší pokus, ako obísť trest.
- Lebo dnes máme veľa úloh a ja budem vyzdvihnutý o tretej.
- Ku niečomu podobnému nemám žiadnu informáciu. Ale kľudne môžem zavolať tvoju mamu a spýtať sa, či je to pravda.
- Bože, ako ja nenávidím to nudné čítanie - otočil sa na päte a pobral sa na svoje "vysunuté stanovište". Popritom hlboko zavzdychal ako niekto, komu zasa raz neprešlo drobné klamstvo.
Thor Heyerdahl