Déjà-vU

Už iba 4 dni a sú tu prázdniny. Síce iba týždeň voľna, ale dúfam, že postačí na to, aby sa pretrhlo puto s podávaním si chorôb. Už je chorých 5 osôb z učiteľského tímu a tým pádom všetko, čo odpadáva, presúvajú na nás. Veľakrát sme sa šéfke sťažovali, aby podobnú dobročinnosť odmietla, pretože je povinnosťou školy nájsť vhodné riešenie a zabezpečiť hodiny. Keď u nás niekto vypadne - a to je teraz v zimnom období tiež dosť často - ešte som nezažila situáciu, aby zaskočila len tak z dobrej vôle alebo z vďaky nejaká učiteľka...

xxx

Podšívka chce už po stý krát podávať sťažnosť na tých, čo vymysleli školu. Motivovať ju pri úlohách je i na koňa veľa. Ale včera sa mi podarilo ju aspoň šokom rozosmiať (a nielen ju, ale i mňa a Tichú vodu). Na úlohu dostali v zadanom texte podčiarkovať farebne podstatné mená, slovesá, prídavné mená a (ne-)určité členy. Tie posledné z vymenovaných fialovou. Keď sme v peračníku spolu hľadali príslušné farbičky, dostala sa mi do ruky jedna, ktorá mohla byť modrá ale i fialová. Tak sa pýtam majiteľky, do ktorého odtieňa ju zaradí ona. Stála pri nás i Tichá voda a zamiešala sa do rozhovoru:

- Tá ceruzka je ohýbacia.

- Áno? - zareagovala som a nečakajúc na odpoveď automaticky ju "ohla". Bo presne také máme i v družine. No oni sú naozaj ohýbacie. Tá jej nebola.

Všetky tri sme sa strhli na jemné zapraskanie a dievčatá sa podarene rozosmiali, keď som sa zaskočene pozrela na bleskovú skazu vo svojich rukách.

xxx

Tretí muškatier a Severan opäť včera nemali úlohy, a tak sa (kým ja som lámala ceruzky :) ) nudili spolu s B a Francúzom pri vypisovaní nadávok na papier. Momentálne sa tento fenomén z "najspodnejšieho šuflíka" šíri školou ako mor. Hoci písať na papier je tá lepšia alternatíva. Kolegyne minimálne v dvoch skupinách (vedľa nás a nad nami) bojujú so slovným a ručným atakovaním priamo.

Inak včera som pozerala jeden anglický film z roku 1987 (Hope And Glory) a musela som sa smiať pri scéne, keď sa hlavný chlapčenský hrdina náhodou priplietol do tamojšej bandy rovesníkov a ako podmienku prijatia do skupiny dostal príkaz vymenovať nadávky, ktoré pozná. Hneď tá prvá patrila do skupiny "šťavnatých" a vodca bandy ho prekvapene prerušil, že on mu bude radšej napovedať, čo má hovoriť.

Podobné správanie musí byť teda predurčené génovo a "kohúti" si takto už po generácie šuchoria perie!

Moja "čerstvá" kolegyňa si ešte stále nezvykla na vzory správania detí v skupine - pravidelne býva z nich šokovaná - keďže kedysi pracovala s jednotlivcami (poväčšine autistami) - a tak mi ku koncu družiny vzrušene zvestovala podrobnosti posledného písomného incidentu. Keď sme zišli ku mládencom na dvor, boli, našťastie, prítomní ešte všetci zúčastnení. Nuž som ich zvolala ku sebe. Ticho počúvali, keď som im jasne zopakovala už po 342.678.534.097 krát naše pravidlá. Kolegyňa sa pridala a na konci ma prekvapil B.

- Prepáč - potichu zašveholil a jeden po druhom sa pridali i ostatní.

xxx

Zostane mi kolegyňa i na budúci rok?

Niektoré poznámky ľudí okolo mňa ohľadne otázky o riadok vyššie mi naháňajú strach.

Tak napríklad jedna mama zo zastúpenia rodičov, ktorá má na starosti vybavenie miestností, medzi rečou nadhodila tému veľkosti miestnosti, načo som jej odpovedala, že keď som v nej začínala s vtedajšou vedúcou skupiny, mali sme detí 14 a počas roku nám pribudol ešte jeden chlapec. 17 detí je naozaj až príliš na metre štvorcové, ktoré máme k dispozícii. Nieto divu, že sú deti ako potkani v tesnej klietke. Tiež sa za každú drobnosť "kúšu". Nato ona zareagovala:

- Takže by si brala menšiu skupinu sama?

- No tak som to nemyslela ... - zarazila som sa - tri roky som pracovala sama a zistila som, že vo dvojici je to oveľa príjemnejšie, keď má človek parťáčku, s ktorou si rozumie.

Ďalšie niekdajšie neférové podmienky som ani nahlas nevyslovila, bo partia, čo nás riadi teraz, v tých časoch ešte nebola na škole a tá vtedajšia nedomyslela mnohé skutočnosti. Ono je síce pekné, že sa rodičia aktívne zapájajú do behu družiny, ktorú sčasti financujú, ale pravdupovediac, pre nás je to iba a len ubíjajúce, keď sa tri štvrtiny vedenia každé 3-4 roky menia, podľa toho ako deti prichádzajú a odchádzajú, a tí noví si pravidelne myslia, že svojimi inovatívnymi návrhmi z brucha spravia dieru do sveta. A rozhodnú sa zmeniť naše zabehnuté a osvedčené, rokmi potvrdené štruktúry. Lebo chcú byť novou metlou. A nás sa predsa o radu pýtať nemusia.... (myslia si oni).

Potom mi i kolegyňa oznámila, že sa pomaly začína obzerať po niečom novom, a keď som sa nechápavo na ňu pozrela, tak doplnila, že zmluvu dostala iba do konca školského roku a zatiaľ jej nik nevie potvrdiť, či jej ju predĺžia. Táto skutočnosť ale súvisí s iným problémom, ktorý nastal po zmenách Ministerstva školstva a ich rozhodnutí o tzv. Deutschklasse pre azylantov. Keď som si to uvedomila, pochopila som, že tu je šéfka obmedzovaná kýmsi/čímsi iným.

Nuž som veľmi zvedavá, ako to všetko dopadne.