Dnes ma prekvapil Afričan

Dnes ma prekvapil Afričan.
Opäť pri písaní domácich úloh vymýšľal za výdatnej podpory Podšívky, tak som im obom prísnym hlasom oznámila, že dnes poobede nemám žiaden dôležitý program, takže veľmi rada s nimi zostanem po škole a dorobíme, čo vďaka vyrušovaniu nestíhajú v regulérnom čase. (Vedia, že doučujem dvoch mládencov, tak majú istý rešpekt pred mojimi vyhrážkami.)
Podšívka sa vzchopila a aj celkom pekne zaplnila stránku písmenkom K. Medzitým sa oni dvaja stihli pochytiť a Afričan jej odvrkol: zavri klapačku!
Tak keď vyšla z triedy, vzala som si jeho správanie na mušku. Vravím mu:
- Ty vieš, že ťa mám rada, ale takéto správanie ti nepovolím. Práve preto budem na teba dovtedy dvojnásobne prísna, kým pri nasledujúcom vyplňovaní dotazníka (viď príspevok z 15.1.) sa tvoje výsledky podstatne nezlepšia a kým aspoň polovica odpovedí nebude typu 1. to sa mi darí takmer vždy alebo 2. to sa mi darí často!!!
- Aale ... - chcel opäť pridať nejakú svoju štandardnú výhovorku.
- Neprerušuj ma, ešte som neskončila! Hneď na začiatku stála otázka, či si priateľský ku spolužiakom. Čiže odpovede "drž klapačku" NEAKCEPTUJEM!!! Ani nič iné z tvojich špecialitiek. Ani neporiadné písanie domácich úloh. A ver tomu, že ja svoje slovo dodržím. Ja tu trpezlivosť mám! A čo mi na to povieš ty?
Čakala som odpoveď, ktorá by sa vôbec netýkala témy - to je u neho jedna z dvoch bežných odpovedí, keď vyvádza. Druhá je tá výhovorková.
Prekvapil by ma, kebyže odvetil : Súhlasím.
Nuž ale do kolien ma dostal, keď povedal: Ďakujem.
Normálne mi tým vyrazil dych! To jednoducho nie je jeho štýl.
Aj preto som sa ho neveriacky spýtala: Čože???
- No ďakujem som povedal!

xxx

V skupine mám momentálne 4 druhákov chlapcov. Traja B-čkari a jeden C-čkar. Jeden z tých troch je Južan. Jeho temperament je tiež dôvodom, prečo v istých momentoch reve ako pavián. Ale musím pravdivo priznať, jeho spolužiaci za ním v decibeloch nijako nezaostávajú.
Včera dobehol s jazykom po kolená na naše tretie poschodie nejaký otecko a zmätene stláčal kľučku na dverách triedy, kam chodí dieťa. Práve som vyšla z našej miestnosti, a tak sa ma hneď pýtal, či niečo doplietol a prišiel neskoro. Upokojila som ho, že deti z tej triedy išli s učiteľkou von a najneskôr 12.15 sa vrátia (viem, bo v tej triede mám tiež jedného experta). Otecko si spokojne sadol na lavičku a ja som šla o niečo poprosiť kolegyňu z druhého konca chodby. Neprešli ani dve minúty a cestou späť už som počula, ako moji divosi jačia na plné hrdlo.
- No to ste vychytili teda riadnych krikľúňov - prihovoril sa mi s pochopením otecko.
- A to ešte neviete, že tam vnútri je iba polovica skupiny - začala som sa smiať.
A smiať som sa musela i dnes, keď ku mne po vyučovaní došiel spomínaný C-čkar (taký macko bufeťák) a podáva mi svoju knihu.
- Katarína, ja viem, ako ich utíšime. Túto knihu s perom im strčíš do ruky a ver, že budú úplne ticho!