Dnes som kapitulovala ... na plnej čiarE

Prvá kapitulácia sa týkala Šálku. Jednoducho som ho vyvliekla (a to doslovne) z triedy, lebo jeho napodobňovanie Pumuckla som mu nijako nedokázala vytĺcť z hlavy a neexistuje taká dobrá vôľa, pri ktorej by sa niečo podoné dalo vydržať. Ak sa človek nechce zblázniť. Si to ani nedokážete predstaviť, keď už asi tri mesiace pravidelne dokvitne do družiny a jačí ako pomätený! Nabudúce mu dám 100x napísať: Nie som žiaden Pumuckl!!! Dnes som ho ale doviedla ku kolegyni s prosbou, či si u nej smie zvážiť svoje správanie na skľudňovacej stoličke.

Keď ho krátko pred obedom doviedla nazad ku mne, i ona mu prehovárala do duše, aby sa konečne správal ako školák a nie ako malý, umrnčaný škôlkar. V opačnom prípade má u seba vždy pre neho jednu stoličku v zálohe. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že to obe myslíme vážne a prestal donekonečna a provokatívne ako papagáj jačať: áno, áno, áno... (takto sa pravidelne správa po víkende a ešte horšie po prázdninách).

xxx

Keď sa ma dnes ráno muž pýtal, či príde kolegyňa, naivne som odvetila, že snáď áno, bo zatiaľ nedorazila žiadna iná správa, ktorá by jej nástup do práce po týždennej absencii vyvrátila. Lenže taká správa dorazila. O desiatej priamo ku šéfke. Vraj jej je zle a ide znovu ku doktorovi. Pokračovanie po návšteve doktora ma dorazilo úplne. Pravdepodobne bude chýbať nasledujúce 4 týždne. Odvtedy by som iba "bulila". Kto si číta históriu našej skupiny dlhšie, snáď chápe moje pohnútky. Naozaj to nikdy nebude mať konca kraja??? Lebo ja už mám všetkých nečakaných krízových situácii naozaj viac než PO KRK!!!

Na poslednú chvíľu musela prebrať zástup samotná šéfka. O desiatej, tj. na poslednú chvíľu už nikoho iného nezverbovala. Zostať však mohla iba do tretej. Od zajtra mi bude na dva týždne vypomáhať náš 80-ročný náhradník. Som zvedavá, ako bude zvládať desať plných dní v kuse s divochmi. Lebo i šéfka po chvíli s nimi zhrozene skonštatovala, že nemajú štipky rešpektu voči dospelým. Iné je, počúvať to od dcéry a iné je, zažiť ich na vlastnej koži. Robila s nimi asi päť minút sama úlohy, kým ja som dokončovala rozrobenú tvorbu v našej miestnosti, lebo sme pracovali s tavnou pištoľou.

Keď som sa ku nej pridala, po chvíli sa ku mne naklonila a zašepkala:

- Asi sa budem musieť ospravedlniť svojim deťom, že som na nich bola kedysi tak prísna!

- Kdeže, ty môžeš byť teraz šťastná, ako si ich vychovala. To skôr ich rodičia budú o pár rokov prelievať trpké slzy (alebo si búchať hlavy o stenu), že neboli prísnejší - musela som jej protirečiť (podľa porekadla: ohýbaj ma mamko,...).

xxx

A opäť ma prekvapila Maliarkina mama. Presne ako pred Vianocami ma i v dnešný deň tak srdečne a intenzívne objala a pritom nie je dôležité kvôli čomu, ale ako. To sú dva diametrálne odlišné svety ... keď má dobrú náladu a keď tú "zamračenú". Pritom netvrdím, že to je zdravé. Skôr na zamyslenie.

xxx

Po presune nazad do našej pôvodnej miestnosti a zároveň po zisku vozíku na kolieskach som sa rozhodla pozmeniť pravidlá pri rozdávaní obeda. Ak som to už spomínala, tak opäť musím podčiarknúť tú neskutočnú úľavu, ktorú uvedená zmena priniesla. Predtým sa decká po umytí rúk postavili do radu pred boxy s jedlom. Boli hluční, štípali sa do zadku, sem-tam si uštedrili buchnáty, predbiehali sa a potom končili pravidelne hádkami. Teraz si idú sadnúť na svoje miesto (každý dostal pridelené jedno stabilné, aby nevznikali zbytočné konflikty, kto ne-/chce kde sedieť) a čakajú navzájom sa rozprávajúc, kým vozíkom porozvážam stravu. V miestnosti je zrazu kľud a poriadok. Heuréka!