Domaca uloha

A zrazu som zbadala, ze Fridrich zabudol na stole svoj zosit. Otvorila som ho na strane 66 a registrujem: uloha nie je dokoncena. Obraciam sa ku Viktorovi, jeho najlepsiemu kamaratovi.
- Viktor, stretnes dnes este Fridricha?
Najprv nerozumie mojej otazke. Tak mu vysvetlujem, co je vo veci. Ze by som rada, keby mu - ak sa zadari - dal zosit. Aby bola uloha na zajtra vypracovana.
Viktor ale asi presne nerozumie, co od neho ziadam. Trochu inak si nakombinuje moju prosbu. K tomu treba dodat, ze je casto ako posledny zo skupiny hotovy s ulohami.
Iba vidim, ako v hlave spracovava moje slova a oci sa mu hrozou rozsiruju.
- Katarina, vari nechces povedat, ze musim pisat ulohu aj za neho!!!
Ked mu odpovedam, ze nie, ze kazdy musi pisat sam za seba, pocut padnut aspon tri velke balvany z jeho drobneho srdiecka ...

***