Dookola omieľané vety začínajú účinkovať

Ale iba na prváčky. Mládencov všetkých vekových kategórii charakterizujú priechodnejšie uši, poučkám čo-áno-a-čo-nie odolávajú dlhšiu dobu.

Dnešné deti (v našich zemepisných šírkach) nemajú absolútne žiadnu trpezlivosť, zato veľkú dávku sebeckosti. Vyrastajú v uštvanom svete, v hojnosti, v spoločnosti, ktorá z väčšej časti iba drancuje a berie, čo sa nielen životného prostredia týka.

Presne tak sa potom správajú i deti, sú zrkadlom doby, v akej žijeme: Daj mi, chcem to, sprav mi. Teraz a hneď!

Priznávam, potrebuje to veľkú dávku trpezlivosti, ak človek nemieni hodiť flintu do žita, ak sa ich snaží naučiť opaku. Lebo náš druh je od prírody tvor spoločenský. A nie ľadový medveď, samotár!

Preto sa musí v mnohých situáciách podriadiť pravidlám skupiny. Kde by si mali byť (z hľadiska štartovacích podmienok) všetci rovní (- lebo kto s nimi ako naloží, závisí čisto od jednotlivca -) a kde sa nehľadí na to, kto je či nie je maminkin miláčik. Či sa im to páči a či nie.

Dennodenne tisíckrát opakujeme najnovším členkám našej skupiny, že ani jedna z nás - teda ja a kolegyňa - nemáme sto rúk. Že isté veci môžeme začať robiť, až keď sme odpratali veci po obede, poumývali riad, poutierali stoly, pozametali triedu (lebo z hľadiska šetrenia sme dievčatami pre všetko a je mi ľúto, že tak veľa času musíme investovať do činností, ktoré by buď mali byť zaplatené po odchode detí alebo by ich mal robiť niekto iný, aby sme sa im mohli dlhšie venovať v čase, ktorý máme k dispozícii).

Predvčerom mi Táčoveľazje dookola pílila uši, aby som jej dokončila (= tavnou pištoľou prilepila) vianočnú dekoráciu. V časových medzerách, ktoré sú nám k dispozícii, sa nie vždy všetko podarí zrealizovať, ako by sme si priali. Hlavne keď nám plány skríži nejaká veľká hádka či bitka, kde treba zasahovať okamžite. Niekedy dokonca viesť s jej účastníkmi dlhšie hovory. Alebo ošetrovať dieťa po úraze.

No a keďže opäť raz došlo ku veľkej hádke, musela som na zásahovú akciu znovu ubrať čas z ručných prác.

- Ale ty si sľúbila ... - začala vyčítavo Táčoveľazje.

- Počúvaš ma, čo vám ja neustále vravím? Ak sa bude dať, budeme v činnosti pokračovať. Ale nedalo sa. Myslím, že za tie dva mesiace, čo ste u nás, ste si mohli všimnúť, že na každého raz dôjde. S každým sa snažíme práce dokončiť. Nie vždy to však ide vtedy, keď práve chcete vy. A vy chcete vždy všetko hneď. Uč sa trpezlivosti a čakaj na tú správnu chvíľu.

Na druhý deň sa situácia opakovala.

- Katarína sprav, sprav, sprav...

Má jednu spolužiačku, ktorá je v tomto akoby jej z oka vypadla. Jej genetický klon. Napodiv však bola ona tentokrát ticho (občas to býva predzvesťou choroby) a trpezlivo čakala. (Ale neochorela.)

Keď som dokončila jedno dielko, otočila som sa ku dievčatám a vravím:

- Teraz môže prísť na rad ďalšia z vás a ja si vyberám tú, čo dokázala čakať najtrpezlivejšie.

Táčoveľazje sklamane mlčala.

Nastal čas obeda a my sme museli tvorbu prerušiť.

Niekedy vrámci neho ku mne docupitala a prekvapila ma novou otázkou:

- Katarína, keď sa ti všetko podarí poupratať a budeš mať chvíľu času, mohla by si mi, prosím ťa, prilepiť tie veci?

Trpezlivosť síce vyzerá inak, ale obsah vety naznačil, že jej z nášho predošlého rozhovoru predsa len niečo v tej hlávke zostalo.

- Áno. Ak budem načas hotová a dievčatá sa nepohádajú tak ako včera, spravím to. Ale vopred ti nič nesľubujem, lebo i včera som diskusiou s nimi strávila viac, než som si myslela.

- V poriadku - prikývla súhlasne hlávkou.

A keďže sa zázraky dejú, sľub som dodržala.

xxx

Neprejde dňa, čoby dňa - hodiny!, aby Šálka nevyvádzal. A to vyvádzal s veľkým V. Lenže teraz na to doplatil. Keďže poznám, ako sa príbeh vyvíjal s jeho starším bratom (druhým v poradí), povedala som si, že mu pristrihnem krídla hneď od začiatku. Aby tiež nemusel byť v treťom ročníku ako neprispôsobivý vylúčený z družiny.

Sme iba na začiatku cesty a zatiaľ nerozoznám, akým smerom sa bude kľukatiť tá jeho, no mám pocit, že už pochopil, že u mňa to veru ľahké mať nebude. A napriek tomu, že naďalej uteká preč, keď niečo vyvedie, dokáže sa i čoraz častejšie vrátiť, akonáhle si uvedomí, že nežartujem a útek ho i tak nezachráni.

Pri množstve jeho výčinov som zabudla, čo presne spravil teraz, no viem, že moja reakcia bola - tentokrát ti to neprejde - a nedala mu šancu, aby prišiel on ku mne, ale pobrala sa za ním okamžite. Snažila som sa ho zadržať, no podarilo sa mu vymknúť mi z ruky, prudko sa mi otočil chrbtom a vyrazil ako blesk vpred. Neuvedomil si však, že mu v ceste stojí ťažká tabuľa na (zablokovaných) kolieskach. Tvárou vrazil do jednej jej nohy, hranatej železnej tyče a ja som vedela, že je zle. Začal tak srdcervúco nariekať, ako ešte nikdy predtým. Ani sa nedivím, veď tá rana zadunela ako hrom v búrke a mne stuhla krv v žilách, bo som si myslela, že si rozrazil tvár vo dvoje. Tu mu ani tréningové bitky s bratmi nepomohli.

Namiesto, aby si zranenie nechal prehliadnúť a ošetriť, začal okolo seba divoko šermovať rukami a kopať nohami. Využil príhodný moment a hnal sa do najvzdialenejšieho a najneprístupnejšieho kúta miestnosti sťa štvaná zver. Aj sa tak choval.

Tu som pochopila, že nemá zmysel ho o niečom presviedčať, či ku niečomu, nebodaj, nútiť. Jeho skrýš ho vlastne spoľahlivo chránila pred ďalšími nebezpečenstvami či prípadným neuváženým útekom do neznáma.

Iba som mu oznámila, že za pár minút prídem ku nemu a potom chcem počuť jeho rozhodnutie, či zostane u nás alebo ide domov.

"On je taký milý chlapec"