Drieňovo - Jumanji

A pre toto sa to oplatí robiť!

Keď sa kolegyne dozvedeli, že priamo po zatvorení školských brán dobrovoľne mierim na nasledujúce v podstate dvadsaťštyrihodinovky na plné dva týždne do tábora, iba nechápavo krútili hlavou...

Pri stole sme sedeli tri vedúce, keď ku nám pristúpil Lacko.

Lacko chodí(-il) do osobitnej školy a už niekoľko rokov sa hrdo hlási ku našim táborníkom, čo potvrdil i v nasledujúcom krátkom rozhovore.

- Lacko, aký máš pekný náramok.

- Áno. Boli sme s babkou u nás na trhu a ja som si ho tam objednal.

- Aj s menom?

- Jasné. Lacko. Chcel som aj P-čko, ale to nemali.

- Počkaj... P??? Ale veď priezvisko máš na V, tak prečo P? - spýtala sa prekvapene Maťa.

- Ale veď moje druhé (tábornícke) meno začína predsa na P!!! - priam vyčítavo zamumlal a zasa kamsi odišiel.

- Dievčatá, ak pre nič iné, tak pre toto sa to všetko oplatí robiť! - zvolala Maťa a slzy sa jej tisli do očí.

Mne sa zasa tisli o pár dní neskôr. Na bratislavskej vlakovej stanici. Každý sa lúčil s každým a v tom virvare sa zrazu nečakane predo mnou zjavil Lacko. Nepovedal ani slovo. Nebolo treba. Roztvoril naširoko náruč, pevne ma oblapil, dôverne si o mňa oprel svoju strapatú hlávku, pričom ma tak mocne stisol, až som sa obávala, že vzápätí vypľujem všetky vnútornosti. A v tom stisku bolo toľko vďačnosti, že i ja viem ... pre toto sa to oplatí robiť!

A nezabudnem ešte na jedno ďalšie lúčenie. To sa odohrávalo deň predtým ešte na tábore. Dvaja súrodenci museli odísť z rodinných dôvodov skôr. Rodičia ich vyzdvihli, nuž sme sa s nimi lúčili, ako sa patrí. Mladší ma vystískal skoro ako Lacko, no keď som pristúpila ku staršiemu, otočil sa mi bokom a otrávene zafrflal: Tak rýchlo, nech už to máme čo najskôr za sebou!

Nerozvádzala som jeho (pre niekoho možno nemožný) spôsob rozlúčky, iba som ho objala a zahlásila, že o rok sa vidíme znovu. A presne vtedy sa v chodbe zjavila ďalšia vedúca a prekvapene dodáva:

- Ó, aká pocta! Ty si ho smela objať?

A mne v tom momente docvaklo... Veď vlastne áno - to je predsa ten mládenec, ktorého sa roky nesmel dotknúť nik. Ani pri zranení, ani v iných ťažkých chvíľach v slzavom údolí. Nik z vedúcich, nik z detí. Dobrých desať rokov.

Áno, aj pre toto sa to oplatí robiť...

Mali sme namále

- Sú tohtoročné augustové horúčavy predzvesťou toho, že sa za desať rokov ugrilujeme? - diskutovali sme často na tábore a spomínali na doby, keď sme ešte ku večerným táborákom potrebovali zimné vetrovky. Tento rok sme zredukovali pyramídu z dreva na absolútne minimum, lebo i v krátkych rukávoch o polnoci nám bolo v jej bezprostrednej blízkosti neskutočne horúco a nik si už neužíval zvuk praskajúceho dreva. Aj opekanie špekačkov sa zrazu javilo ako stredoveké trýznenie ohňom. Aby sme aspoň noci nejako prežili, chodili sme so spacákmi spávať von, ale i na čerstvom vzduchu z nás pravidelne tiekol pot.

Ja som sa v druhú noc dala do partie s mladšou kolegynkou. Dlho sme brázdili areálom, než sme sa rozhodli pre tiché miesto asi 30-40m pod chatou, pod košatým orechom, kde sme si vyhliadli kúsok rovnej zeme. Kdesi uprostred noci som začula podivné zvuky. Predošlú noc deti čosi vraveli, že počuli za plotom líšky, niekto dokonca spomenul diviaky. Rozmýšľala som, či sa divá zver odváži docupitať až ku nám, aby skontrolovala nových príšelcov vo svojom revíri, a dúfala, že besnota je na okolí pojem neznámy...

Neodvážila som sa zobudiť osobu po mojej pravici, aby uvažovala spolu so mnou, kto nás chce/nechce navštíviť. Na chvíľu som sa zadívala do smeru, odkiaľ zvuky prichádzali, ale rýchlo si uvedomila, že na vlastné vnemy rozpačmanej mešťanky sa v doline a za tmy nemôžem stopercentne spoliehať. Veď i bujná fantázia v tme razom spraví z komára somára alebo z funiaceho ježka medveďa...

Nuž som znovu uložila unavenú hlávku na karimatku a počítala krotké, neškodné ovečky. Po krátkom zdriemnutí, ktorého skutočná dĺžka sa bez hodiniek iba ťažko určuje, sa neznáme zvuky opäť zintenzívneli. I tie v polospánku človek iba ťažko presne definuje. Zneli ako duté údery do dreva. Pre tých bojazlivejších či mierne poverčivých spomeniem, že poniže za plotom bol cintorín...

To, čo  potom nasledovalo, nás obe devuchy nadobro prebralo. A v spomalenom zábere pripomínalo dobre nacvičený úsek z programu dvoch akvabel na suchu. 

Zvuk zosilnel. Neviem, ku čomu ho prirovnať, no v istom momente sme ako na povel obe zdvihli hlavy, opreli sa o lakte a v nemom úžase hľadeli na ovocný strom pár metrov nad nami. V priamom prenose sme si odsledovali, ako sa láme obrovitánsky konár. Najprv iba hlučne pukal, praskal, zrazu sa vytočil ku nebu a potom sa zvalil na zem. V nemom úžase sme synchrónne otočili hlavy hore ku nášmu orechu a každá nezávisle od druhej nahlas položila otázku, či on vydrží... Vydržal, no spánok sme už obe mali nekľudný, ale naspäť dnu by sme nešli za nič na svete.

Na druhý deň sme si zblízka obzreli odlomený konár a veru, keby sme spali pod tým stromom, možno by príbeh končil inak, tragicky...

AKO MA VIDIA NIEKTORÉ (menšie) DETI
Na stole ležali porozkladané obrázky rôznych rozprávkových príšer. A ku nim i ich mená.
Syn spovedal najmladšieho člena družstva, či už sa naučil aspoň niektoré z nich. Potrebovali ich vedieť do poobedňajšej súťaže.
- Áno, už poznám dve - horlivo pritakal šesťročný chlapček, ktorý v septembri nastupuje do prvej triedy.
- Super - pochválil ho syn - a ktoré sú to?
- Hlavná vedúca a tvoja mama - zahlásil, pričom použil naše táborové prezývky ...
(Ráno pri vyhlásení hry sme sa za ne prezliekli a škriekali - keď uhádneš moje meno nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa! - a práve menšie deti sú podarené, keď ich mýli hlas a nie sú si úplne isté, kto ich naozaj navštívil...)