Dúfam, že dnešnú príučku si zapamätajú

... hm... aspoň do konca týždňa? Bojím sa dávať si dlhšie trvajúce predsavzatia, stanoviť méty v nedohľadne, keď mám na pamäti, koho sa vlastne týkajú.

Deti som po obede vyhnala na dvor a práve umývala riady, keď na dvere zaklopali dve štvrtáčky z prízemia. Myslela som si, že niekoho hľadajú.

- Posiela nás náš družinár (budúci učiteľ). Severan s Južanom nám opäť vzali (ukradli) loptu a schválne ju hodili do šachty. Náš družinár nám nakázal, aby sme to oznámili priamo tebe.

Táto v poradí už aspoň deväťstodeväťdesiatadeviata sťažnosť z kruhu kolegov ma dožrala. Hlavne teda po včerajšku. Severan tú zákernosť v sebe má. O tom niet najmenších pochýb. Netuším, či mu bola daná do vienka alebo či je dôsledkom skutočnosti, že si nevedia spolu s otcom nájsť ku sebe (tú správnu) cestu. Netvrdím to iba ja, je to názor všetkých kolegýň, ktoré už rozhovory či gestá týchto dvoch zažili naživo.

Pritom sa nejedná iba o naše náhodné pozorovania rodinných vzorcov, keď rodičia prídu vyzdvihnúť svoje deti, alebo keď sa spoločne zúčastnia nejakých školou či družinou organizovaných akcií. Mnohokrát sú to i rozhovory detí vrámci skupiny a v našej prítomnosti.

Veru mnoho vecí sa nechtiac podozvedáme. A neraz hráme psychológov či mediátorov nielen v detských sporoch, ale i situáciách, keď deti nechápu jednanie dospelých. V tomto prípade vlastných rodičov. Niežeby sme sa chceli miešať do ich záležitostí. Častokrát iba zmierňujeme hnev alebo strach detí z neznáma. Primerane ich veku. Z niečoho, čomu ešte nerozumejú. V prípade potreby informujeme, samozrejme, i rodičov.

Čo sa Južana týka, presne mi zapadá do pozorovaní rokov minulých. Chlapci, ktorí vzrastovo nedosahujú výšku svojich spolužiakov, robia najviac "bordelu". Ako by sa "humbukom" snažili na seba upozorniť... pozrite, i ja tu som! ... a prekryť tak chýbajúce centimetre.

Jeho v podstate prerastajú už i prváci. Nerastie. Lekársku stránku veci síce prebrali odborníci, no mamu to i tak trápi. A to je i dôvod - čo sama otvorene priznáva ako chybu (ale nič konkrétne proti nej nepodniká) - že sa ním vždy nechá ukecať. On to už dávno zistil, a preto vystrája tak, ako vystrája. Jemu bolo do vienka udelené priam neskutočné herectvo a využíva ho vo svoj prospech, kde sa len dá. Stačí, že zažmurká svojimi tmavými kukadlami, spustí pár tučných sĺz dolu lícami a mama je namäkko. A za ušami má teda chlapec toho riadne...

Cez dievčatá som kolegovi preposlala odkaz, že situáciu budem riešiť, len čo dôjdu mládenci hore a osobne spolu s nimi zájdeme za kolegom medzi druhou a treťou - podľa toho, ako to situácia dovolí. Predsa len sa jednalo o druhý deň s mojou novou posilou a čas úloh ku tomu.

Prestala som umývať riad, vzala kus papiera a zničene si sadla ku stolu. Hlavou sa mi divoko preháňali myšlienky, ako najlepšie situáciu vyriešiť. Hralo mi do karát, že Tretí muškatier chodieva v utorok hneď po škole domov, takže bolo treba riešiť iba dvoch z trojlístka. Navyše podobné spory nikdy nezačína on. On sa iba bezducho pridá. Na toto doplácajú jemu podobní chlapci. Samým im chýbajú akékoľvek idei, a tak bezmyšlienkovite vypĺňajú rozkazy druhých. Len aby s nimi mohli byť v tíme. A dostanú sa do šlamastiky, ani nevedia prečo a asi aj preto potom najviac/najvehementnejšie protestujú. Lebo akosi nedokážu realizovať, za čo sú vlastne - keď akcia X vyjde najavo - trestaní. Veď im to tí "druhí" nakázali.

Začala som linajkovať prázdny list A4-ky. S istou nejasnou predstavou. Po chvíli sa vo dverách zjavil kolega. Asi si chcel byť stopercentne istý, že aktuálnu situáciu budeme riešiť hneď v ten deň.

- Katarína, už po x-tý krát zasa tí dvaja. Môžem im hocčo opakovať do nekonečna, iba sa mi vysmievajú do tváre a robia si drzo ďalej, čo chcú. Dnes nanovo vzali loptu mojim a hodili ju do šachty. Samozrejme, hneď zdúchli schovať sa kamsi do priestorov školy. Ale takto to ďalej naozaj nejde! Odhliadnuc od skutočnosti, že sa kedykoľvek môže zraniť niekto, kto musí zliezť rebríkom dole pre loptu...

- Pozri - prerušila som ho - nielen ty a ja už máme po krk ich výčinov! Čo sa Severana týka, sťažujú sa i iné kolegyne, učiteľky a minule došla dokonca extra do školy mama nejakého druháka a spolu s jeho triednou riešili čosi so Severanom za tamtými dverami. To, že som nebežala hneď dole, neznamená, že im výtržnosť prepáčim. Pozri sem - práve si lámem hlavu nad vhodným trestom a popritom im linajkujem papier. Budú písať. Napadá ti nejaký vhodný text? Ohľadne dnešku?

- Myslíš, že to je správne riešenie? Nechceš im radšej zakázať na jeden deň vstup na dvor? Alebo niečo podobné? Zákaz hrať futbal?- spýtal sa neisto.

- Počúvaj - zareagovala som ironicky - chceme potrestať ich alebo mňa? Jeden deň nehrať futbal? A poskytnúť im priestor na iné nespratnosti?!? To pre nich nie je žiadna príučka. To by bola katastrofa iba a len pre mňa. Z miestnosti by mi spravili kôlničku a popritom by nevhodne nainfikovali zvyšok skupiny. Nechaj to na mňa. Ja už niečo vhodné vymyslím.

- V poriadku. Ďakujem - usmial sa a pobral sa nazad na prízemie.

Po krátkom zvážení som na kus papiera napísala dlhočiznú vetu na tri riadky. Znela približne nasledovne:

Napriek viacerým upozorneniam vedúcich iných skupín som opäť raz vzal loptu jednej skupine počas hry na dvore a naschvál ju hodil do šachty.

A potom som už iba čakala. Pomaly sa začali rojiť detváky z dvora, aby sa ako každý deň pustili o druhej do robenia úloh. Ja som sa vyzývavo postavila do dverí, tak aby som hneď zočila tých dvoch a oni mňa. Len čo sa zjavia na chodbe.

Oni si vôbec nedokážu predstaviť, čím všetkým (rečou tela ale i výberom slov) sa sami priznajú ku svojim činom.

Akonáhle ma zbadali, začali sa uchechtávať a sklopili zrak. Akoby na dlážke stáli napísané vhodné výhovorky a oni si ich museli iba rýchlo naštudovať. Potom sa rozhodli prejsť na slovnú sebaobranu.

- Katarína, to vôbec tak nebolo... - nahlas prebral obhajobu Južan.

- Aké nebolo? Čo za nebolo? Veď som vám nestihla povedať ani ahoj. Tak o čom rozprávaš?

- No predsa to s tou loptou... - stíšil hlas neoficiálny hovorca oboch, zvažujúc, či sa náhodou nepreriekol zbytočne.

- Ahaaa, takže sa zasa čosi dialo s loptou?

- Hej, ale my...

- Aké my?!? Teraz ma veľmi dobre počúvajte a hlavne neprerušujte! - spustila som veľmi prísne - za posledné asi štyri týždne je toto - okrem iných vecí - v poradí štvrtá sťažnosť od kolegu a kolegýň, ako druhým deťom robíte zle.

- To nemôže byť pravda! Kto sa na nás sťažoval? - skočil mi do reči ktorýsi z nich.

- Povedala som počúvať a neprerušovať! No kľudne ti odpoviem. Ako prvý sa sťažoval kolega z prízemia, po ňom nasledovala kolegyňa z prvého poschodia. Ako tretia ma oslovila kolegyňa zo štvrtého, čo má na starosti nemeckú triedu (tak sa u nás nazýva skupina, kde sa deti cudzincov nemčinu učia ako druhý jazyk), a dnes opäť kolega. To úplne postačí na to, aby som povedala A DOSŤ BOLO VYVÁDZANIA, moji drahí!

- No dobre, kolegyňa z prvého poschodia sa asi sťažovala, ale určite nie tá zo štvrtého - priznal čiastočne Južan. Severan zatĺka, aj keby mu človek predložil dôkaz jasnejší než facka. Čestnosť a On sa nachádzajú na opačných koncoch aspoň desaťkilometrovej úsečky. Vôbec na seba nedovidia.

- O tom tu teraz nebudeme diskutovať. Na lavici pre vás ležia pripravené papiere a text, ktorý mi každý z vás 10x prepíše.

- Ale my musíme predsa teraz písať úlohy! - odvrával Severan.

- To ma nezaujíma! Zajtra nemáte školu. Ak ich nestihnete teraz u mňa, dorobíte ich doma dnes po družine alebo zajtra. Najprv splníte moju úlohu. Keď viete vystrájať vonku, musíte rátať aj s podobnými sankciami. Vytiahnite si peračníky a píšte!

Môj hromový hlas nepripustil žiadne ďalšie "ale". Naveľa sa frfľajúc dotiahli ku lavici a neochotne za ňu zasadli.

- To nemyslíš vážne! Takú dlhú vetu?!? A desaťkrát??? - prekrikovali jeden druhého.

- Primeraná dĺžka na štyri sťažnosti rovnakého typu. Ak nebudete písať, zavolám rodičom a dohodnem s nimi, že dnes zostaneme v družine dlhšie. Aby vedeli prečo, odnesiete im papier po dokončení podpísať. Ja mám dosť času.

Podpis rodičov bol dostatočnou hrozbou. Začali si medzi sebou čosi šuškať.

- Katarína, ale to nie je pravda, čo tu stojí napísané! - pokúsil sa o nový protest Južan - do šachty sme loptu hodili iba dnes. V texte to však môže vyznieť, ako by sme ju tam hádzali pravidelne.

Nemienila som sa s ním hádať. Nebolo to po prvýkrát, ale nedala som sa vyprovokovať. Podľa mňa pevne dúfal, že im poslednú časť vety odpustím.

- Aby ste nevraveli, že nie som férová, som ochotná do súvetia pripísať slovíčko "dnes". Ale dobre si rozmysli, čo chceš ešte vylepšiť, aby ku textu nepribudol náhodou ďalší nepotrebný riadok.

Čo sa obsahu a formulácie týka, veľmi dobre si rozmysleli ďalšie pripomienky. No už čochvíľa sa uchechtávali na niečom inom. Stála som od nich asi na tri metre, preto som mohla iba tipovať, čo za čertovina im zasa behá po rozume.

- Mládenci, zabudla som vám pripomenúť, že do konečného počtu desiatich viet zarátam iba tie, ktoré budú pekne napísané a ktoré budem vedieť prečítať. Tak si vopred premyslite, ako ich mienite písať.

V rovnakom okamihu stuhol Južanovi úsmev na tvári. Schytil do rúk gumu a začal ňou divoko gumovať. Pristúpila som bližšie ku stolu a zbadala posledné zvyšky hákov-bákov v úvodnom riadku. Takže som správne tipovala.

- Katarína, to myslíš naozaj vážne, že musíme písať krasopisne? - vyzvedal zneistený Južan.

- Nie. Ja viem, ako píšete normálne úlohy - (pritom musím pravdivo priznať, že práve Južan píše pekne a úhľadne, po ňom nasleduje Tretí muškatier, no a Severan fláka i túto činnosť, ako mnohé ostatné) - mne stačí, keď to napíšete tak, ako robíte i úlohy. No schválne počmárané riadky neprijmem! Ani škrabopis kocúrov a doktorov...

I túto podskupinu protestov sme teda mali úspešne odbavenú. Začali síce písať normálne, ale to ich neodradilo od ďalšieho možného podfuku.

Rátali s tým, že sa nechám opantať optickým klamom. Lebo ešte nikdy nik tak veľa nepísal. Keď mal Južan zaplnenú celú A4, odštartoval nasledujúci pokus.

- Katarína, myslím, že som úlohu splnil - podal mi ako prvý svoj papier Južan. Medzitým som ich rozsadila do dvoch miestností, lebo naďalej sa navzájom viac vyrušovali než písali.

- Si si istý? Tá veta je dosť dlhá, ja by som netvrdila, že si zadanie vyplnil. Ale ok, uvidíme... jeden, dva, tri... - a skončila som pri čísle štyri.

- No asi som sa pomýlil - hral svoje nasledujúce divadelné predstavenie.

- Tak píš pekne ďalej a za každý nasledujúci omyl si na konto pripíšeš ďalšiu vetu. Ja to myslím vážne!

Znechutene, že mu finta nevyšla, sa pobral na svoje miesto a konečne upustil od ďalších vymýšľačiek.

A hoci už istú dobu sedeli oddelene a Severan naň nevidel, ani ho nepočul, použil navlas rovnakú fintu fň. Iba s tou obmenou, že jemu chýbali vety štyri.

Aj jemu som pohrozila rovnakým prídelom ďalších viet.

Keď mi odovzdali papiere po druhýkrát, myslím, že sa v duchu i modlili, aby počet tentokrát sedel nastopro.

Zavolala som si ich ku sebe.

- Ok, tak ideme robiť úlohy - šťastne zašveholili približne narovnako, nečakajúc, čo mám na srdci ja.

- Kdeže, moji zlatí, my sme ešte neskončili...

Nestihla som dopovedať, lebo ma obaja ako na povel znechutene prerušili.

- Čo od nás ešte chceš?

- Teraz spoločne obeháme kolegov a ich podpismi potvrdíme platnosť oboch papierov. Následne odo mňa dostanete tri týždne na skúšku. Či počas nich vydržíte byť bez vystrájania a ďalších sťažností. Ak nie, poputujú papiere vašim rodičom aj s dodatkovým súpisom všetkých vašich výčinov!

- Och nie - zvolali obaja nešťastníci. Tentokrát to už ale nebolo ich spupné zvolanie. Tentokrát kapitulovali.

Najprv sme zbehli na prízemie. Zabudla som, že kolega píše úlohy so svojou skupinou na prvom poschodí.

Keď sme konečne stáli pred ním a ja som mu oznámila svoje rozhodnutie, milo sa na nich usmial a zahlásil:

- Dúfam, že si to už navždy zapamätáte!

- To teda - zahlásil podarene Južan - som si istý, že už nikdy nič také nespravím.

Pravdupovediac, nemyslím si, že mu jeho predsavzatie dlho vydrží, lebo čertoviny mu priam sršia z očí, ale v danej chvíli som mu verila, že aspoň na pár sekúnd myslí svoju vetu úprimne. Tú snahu o jej vyplnenie bolo cítiť z jeho hlasu a vidieť vo výraze jeho tváre.

Aby niečo podobne rozcítilo Severana, tak nato by bolo potrebných aspoň 1500 o riadok dlhších viet. Je tvrdší než diamant.

Posledná sťažnosť z ich úst sa týkala už iba množstva schodov, ktoré museli zdolať na ceste za jednotlivými podpismi.

xxx

rozhovor Amazonky a Maliarky o jej bratovi

xxx

Šálka vystrája pri úlohách ako už dávno nie - problém s učiteľkou - dohoda s mamou - zábavné nedorozumenie s rodičmi Rumuckl