Hrča ako hroM
Opäť sa na Severana hromadia sťažnosti od kolegýň a keď ho priamo ku niečomu oslovím, väčšinou zareaguje podpásovou výhovorkou: to nie ja, to Južan!
Lebo vie, že (práve) neprítomný Južan sa nemôže nijako brániť. Veru za kamaráta by som ho nechcela, chladnokrvne zapredá i vlastnú mater.
xxx
Moja piatňajšia pomocná sila bola nadšená projektom šitia tašiek. Spýtala sa, ako som ku nemu prišla. Nuž som sa zasmiala a priznala, že som vedome hľadala robotu, ktorá aspoň polovicu detí zamestná čo najdlhšie. Zatiaľ sa naozaj snažia.
xxx
Učiteľka prvákov si ma, nechápavo krútiac hlavou, zavolala ku sebe do triedy.
- Dnes sme maľovali jahodu. Pozri sa na tieto výtvory! Povedala by si na tie červené machule, že sa čo i len trochu podobajú na zadanú tému??? Veď to je hrôza, ako čoraz menej detí v prvej triede dokáže správne uchopiť ceruzku či štetec! Chýba im prax, akákoľvek jemná motorika. Akoby doteraz nikdy v živote nekreslili. Z roka na rok je to horšie!!!
- A divíš sa? Stačí sa pozrieť, čím dnešné matky tíšia nespokojné deti v bugine. Strčia im do ruky mobil. Aby mali pokoj a kľud. No ťukaním na displej si žiadne dieťa jemnú motoriku nezdokonalí, iba sa naučí vrešťať ešte viac, keď bude chcieť mobil nabudúce... len tak mimochodom, na poslednom rodičovskom sa nám v zbore môjho syna dirigenti sťažovali, že z repertoára museli stiahnuť niekoľko piesní, ktoré roky nacvičovali s najmladšími, lebo dnešné deti nedokážu vytlieskať rytmus. Vraj sa nestrafia do vlastných dlaní!
Možno by sme tému rozoberali ďalej, no prerušil nás prvák zo skupiny nad nami:
- Afričan mal úraz. Má veľkú ranu na hlave.
- Krváca? - spýtala som sa vyľakane.
- Neviem. Asi nie - a stúpal ďalej do schodov - už ho vedú hore.
O dve-tri minúty neskôr som začula hlasné vzlyky. Tentoraz nehral divadlo, tentoraz mali podľa veľkosti hrče aj svoje opodstatnenie. Sprevádzal ho brat s dvoma spolužiakmi. Jeden z nich bol od kolegyne zvrchu (vlastne všetci traja). Ten, čo by som ho ani pri x-násobnom zvýšení platu nebrala. Tento krát sa u neho prejavila druhá stránka jeho osoby - to, čo spomína občas i kolegyňa (a nám sa nedarí jej slovám celkom uveriť) - že keď má svetlú chvíľku (a tých naozaj nie je veľa), ukáže svetu i svoju jemnú povahu.
Vzorne sa staral o dokaličeného brata svojho spolužiaka:
- Poď, sem si ľahni ... bolí ťa niečo? ... potrebuješ niečo? ... vyzujem ti topánky? - vravel tónom, aký som u neho ešte nikdy za tie takmer štyri roky nepočula. Preto dúfajme, že keď sa raz dostane na druhú stranu rieky "Puberta" a jej divý prúd ho nestrhne do nenávratna, tak nakoniec u neho predsa len zvíťazí táto časť jeho JA.
A ku veľkosti hrče iba toľko: keď pre Afričana prišla o pol štvrtej mama, boli sme už dole na dvore. Asi 15 metrov od nás zrazu vyvalila oči a rukou si prikryla otvorené ústa. Zvyšok cesty zhrozene krútila hlavou. Priamo pri nás ju dvakrát striaslo. Vysvetlila som jej, že som nehodu nevidela, no vysvetlenie jej syna - bežal som, zakopol som a spadol - nedávalo vinu nikomu inému.
Tak som jej odporúčala ďalších 24 hodín sledovať syna, či mu nie je zle, či nezvracia. Ak áno, musia okamžite ku doktorovi. Zvyšok som nechala na ich rozhodnutí.
xxx
V nedeľu som zašla ku nim prvýkrát na doučovanie. Otvoril mi Afričan a uvítal ma pohľadom z kategórie: buď ním nepriateľa vystraším alebo ho ním rovno prebodnem. Ten jeho pohľad je naozaj božský. Ak nemá dôvod byť nahnevaný, neudrží ho dlho. Aj teraz sa začal po chvíli smiať, keď som ho zrkadlovo napodobnila.
Len čo sedel za stolom a ja som ho vystríhala, že v prípade vymýšľačiek budeme precvičovať matematiku i v pondelok namiesto futbalu, usilovne sa pustil do riešenia príkladov.
Navrhla som mu niekoľko trikov, ako si poradí s malou násobilkou, keď sa nevie pohnúť ďalej.
- Ale my nesmieme rátať na prstoch! - zaprotestoval.
- Pozri, rátanie na prstoch je, keď napr. riešiš 2+3 a použiješ prsty. V prípade násobilky rátaš predsa v hlave a na prstoch si iba ukazuješ, kde sa práve nachádzaš. V opačnom prípade začínaš 1500x od začiatku, lebo stále zabúdaš, kde aktuálne si...
- Aha... no tak dobre, keď myslíš.
Potom som mu ukázala, ako si môže v slovných príkladoch pomôcť farebnou ceruzkou a nech sa nedá mýliť situáciou, že niektoré riešenia platia pre dve čísla. Ako napríklad, že číslo 30 nájde aj v rade 5, aj v rade 6.
Na konci nášho cvičenia sa ma priam s bázňou spýtal:
- Katarína, smiem si tie papiere ponechať?
- Samozrejme. Zostanú ti, aby si si ich mohol i neskôr pozrieť a zopakovať, čo sme sa naučili.
Ako sa iné deti tešia darčekom, teší sa on niečomu podobnému. Tomu by sa tie iné deti ani nedokázali tešiť. Oni by jednoducho jeho radosť z vedomostí nechápali.
A s tými papiermi dobehol ku mame a nadšene jej ich ukazoval: Pozri, čomu všetkému som sa dnes naučil!