Hrča prišla vhoD

V stredu sa konala prvá tímová porada v tomto roku. Okrem iného nám šéfka oznámila dátum, na kedy objednala kontajner na starý mobiliár, aby sme konečne mohli vyhadzovať nepotrebné.

Okrem už spomínanej Polsterecke mi tŕňom v oku boli i dve veľké vrecia na oddych. Keby ich deti naň používali, nemala by som nič proti nim. Im však slúžili predovšetkým na zápasnícke súboje alebo ako pristávacia plocha po (nepovolených) saltách. Nuž som si od šéfky vypýtala povolenie vyhodiť ich (keďže som ich zdedila a netuším, komu presne patrili - či družine a či škole).

Už som iba rozmýšľala, ako to oznámim deťom, lebo som predpokladala, že pôjdu pod vedením Južana & Co. na barikády. Lenže osud bol ku mne zhovievavý po druhýkrát a nahral mi do karát velikánsku hrču. Zjavila sa na hlave Tretieho muškatiera po tom, čo opäť raz zápasil s Afričanom. Vletel do kúrenia. Zaisto sa jednalo o riadnu pecku s tisíc hviezdičkami, keďže poškodený spustil krik, akoby ho z kože drali. Nuž som toho ihneď využila. Teda najprv som ošetrila hrču a potom hromovým hlasom zahlásila, že predpoveď sa naplnila a vrecia idú ako druhé bez pardónu do smetí.

V danej situácii sa neodvážili ani pípnuť. Jediné, čo napĺňalo miestnosť, boli vzlyky Tretieho muškatiera. Vedela som, že túto jedinečnú šancu nesmiem premárniť a konať musím okamžite. Schmatla som prvé vrece a vyvliekla ho von. A vtedy to začalo.

- Bez tých vriec tu bude strašná nuda! - zahlásil provokačne Južan.

- Bez tých vriec tu bude konečne pokoj!!! - odvetila som.

- To nám nesmieš spraviť! Kde potom budeme zápasiť? - pokračoval a Severan sa pridal tiež.

- Tie vrecia tu neboli na zápasenie! Boli tu na oddych!

- Tie vrecia tu boli na zápasenie! - skočili mi drzo do reči.

- Tak to sa teda mýlite, chlapci moji! Toto nie je telocvičňa. Toto je malý priestor na vaše vyvádzanie a navyše z každej strany až príliš nebezpečný, ako ste sa pred chvíľou presvedčili. Nedali ste si povedať po dobrom a ja nedopustím, aby sa tu niekto prizabil. Pozrite na Tretieho muškatiera, čo za velikánsku hrču zinkasoval!

- Ale jemu to vôbec nevadí. Obidvaja predsa súhlasili so zápasom - nevzdával sa Južan.

- No to je fajn, že súhlasili, ale ja som bola proti!!!

- Tak my u teba neostaneme a prehlásime sa do inej skupiny! - skonštatovali urazene a svorne.

- Ako poviete ... - neodporovala som. Sama totižto dobre viem, že to, bohužiaľ, nie je možné. Lebo každá z kolegýň má u seba pár podobných expertov, ktorých by sa s radosťou vzdala...

Potom začali vymenovávať, čo všetko budú mať u kolegyni o dve poschodia nižšie povolené robiť, lebo to všetko im ja zakazujem, keď sa do rozhovoru zapojila moja mladá a zatiaľ stále zaskakujúca kolegynka.

- Si nevymýšľajte, ja som bola minulý rok dva týždne u nej na záskoku a nič z toho by vám ona nepovolila!

Samozrejme, že zasa mali tisíc pripomienok o nepravde a zavádzaní.

Škoda, že podobné scénky nesníma skyrtá kamera. Mnohí by zostali asi riadne zaskočení, keby zistili, s akou drzosťou si niektoré deti dokážu vymýšľať a prekrúcať slová. (V podobných situáciách, ak sa jedná o niečo dôležité, prekvapím deti vetou - ok, ideme spoločne za XY a necháme si tvoje slová potvrdiť aj XY-om - väčšina sa rýchlo spamätá a spomenie si, že to predsa len nie je tak, ako tvrdia, ale sú i také, ktoré sa naďalej tvrdohlavo pridŕžajú svojho klamstva. Viď Podšívka.).

Lenže na mňa už v tento deň nič neplatilo. Ja som sa vlastne definitívne rozhodla pár dní dozadu a táto situácia mi prišla iba vhod. A tak keď som schmatla vrece a Južan pochopil, že ďalšia diskusia je úplne zbytočná, spýtal sa ma, akoby sa nechumelilo:

- A smieme sa s vrecami aspoň rozlúčiť? - pričom začal to bližšie ku sebe nežne hladkať :)

Tým aj rozhovor uzavrel. Nateraz.

-----

Šálka prišiel ku mne a vypýtal si jablko. Lenže použil nesprávny tón a tváril sa ako malý mačo provokatér. Tak som sa robila, že ho nevidím, nepočujem. V podstate veľmi rýchlo a bez nápovedy pochopil, čo sa deje. Nuž sa vzápätí sám poopravil.

- Mohla by si mi, prosím ťa, dať jedno jablko? - pričom s dôrazom vypichol stred vety.

Zrazu sa zarazil, zamyslel a akoby sám pre seba s počudovaním vraví:

- Ja tomu nerozumiem ... prečo ty vlastne reaguješ iba na slovíčko "prosím"?!?

Pri pohľade na jeho božsky udivenú tvár som sa začala nahlas smiať.

- Vieš, čarovné slovíčka robia divy a nútia ma reagovať, aj keby som nechcela...