Ja nechcem ísť domoV!

Dnes pripravili moji prváci spolu s učiteľkou vianočnú besiedku svojim rodičom, a tak hneď štyroch z nich vzali so sebou rodičia domov. Aj preto bude chýbať stredňajšia story so Šálkom. I keď jednu krátku by som mohla pridať. Lebo sa prišiel pekne podľa predpisu ku mne odhlásiť (triedu majú o dve poschodia nižšie), to robí naozaj svedomito a asi 20 minút po ňom sa zjavila vo dverách mama. V prvom momente mnou vskutku prešla mierna vlna neistoty, že to dieťa sa cestou dole niekde stratilo a teraz ho mama hľadá... ale nie, ona mi prišla iba predstaviť jeho spolužiačku s mamou, ktorá u nás nastupuje od januára. Aby nahradila našu najmenšiu, ktorá zasa dostala miesto v družine (Hort), spadajúcej pod mesto, kam chodí jej mladší brat. Hort je na rozdiel od nás otvorený až do piatej a i počas prázdnin. Nevýhodou je, že oni ako pracovníci mesta každú chvíľu štrajkujú za zlepšenie pracovných podmienok. My nikdy, lebo sme tzv. rodičovská iniciatíva. Čo z toho je pre tú-ktorú rodinu výhodnejšie, musia posúdiť rodičia sami.

xxx

Pri obede deti opäť štrajkovali. Aspoň polovica odmietla gnocchi, hoci boli fantastické. Podľa neklamných znakov som si istá, že už táto generácia Európanov si čochvíľa uvedomí, akú výhodu (alebo skôr ne- ?, lebo si potom nič nevážia) mali, keď vyrastali v hojnosti. Rozprávať o tom, že v istých oblastiach Číny už včely vymreli a miesto nich sa musia do korún stromov štverať ľudia ako ich nedokonalí náhradníci, ich hlávky ešte neunesú. Žalúdky to neskôr pochopia.

Viackrát som na stránke spomínala, že pravidlom číslo jedna je: vždy musia aspoň za lyžicu-dve ochutnať. Ak vidím, že niekoho napína (a naozaj napína), tak to stopnem i skôr. Ale väčšinou je to iba "vymýšľanie z nadbytku". Veď načo by jedli hlúpe gnocchi, keď z desiatových boxov vytiahnú tyčinky, keksíky alebo cukríky? Nie, nemajú ich povolené ako náhradu za obed. Oni vedia, že tam podobné zásoby sú, a napchávajú sa nimi neskôr (a potajme - hoci niektorí skúšajú provokovať i verejne, kým ich nestopnem).

Nuž a dnes sa všetci výmyselníci pravidlu o minime podvolili, pričom minimum boli dve gnocchi a tie nie sú hrášková polievka, pri ktorej štrajkovali totálne včera. Iba Podšívka si opäť raz myslela, že mi/nám prejde cez rozum.

Hrdo mi ukazovala prázdny tanier, ale tomu dievčaťu klamstvo priam šľahá z očí. Kým napríklad taká Tichá voda zoberie nebadane zvyškya ide ich obkľukou ako duch odniesť, len aby sa vyhla môjmu pohľadu a prípadnej neželanej kontrole, Podšívka drzo provokuje, aby sebe i druhým dokázala, aká je prešibaná a že na ňu nik nemá. Len u mňa jej plány dosť často zlyhávajú. Na druhej strane mne podobných, ktorí si ňou nedajú brnkať po nose, práve kvôli tomu rešpektuje.

- Pozri, zjedla som, ako si kázala.

- Aha, zjedla? Tak mi teraz rozbaľ tú servítku, čo skrývaš v pravej ruke!

- Ale, ja ... - zakoktala sa prekvapením. Bola si až príliš istá, ako elegantne nám prejde cez rozum, no nerátala, že ju už mám prečítanú všetkými smermi.

- Aké ale? V momente sa vrátiš na svoje miesto a tam počkáš, kým ostatní nedojedia!

xxx

Ešte než sme rozdali obed, odniesla som kolegyniam do vedľajšej triedy vozík a keď som sa vracala, zaregistrovala som veľký rozruch u nás. Moja pomocná sila sa práve snažila od seba odtrhnúť B a Severana. Neskôr mi vysvetľovala, že ako stáli v rade na jedlo, niečo sa medzi nimi dvoma strhlo. B sa rozbehol preč, v jeho tesnom závese nasledoval Severan a keď ho dostihol, lakťom mu bolestne vrazil do chrbta. Severan má silu a B je ako tenká palička, ktorá sa úderom zlomí vo dvoje.

Ihneď som bežala ku klbku, kam už sa zbiehal i zvyšok partie, aby sme ich spoločne od seba odtrhli. B sa vyslobodil so Severanovho zovretia a obávajúc sa hubovej polievky, zaliezol do úkrytu, ktorý rád využíva i Šálka. Teda tam, kam sa my dobrovoľne nepoberieme, ak nechceme riskovať hexenšus.

Šla som preto do kolien a vyzvala ho, aby si zbalil veci a pobral sa domov. Tak sme sa dohodli s mamou po tom, čo som ju posledne telefonicky informovala, že jej syn je na konci so silami (čo sa prejavovalo častými, i neodôvodnenými výbuchmi plaču) a nutne potrebuje pauzu vo forme prázdnin.

Po mojich slovách ma prekvapil svojou priam výbušnou odpoveďou. On neplakal, on rumázgal, že nechce ísť domov. V jeho slovách sa skrýval strach. A keďže poznám jeho reakcie, vedela som, že tá posledná znamená čosi iné. Nechala som mu preto čas na ukľudnenie v jeho "brlohu", kde nemal šancu provokovať okolie svojim konaním a vzala si na paškál Severana.

Je zaujímavé stať sa svedkom ich slovnej "sebaobrany", keď im človek ešte ani len slovo nepovedal a oni už presne vedia, o čo ide. Severan navyše patrí do skupiny detí, ktoré cielene a pravidelne zneužívajú situáciu, len aby si do niekoho (slabšieho, menšieho) mohli udrieť, tj. udriem, kým sa dá, kým nie je v blízkosti žiadná dospelá osoba, ktorá by mi môj zámer mohla prekaziť. A vždy si nájdu výhovorku, prečo to museli spraviť. Lebo sú napr. samozvanými strážcami poriadku.

Lenže tentokrát som zmenila taktiku ja. Už dvakrát sa mi osvedčila v rokoch minulých a ja dúfam, že pomôže i teraz. V podobných prípadoch je veľmi náročné voliť vhodné slová, aby ich deti nepochopili nesprávne, prípadne nezneužili inak.

-----------------------------

Tu mi napadá jedna príhoda z osobnej skúsenosti, ktorá sa odohrala približne pred 8 rokmi. V tých časoch so synom trénoval džudo i jeden o rok starší mládenec. Vyzeral, akoby z oka vypadol hercovi Klausovi Kinskemu. Hoci to nerada píšem v spojitosti s dieťaťom, ale oči oboch ukrývajú čosi démonické. Nuž a tento chlapec sa i tak správal. Kým som ho nespoznala, každá podobná predstava - interpretovaná napr. vo filme The Good Son v hlavnej úlohe s Macaulay Culkinom  - mi bola proti srsti. Zdráhala som sa prijať predstavu, že dieťa a (IBA) zákernosť pasujú dokopy.

Nuž a na tréningoch džuda som sa presvedčila, že niečo podobné naozaj existuje. Síce minimálne, ale predsa. Zaujímavé pre mňa bolo sledovať mamu chlapca. Podľa mňa tušila, že s jej synom niečo nie je v poriadku, a i preto ho prihlásila do oddielu. Každé bojové umenie totižto, pokiaľ je vedené správnymi ľuďmi, učí v prvom rade rešpektovať súpera. Plus mať sám seba a vlastné agresie pod kontrolou.

Jej syn bol presným opakom. Podobné dieťa som doposiaľ nezažila. Netuším, ako sa správal v iných situáciách (napr. v škole), či zažíval i momenty, kde nepotreboval niekomu ublížiť, kde sa chcel iba v kľude hrať či rozprávať. Na tréningoch som z lavičky pravidelne sledovala, ako čaká na vhodnú situáciu, aby si mohol do niekoho kopnúť, udrieť či vykonať akúkoľvek zákernosť či podpásovku. Zo začiatku sedela mama ako na ihlách neďaleko mňa a pri každom náznaku sa nebadane snažila synov zámer prekaziť. Občas i vyskočila a rozbehla sa ku nemu, aby ochránila dieťa, ktoré si vybral za cieľ svojej zlomyseľnosti. Dokonca sa i stalo, že ho predčasne stiahla z tréningu. Po čase s ním už žiadne z detí nechcelo trénovať a zápasiť, každé sa ho stránilo ako čert svätenej vody. Čo sa trénerov týka,  musím povedať, že lepších sme si ani priať nemohli. Dodnes som osudu vďačná, že nás zavial práve ku nim. I oni po čase zistili, čo nekalé sa v chlapcovi ukrýva a snažili sa ho zamestnať tak, aby sa príležitosti na ubližovanie druhým (ak nie úplne zanikli, tak aspoň) minimalizovali.

Po čase mama zistila, že už nemusí pravidelne skákať z lavičky. Nie preto, že by sa syn umúdril, vyzrel, ale preto, lebo sa uistila, že ochrannú funkciu za ňu prebrali oni. Jej premena nebola záležitosťou niekoľkých týždňov. Skôr sa jednalo o niekoľko mesiacov. Osobne som ju pokladala za fatálny omyl. Nešlo o to, že sa nechcela starať o syna, skôr sa jednalo o sebaochrannú reakciu rodiča, ktorý si ťažko chce/dokáže priznať, že jeho dieťa je "iné" a nutne tým pádom potrebuje aj iný (odborný) prístup, keď už sa očakávané zázraky nekonajú.

Časť detí kvôli tomuto mládencovi prestala chodiť na tréningy - medzi nimi i synov vtedajší najlepší kamarát - čo Michael veľmi ťažko znášal. Sám však nechcel zanevrieť na džudo a ja som sa mu vrámci rozhovorov snažila vysvetliť, prečo je ten chlapec taký, aký je. Tiež som hľadala správne slová, ako mu najlepšie priblížiť duševný stav dotyčného, nepoznajúc skutočnú diagnózu. Nespomeniem si, ako presne zneli moje slová, ale nikdy nezabudnem, keď ich syn interpretoval vrámci skupiny, kde sa nachádzala i mama chlapca. Nejaké dieťa sa naň opäť sťažovalo a z môjho "poučeného" syna spontánne vyletelo:

- To preto, lebo moja mama povedala, že on je chorý!

V tom momente by som sa najradšej pod zem prepadla. Moje prvotné vysvetlenie obsahovalo aspoň 50 viet a Michael ho otesal na 5 slov. Tých 5, ktoré si primerane svojmu veku z celého náročného množstva zapamätal. Diplomaticky som sa snažila situáciu zachrániť a - čuduj sa svete - mama zareagovala úplne inak, než som očakávala. Vždy bola ku mne milá, ale od tohoto momentu nás chcela mať za kamarátov. Asi to brala tak, že konečne nemusí niekomu nič vysvetľovať, lebo ten niekto to pochopil i sám...

Horšie bolo, že bývali iba o ulicu ďalej od nás a musím úprimne priznať, Michaela by som s ním po skúsenostiach z tréningov ani na moment nenechala osamote. Vďaka zboru som mala naporúdzi dostatok dôvodov, prečo sa nemôžeme stretnúť. A Michael ako ostatné deti ani nechcel.

Po rokoch sa situácia vyhrotila natoľko (spomínam si, že vtedy dve deti zápasili na žinenke a on odzadu kopol jedno z nich nečakane do hlavy - nie náhodou, cielene a naschvál), že ten najkľudnejší z trénerov vybuchol sťa sopka (a to bolo vtedy čo povedať) a vyrazil ho z oddielu. Naozaj sme si všetci vydýchli!

--------------------------------------

Nuž a teraz šlo o to, zvoliť správne slová, ktoré ma i "po otesaní" nedostanú do prekérnej situácie. Hoci také slová pri deťoch neexistujú. Nenadarmo sa vraví, že iba 7% vysloveného zostane poslucháčom v povedomí či pamäti (dúfam, že som sa údajovo strafila). A deti si ich dokážu i fantasticky pokombinovať. Takže predísť nedorozumeniam sa dá jedine s diktafónom ako nestranným svedkom.

Severan očakával, že mu nadelím hubovej polievky, preto začal reagovať ako prvý a prešiel rovno do obranej pozície, no prerušila a prekvapila som ho niečim iným.

- Nebudem sa vracať ku tomu, čo sa práve odohralo vovnútri. Prišla som až na konci a preto netuším, čo predchádzalo vášmu konfliktu.

Vysvetlila som mu, že B reaguje pri akéjkoľvek konfrontácii inak, než zvyšné deti a i pre mňa je ťažké a častokrát i nemožné včas zakročiť. Dala som mu za pravdu, že niektoré veci sú pre rovesníkov (a nielen pre nich) doslovne odporné (teda že sa človeku prekrúca žalúdok) a že keď B nemôže získať pozornosť spolužiakov inou cestou, tak to skúša takto. Zároveň som mu povedala, že práve toto ho stavia do pozície outsidera, ktorého sa každý stráni. Na ktorého každý ukazuje prstom alebo sa mu vysmieva. Spýtala som sa ho, či by sa jemu páčilo byť ustavične tým zlým. Zatracovaným. Okrem iného som spomenula i skutočnosť, že krátko pred prázdninami je on unavenejší než ostatné deti, preto sa tak ťažko sústreďuje na učivo a úlohy... a vtedy ma on prekvapil svojou vlastnou úvahou:

- Aha, tak preto musel minulý rok opakovať ročník?

Načatú tému som nerozširovala ďalej, ale prešla radšej priamo ku prosbe, aby sa pokúsil spolu s nami pomôcť mu. Zbytočne ho neprovokovať, skôr naopak - nereagovať na jeho provokácie a v prípade potreby rýchlo vyhľadať nás.

- Nebudem ti klamať. B to bude trvať dlho, kým sa naučí prispôsobiť našim pravidlám a ešte dlho vás bude pokúšať. A to mi ver, to on bude! Ale ak mu spoločne ukážeme, že jeho vylomeniny nepodporujeme, možno sa nám raz podarí spraviť i jeho život o čosi ľahším a príjemnejším.

Keď sme sa spolu vrátili nazad do triedy, pobrala som sa do rohu miestnosti a nakukla popod stôl. B tam naďalej plakal.

- Teraz ma chvíľu v kľude počúvaj. Tvoja predošlá reakcia, že nechceš ísť domov, ma prekvapila a ja by som sa s tebou rada o tom porozprávala. Bezo svedkov. Preto ťa prosím, aby si stade vyliezol von a spolu so mnou vyšiel na chodbu.

Prekvapil ma, keď vôbec neprotestoval, iba si zotrel slzy z tváre a spravil, o čo som ho žiadala.

- Ak si spomínaš, minule sme sa s mamou dohodli, že vždy, keď bude v Mníchove a nie na služobke, pošlem ťa domov, pokiaľ budem vidieť, že je to v družine na teba priveľa. A práve teraz nastala taká situácia.

- Ale ja nemôžem ísť domov... - žalostne sa rozplakal.

- Prečo? Máš z niečoho strach? - prišlo mi ho ľúto.

- Otec mi veľmi vynadá, ak prídem pred koncom družiny. Zakázal mi prísť skôr.

Hmm, a bola som razom nahratá. Spomenula som si na niečo, na čo ma už kedysi upozornila bývalá kolegyňa/vedúca skupiny. Nezostávalo mi nič iné, iba ho utíšiť prísnym hlasom:

- Ak mi sľúbiš, že už žiadne z detí dnes nebudeš provokovať, môžeš s nami zostať.

Odľahčene si vydýchol, vyskočil zo stoličky a hlavou odušu pritakával, dávajúc tak najavo snahu o splnenie príkazu. A mne dal podnet na premýšľanie, či dôvodom jeho výletov do Anglickej záhrady, keď zmizne a mama ho hľadá najprv u nás, je obava prísť domov skôr. Je vari preto v poslednom čase taký náladový a nevyrovnaný? Lebo vie, že nesmie ísť domov? Ach, jo.

Potom som si na pohovor vzala Južana, Tretieho muškatiera a Afričana. Obsahovo som i pretlmočila to isté, čo Severanovi. Nadobudla som však pocit, že nabudúce ich vezmem radšej jednotlivo.

Neskôr som sa o rozhovoroch rozprávala i s mojou priamou kolegynkou. A ona ma prekvapila svojou odpoveďou, resp. lepšie povedané Severan:

- Preto potom deťom zdôrazňoval, že musíme spoločne pomôcť B-mu - zamyslene skonštatovala.

A tak už teraz viem, čo mu/im ako prvé pripomeniem po vianočných prázdninách.