Jablko, rezeň a 12 mesiacoV

Moja mladučká kolegynka včera zahlásila, že deti boli ako z divých vajec. A ja sa plne pridávam ku jej názoru. I preto som sa rozhodla, že dnes povyhadzujem Polsterecke, ohnisko pravidelnej agresivity. Je to miesto, kde začnú "priateľsky zápasiť", ale stačí jeden nesprávny ťah a je po srande. Viackrát som ich upozornila, že ak si explozívne emócie neustrážia ani pod mojim dohľadom, pôjdu veľké kvádrové skladačky do smetí. Po každej prepísknutej hre z ich strany som vždy preventívne dva-tri kusy vyhodila.

Ale včera, keď dokonca krátko po mojom dohováraní začali prváčky zúrivo kopať do spolužiaka (tvrdiac, že to je hra), vo mne vzkypela žlč, ale tak, že ani nepípli počas môjho slovného prejavu a asi prepočuli aj moju vetu o konečnom a kompletnom vytriedení rohu miestnosti.

Predpokladám, že keď dnes uvidia tú prázdnotu, dôjde ku menšej vzbure. Ale radšej hrozný koniec, ako hrôzu bez konca!

----------

Predvčerom som pred koncom družiny objavila na stole "zabudnuté" jablko, do ktorého dvakrát zahrýzla ktorási naša Snehulienka a nechala ho trpaslíkom. Tak som sa spýtala kolegyne, či o tom niečo nevie. Vraj si ho vzal Afričan, no po dvoch hltoch sa mu na ňom niečo znepáčilo, položil ho na stôl a zmizol na dvor. Ja som nemala v pláne ísť dole, bo som potrebovala súrne pred nastávajúcim rodičovským poupratovať, nuž som presunula kázeň na nasledujúci deň.

Hneď ako sa zjavil v triede, zavolala som si ho ku sebe. Najprv sa tváril, že o ničom nevie. Podobné taktické ťahy mám rokmi praxe prekuknuté. Potom si vymyslel, že jablko malo naboku hnedý fľak (tým jablkám nič nechýbalo). Pre istotu som ho rázne uchránila pred ďalším vymýšľaním a opäť raz prečistila žalúdok. Aby si konečne uvedomil, čo robí, lebo podobné zaobchádzanie či plytvanie jedlom nikomu neprepáčim a odteraz musí doniesť každý hnedý fľak na kontrolu ku mne, inak nič nové nedostane.

Potom prišiel čas obeda. Dostali sme vyprážané kuracie rezne a zemiaky. Toto jedlo má u detí vždy zaručený úspech. Po prvej dávke docupital Afričan ku mne na duplu. Naložila som mu, ale jemu nestačilo, tak začal poskakovať na mieste a tisíckrát dookola vykrikovať : ešte, ešte, ešte!

Oproti ťažkým začiatkom mu častokrát stačí jeden jediný pohľad, aby si spomenul, ako znejú čarovné slovíčka. Lenže teraz mi nešlo o ne. Poslala som ho na miesto a povedala, že ak všetko zje a v hrncoch ešte niečo bude, môže prísť pre nasledujúci prídel. Ale nie skôr!

Ubehlo niekoľko minút a zrazu vidím, ako sa snaží nebadane odniesť do odpadov takmer celú pôvodnú porciu. Opäť stačil jeden môj pohľad, aby pochopil, že je zle-nedobre.

Pristúpila som ku nemu a vrátila ho nazad.

- Tentokrát ti to, kamarát, neprejde. Sadneš si na zadok a čo si si vydrankal, aj zješ!!!

Kedže inokedy chodí na duplu aj štyrikrát a toto bola iba druhá dávka, vedela som, že to nie je žiaden prehnaný príkaz. Sadla som si ku nemu, aby som sledovala, či mu náhodou rezeň nevychádza von ušami. V tom prípade by som doplnila kázeň a včas zakročila. S jeho splnením však nemal absolútne žiadny problém, takže asi sa raz zasa iba ponáhľal za kamarátmi... a miesto toho si musel vypočuť novú lekciu o sprísnených pravidlách a doplnkových kontrolách.

Neskôr mi kolegyňa prezradila, že si ju potajomky zavolal ku sebe a požiadal, či by za neho nešla vyprázdniť tanier, lebo ... inak bude mať asi problém s Katarínou ... :) Odmietla s poznámkou, že nepozná našu dohodu a preto si musí odniesť tanier sám.

A problém s Katarínou nasledoval vzápätí... presne ako predpokladal.

--------

Potom prišli na rad domáce úlohy. Ako prvý z druhákov si ma na pomoc zavolal Francúz. Priznávam, zadanie bolo trochu komplikované na ich detské hlávky. Úlohou bolo do reťazca abecedy správne doplniť chýbajúce písmenka a porozmýšľať, aké mesiace sa z nich dajú následne poskladať. Podobne náročná kombinatorika z druhej časti zadania im ešte bez pomocného príkladu nie je úplne jasná. (Niekedy sa pýtam, či ich tvorcovia občas zájdu na skusy do terénu, aby si svoje výtvory overili v praxi.)

Potom sa prihlásil Afričan. Písmenka doplnil okamžite, no jeho nevýhoda oproti iným deťom spočíva v tom, že doma sa s mamou rozprávajú iba po anglicky. Tak som sa mu snažila pomôcť inak.

- Vieš, v akom poradí idú mesiace v roku?

- Hmm... - krútiac očami dumal nad správnou odpoveďou.

- Ok, aký máme teraz mesiac?

Pokrčil neisto ramenami.

- Tak mi aspoň povedz nejaký mesiac, ktorý poznáš.

- Jeseň?

- Nie, to nie je mesiac.

- Leto? Zima? - narýchlo doplňal ďalšie pojmy.

- Nie. To sú rovnaké označenia ako jeseň, ale žiadne mesiace.

- Pondelok? Piatok?

Hádal nanovo neúspešne, a preto som ho prerušila.

- Dobre, stopneme to. Ak si zo mňa iba strieľaš, tak teraz s tým skonči, lebo odídem pomáhať iným, čo to myslia vážne. Ak ale naozaj nepoznáš mesiace, tak ťa ich naučím, ale pôjdeme do vedľajšej triedy, aby sme nerušili ostatných.

A aby si ho ostatní náhodou nezačali doberať. Smutne na mňa pozrel a priznal, že mesiace nepozná.

Vo vedľajšej triede som na kus papiera napísala zaradom všetky od prvého po dvanásty. Úlohu sme za ich pomoci vyriešili a už-už som chcela ísť nazad ku zvyšku, keď ma chytil za ruku a s nadšením či smädom za poznaním, ako ho dokáže prejaviť iba on, mi vraví:

- Počkaj. Nikam nechoď. Najprv mi ten papier nalep sem na obal, aby som ich mal odteraz vždy po ruke a mohol sa ich naučiť!... Prosím.

Tak som zobrala lepiacu pásku s doplnením, že ho v nasledujúci deň zaisto preskúšam.

Na rodičko sa poctivo dostavili všetci nováčikovia, teda z každej rodiny mama alebo otec. Vypočuli si môj príhovor, spýtali sa na to, čo ich zaujímalo a ja som mala zo všetkých prítomných veľmi príjemný pocit. Ale opäť sme sa museli s kolegyňou smiať, keď sme si vypočuli otázku jednej mamy:

- Chcela by som sa spýtať, ako je to s jedlom v družine, lebo dcéra sa každý deň sťažuje, že nič nejedla, lebo jej nechutí, ako zle vraj varia...

- Moment, vy hovoríte o vlastnej dcére? - overovala som si informáciu pre istotu spolu s menom dieťaťa aspoň dvakrát - lebo vaša dcéra je snáď najlepšie zo všetkých prvákov, čo prvákov! Z celej skupiny a zväčša aj dva-trikrát príde na duplu.

Kolegyňa potvrdila moje slová a ja som sa trochu poopravila:

- Ale ak doma zje trojnásobné množstvo, tak jej v prvom rade dobre spaľuje a potom vraví v istom ohľade možno i pravdu. Všetko je relatívne...

------

Neskôr som na dvore stretla inú kolegyňu a len tak zo záujmu sa spýtala, či prišli i rodičia chlapca, čo pár dní dozadu oklamal učiteľku. Odvetila, že áno a hneď mi aj prerozprávala svoj zážitok s jeho mamou, ktorá sa jej zverila s menším problémom a žiadala vysvetlenie. Vraj chlapec nechce chodiť načas doma spávať, lebo nie je unavený, keď toľko prespia v družine.

- Prečo musia vlastne deti spávať v družine? - zisťovala mama.

Kolegyňa na ňu nechápavo hľadela a tiež si pre istotu ešte raz nechala zopakovať otázku. A potom jej vysvetlila, že u nás veru nik nespáva (hoci raz som i ja zažila, ako mi jedna z dvojičiek zaspala pri písaní domácich úloh). V žiadnej zo skupín.

Takže milí rodičia opäť raz opakujem:

prosíme vás, aby ste neverili všetkému, čo vaše deti doma hovoria o družine. Na oplátku vám sľubujeme, že ani my v družine nebudeme veriť všetkému, čo hovoria o vás.