Júúúj, a takmer by som zabudlA

V piatok po obede ku mne dobehol Francúz a vzrušene sa pýta:

- Katarína, vieš, čo sa stalo môjmu bratovi?

- Nieee - zatiahla som zvedavo.

V deň úrazu, keď práve odchádzala sanitka, vracal sa jeho brat nazad do školy. Práve si so spolužiakmi šiel niečo počas prestávky kúpiť do susedného obchodu. Keď ma zbadal za sklenými dverami, vbehol dnu a prestrašene sa pýtal:

- Katarína, v tej sanitke sedel môj brat?

- Áno, sedel.

- Čo sa mu stalo?

V skratke som mu opísala úraz.

- Katarína, a kto s ním je teraz? Ide sám? - s napátím čakal na moju odpoveď.

- Nie, je s ním mama. Keď ho vyšetria, prídu domov a všetko ti sami porozprávajú.

- Vďakabohu - zahlásil odľahčene a priam som videla, ako mu padá kameň zo srdca.

Asi o dva dni nato som ho zazrela na dvore, ako hrá so spolužiakmi ping-pong na stole, z ktorého spadol jeho brat. V niektorý deň ho dokonca s mamou vyzdvihol. A vždy vyzeral rovnako. Preto som netušila, čo má Francúz na mysli.

- Nuž tak môj brat si včera zlomil ruku a okrem toho si vybil časť zubu. Už druhýkrát ten istý!

- Bože môj! Chúďa mama. Toľko úrazov za jeden týždeň!

- Nooo, to teda - odvetil s previnilým úsmevom jej druhorodený.

Nenadarmo sa vraví, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Tú ďalšiu rozšírenú verziu radšej ani nespomeniem.

Ale v tejto súvislosti sa mi v pamäti vynára spomienka na bývalého žiaka. Práve som si prebehla narýchlo zápisky spred troch rokov, ale príbeh s ním som tam nenašla (niekedy som si zapisovala iba do zošita). V posledný deň pred prázdninami si zlomil zápästie a musel ihneď v ten deň na operáciu. Týždeň po ňom jeho starší brat preletel sklenými dverami (podotýkam doma!) a prerezal si žily. Zvyšok dopíšem do pripravovanej knihy.

Keď bude hotová, doplním na stránku info pre prípadných záujemcov a potom ju hľadajte (pravdepodobne) na stránkach tohoto vydavateľstva. Podľa toho, čo mi práve telefonicky potvrdil jeho zamestnanec, pri zásielkách na Sk stojí info "standard 0€", a tak na Sk zasielajú zadarmo, ak si pri objednávke zvolíte túto formu.

xxx

Dnes bol po dlhom čase naozaj kľudný pondelok. Šálka vystrkoval rožky iba trochu, Podšívka dnes ako prvá mala polročný rozhovor s triednou učiteľkou a rodičmi (som zvedavá, či mi prezradí, ako dopadol), po ňom šla rovno domov a Južan (preventívne? = odhad kolegyne) ochorel. Ak sa obával nášho avízovaného rozhovoru, je chybou myslieť si, že sa nedá presunúť na iný deň...

Druháci dostali za úlohu premerať niektoré veci (napr. stôl) pomocou starých mier. Stopa, lakeť, palec. Tichá voda si sadla na zem a svojimi šľapajami sa snažila zistiť výšku stola. Nedarilo sa jej podľa vlastných predstáv, nemala dostatočne dlhé nohy a keďže som sedela vedľa nej na stoličke, počula som, ako si hundre sama pre seba:

- A to sa mám teraz naozaj vyzuť?

V prvom momente som si pomyslela - a to si myslíš, že ti potom nohy pdrastú?

Než som stihla zrealizovať, čo asi bude nasledovať, čo má dievčina za lubom, vyzula si ona bleskovo papuče, nastrčila ich na ruky a takto "odťapkala"/ vyplnila zadanie úlohy.

Výška stola bola tri a pol papuče!

Šikovné to dievča!

Keď som zišla na prízemie, zbadala som z konca chodby, ako od kolegyne vychádza nejaká mama. Keď som prechádzala popred triedu, stála vo dverách so svojou pomocnou silou a živo diskutovali.

- A čo s nimi máme robiť, keď vôbec nepočúvajú? - zachytila som rozhorčené slová.

- Vari zasa dievčatko nepísalo úlohy? - vyzvedala som.

- Áno - odvetila zaskočená kolegyňa - a vlastne nie. Toto je ďalšia problémová kandidátka...

- Preboha, koľko podobných ich máte?

Obe sa zamysleli a zhodli sa na čísle päť. Teda päť zo šiestich prvákov, ktorých dostali tento rok. Celkom slušný priemer. Podľa neklamných príznakov a celkového smerovania spoločnosti predpokladám, že o rok ich bude sedem zo šiestich!

Prvé tri dievčiny som spoznala asi pred troma mesiacmi na dvore, keď za mnou (viditeľne zvráskavená) kolegyňa prišla s prosbou:

- Vidíš tie tri babizne hore na (najvyššej) preliezke? Ja už neviem, čo s nimi. Utiahli sa tam, lebo vedia, že ja sa za nimi nedostanem a odtiaľ sa mi vysmievajú. Vyplazujú jazyky a spupnými poznámkami odmietajú akúkoľvek rozumnú komunikáciu. Som práve bezmocná, nepomohla by si mi? Blondínka je ich vodkyňa. Nenechaj sa spliesť, že vyzerá ako anjelik. V skutočnosti je to poriadny čert. Aj keď ju zvyšné dve nemajú príliš rady, predsa robia, čo im prikáže, lebo sa poznajú už zo škôlky. Je to také talianské "manželstvo".

Nuž sme spoločne zašli ku preliezke. Dievčatá na nás zazerali a zatiaľ sa stále drzo chechtali, mysliac si, že sú výškou a ťažko schodným terénom dobre chránené.

- Vy tri tam hore, dobre ma počúvajte! Kolegyňa vás žiadala, aby ste zišli dolu. Dávam vám dve minúty na rozmyslenie a pokiaľ sa vám nepodarí prísť ku nám, prídem vám ja osobne na pomoc.

- Nám sa nechce. Prečo by sme mali ísť dolu? Tu hore je krajšie - takto a podobne mi s výsmechom odpovedali.

S kľudom Angličana som sa otočila ku kolegyni a nahlas, aby to i oni počuli, zahlásila:

- Dievčatá zjavne potrebujú pomôcť. Mohla by si mi podržať mobil a kľúče? Tie tam hore nepotrebujem.

Demonštratívne som jej podala vymenované predmety a vzápätí položila ruky a nohu na laná.

Všetky tri razom zbledli. Prvé dve sa okamžite spúšťali dolu, blondínka ešte nachvíľu zvažovala možnosti. Ale sám vojak v poli sa necíti až tak silný, a preto i ona nakoniec poslúchla výzvu.

- A teraz chcem od vás počuť ospravedlnenie kolegyni a ak jej opäť utečiete na podobné miesto, zoberiem si vás na jeden deň ku sebe, aby sme si prebrali isté pravidlá správania!

V tomto prípade musím pridať poznámku, čo mi prezradila kolegyňa (lebo sa občas pýtam, ako pokračuje s blondínkou), že jej mama je kooperatívna a sama si prizná, čo za dcéru má. Preto raz priamo pred ňou a kolegyňou zahlásila:

- Dávam ti plnú moc byť ku nej prísna, ako sama uznáš za vhodné!