Kam toto spejE???

Do školy som dorazila spolu s kolegyňou zo štvrtého poschodia a keďže moja miestnosť bola práve obsadená, šla som ku nej na kus reči. Po zazvonení - teda na konci štvrtej hodiny - som u seba rozložila hry, ceruzky, papiere a iné pomôcky a pobrala sa s vozíkom na druhý koniec chodby, kde nám naň pracovníci cateringu ukladajú každý deň boxy s jedlom.

V šere dlhej chodby, kde sa nachádzajú tri triedy (1c - 2b - 2c), som v jej prostriedku zbadala oproti dverám 2b stáť stoličku. Sedel na nej nejaký chlapec. Nad ním sa skláňala učiteľka z 1c (tam píšeme DÚ) a niečo mu prísne dohovárala. On iba jačal, ako by ho z kože drali. Keď som s desom v tvári prechádzala okolo nich, zhrozene pokrútila hlavou a v skratke mi referovala:

- Toto divadlo tu vystrája už asi hodinu. Jeho triedna informovala rodičov, a tak teraz čakáme, kedy konečne dorazí mama, aby ho vyzdvihla.

V rovnakom momente sa otvorili dvere a z nich s hnevom vyšla jeho triedna (2b) spolu so zástupkyňou riaditeľky (2c).

Slovám, ktoré s jedom vrieskal ako rozzúrený pavián, som nerozumela, zato časť zo vzrušených hlasov učiteliek áno.

- Čože? Ty si zabudol, prečo tu si a nesmieš ísť dovnútra? Vari si nepamätáš, ako si bil a kopal deti?!?

Medzitým sa ku nám zbehli aj kolegyne zo štvrtého a nášho poschodia, lebo ten vreskot a jačanie, čo produkoval, boli nepochopiteľné, priam desivé. Dali by sa prirovnať k výbuchom prváka z tohoto príspevku.

V triede chlapca je i môj B. Som veľmi zvedavá, či sa tento zážitok nejako odzrkadlí neskôr aj na jeho správaní, pretože od kolegyne som sa na konci dňa dozvedela, že triedna druhej bé musela ukľudňovať spolužiakov, ktoré boli z jeho besnenia v šoku.

V sobotu sme mali naše každoročné školenie priamo v priestoroch školy a zhodou okolností si i učiteľka naplánovala dva-tri polročné rozhovory so žiakmi a ich rodičmi. Keď som ju nečakane zaregistrovala na chodbe, oslovila som ju s otázkou, ako sa príbeh skončil. Ona ešte doplnila informáciu, ako sa vlastne začal.

Deti pracovali v skupinkách po troch. Na hodine matematiky i oni práve preberajú meranie predmetov. Nuž a v skupinke s našim junákom ho jeho dvaja spoločníci prehlasovali, v akom poradí budú čo robiť. Teda merať. No a tu sa dostávame ku pálčivej téme dnešnej doby: deti a ich problém s akceptovaním čohosi (v tomto prípade vzájomnej dohody), čo oni nechcú. S podriadením sa istej situácii, prispôsobením sa vôli niekoho iného. Z domu nepoznajú NIE. Žiadnu hranicu, lebo všetko, čo majú na očiach, sa im okamžite musí splniť. Že z nich rodičia vychovávajú vlastne malých (veľkých) tyranov, si oni neuvedomujú. Väčšinou sa táto katastrofa naplno prevalí kdesi inde. Mimo ochranných a zmanipulovaných rodičovských krídel.

Vraj začal zúrivo mlátiť a kopať zvyšných dvoch mládencov. Oni v šoku rýchlo pristúpili na jeho návrh, ale to už neakceptoval. Proste si mu dovolili odporovať a to vyžaduje okamžitú príučku. Keď im učiteľka šla na pomoc, pustil sa i do nej.

Celé poschodie (doslovne) terorizoval plné dve vyučovacie hodiny, keďže sa jeho rodičov nepodarilo ihneď zmobilizovať.

Nielenže hlúpo nadával viacerým učiteľkám, vraj i to jačanie, ktorému som nie príliš rozumela, znamenalo v preklade:

- A ja s tým neprestanem a budem naschvál vrieskať...

Za 6 rokov som niečo podobné zažila naživo iba dvakrát. Minulý a tento týždeň. U učiteľky, ktorá je o trochu staršia odo mňa, to bola prvá skúsenosť.

Neskôr vraj musela zodpovedať na otázky niekoľkých znepokojených rodičov, ktorých prestrašené deti spracovávali zážitok ešte večer doma.

xxx

V pondelok sme sa stretli znovu a ona nechápavo krútila hlavou.

- Jeho rodičia sú v podstate veľmi milí ľudia. Aspoň doteraz som s nimi mala iba pozitívnu skúsenosť. No dnes ho otec priviedol do školy a myslíš si, že sa čo i len slovíčkom ospravedlnili?

Tak som jej ukázala svoj dokaličený prst:

- Ja budem mať následky do konca života. Myslíš si, že sa rodina chlapca čo i len slovíčkom ospravedlnila mne?!?