Dôveruj, ale preveruj!

Alebo: mnohí rodičia by asi nevychádzali z údivu, keby mohli chvíľu nepozorovane sledovať svoje deti tam, kde si ich ratolesti myslia, že ich (podotýkam) mama&tato nevidia.

Katharina bolo dievčatko ako z obrázku. Nádherné dlhé, husté vlasy, princezničkovská tvárička, šibalské oči. Trochu viac krivé zuby (čo ale s radosťou napraví každý schopný čelustný ortopéd) a občas i tvrdá palica.

Katharina navštevovala spolu s Quirinom tú istú prvú triedu. Obaja boli rečovo zdatní, čo ale v národe básnikov a filozofov nie je nič neobvyklé. A hoci patrili v skupine ku najmladším, dokázali sa obaja bravúrne presadiť i medzi staršími deťmi.

Jedného dňa prišla po vyučovaní Katharina do triedy priam s plačom.

"Nenávidím svojich rodičov!" zahlásila tak chladne, až som zostala nepríjemne zaskočená.

"Katharina, čo to rozprávaš?"

"A nenávidím, a nenávidím...!"

"Pod, sadneme si ku stolu, napiješ sa vody a ak chceš, prezradíš mi, čo sa vlastne stalo."

"Včera ma zasa zavreli do pivnice!"

"Kam ťa zavreli?"         

"Do pivnice!"

"A prečo by to robili?"

"Lebo moja sestra rozbila vázu... oni by isto zavreli ju, ale ja viem, ako sa dolu bojí tmy a pavučín, tak som im povedala, že som to spravila ja. Ja už som si na tmu a pavučiny za tie roky zvykla. No ona je ešte malá."

"To tvojim rodičom šibe?" zapojil sa do diskusie Quirin.

"Oni sú takí. A preto ich nenávidím," zahlásilo vzdorovito dievčatko.

"No ja by som od takých rodičov nastopro ušiel, keby ma chceli zavrieť do pivnice. Občas ma pošlú do izby, keď nepočúvam, ale to je iné. Tam sa môžem aspoň hrať."

"Ja už som si zvykla. A chodím tam celkom rada. Aspoň ich nevidím... a ani tma po chvíli nie je až taká tmavá."

Takto sa chvíľu medzi sebou zhovárali a ja som zmätene počúvala a zvažovala, ako čo najsprávnejšie postupovať/reagovať v podobnom prípade. Hlavne keď sa zvyknú v správach objavovať prípady trýznených detí, občas končiace i tragicky a potom sa poukazuje na nevšímavosť spoluobčanov, susedov alebo iných rodinných príslušníkov, ktorí keby načas zasiahli... . A aj preto, že mi raz kolegyňa prezradila, že jej rodičia sú na ňu prísni, ale v trochu inom, hlavne miernejšom kontexte. A z dôvodu, že sme obe poznali jej Kinderfrau, ktorá pravidelne s Katharinou zaobchádzala nezvyčajne drsno.

Keď sa kolegyňa vrátila so zvyšnými deťmi z dvora, zavolala som si ju nebadane ku sebe a prerozprávala jej, s čím sa mi práve prváčka zdôverila. Presne ako ja zareagovala zaskočene i ona, ale sľúbila, že sa pokúsi neskôr s Katharinou porozprávať a vyzistiť viac.

Asi o dva dni nato mi vraví: "Tak som ju vyspovedala a dobre som jej prehovorila do duše. Si predstav, oni sa s Quirinom stavili, že si obaja vymyslia nejakú strašidelnú príhodu a vyhrá ten, ktorý ňou nachytá viac ľudí. Nuž som im obom vysvetlila, že ak by sa ich táraniny dostali do uší nesprávnym osobám, tak by mohli narobiť svojim rodičom, a tým pádom i sebe dosť veľké nepríjemnosti. Dúfam, že sa z toho poučili do budúcnosti."

Keď ma potom Katharina zbadala, iba sa potmehúdsky usmievala.

Milí rodičia, priznávam, taký skvelý herecký výkon by som od prváčikov naozaj neočakávala. Výraz tváre, voľba slov, gestikulácia a správne gradované dialógy... výkon fakt na Oscara. Tentokrát mal film našťastie happy end! No nabudúce by mohla zaklopať na dvere i sociálka...