Keď je scenáristom a zároveň režisérom sám živoT

... alebo to nenapíšeš.

Kedysi dávno ma rozčuľovali knihy jednej známej českej psychologičky, ktoré som čítala pred približne dvadsiatimi rokmi. Dodnes niektorým príbehom z nich nedokážem ani pri najlepšej vôli uveriť a nezmenia na tom nič ani moje vlastné, niekoľkoročné a bohaté skúsenosti. (Možno i preto, že som si autorku vypočula v niekoľkých televíznych reláciách a na jej vystupovaní mi niečo nesedelo. Doslovne prekážalo. Tým pádom sa nedalo hovoriť o sympatiách a to potom človeku padne zaťažko zostať nezaujatým či nestranným.)  Preto chápem, že možno nasledujúcej scénke neuveríte ani vy, ale naozaj ju písal sám život. Zatiaľ sama neviem, koľko pravdy obnáša a čo v nej sú bohapusté výmysly.

Ešte som nestihla dopísať jednotlivé príbehy so Severanom, ktoré jej vlastne predchádzali, lebo ich je v poslednej dobe naozaj neúrekom a značne nám sťažujú/znepríjemňujú prácu. Z každej strany naňho prichádzajú sťažnosti detí a následne ich rodičov a on svoju neslávnu zbierku dennodenne rozširuje o nejakú novú lotrovinu.

Presne tak tomu bolo i vo štvrtok. To, čo sa udialo, sa zbehlo opäť na konci družiny, keď na dvore postávalo asi posledných päť detí. Čo presne sa stalo, dopíšem neskôr. Malo to však za následok, že som musela informovať jeho mamu a požiadať ju o rozhovor na budúci týždeň. S vysvetlením, že musím u priamych účastníkov incidentu najprv povyzvedať, ako a prečo ku nemu vlastne došlo. Pretože hlavnými "hrdinami" boli Severan, Afričan a Podšívka. Čo mi nesedelo, zaplietla sa doň i Tichá voda. Zároveň som ešte v ten večer mailom informovala šéfku (ktorej príhodu prerozprávala i jej dcéra) a pripísala poznámku, že pri ďalšom konflikte navrhujem týždenné vylúčenie Severana z družiny.

Na druhý deň ale prišla mama sama z vlastnej iniciatívy za mnou, aby sa spýtala, čo sa deje (už po druhýkrát v tomto týždni). Opäť som jej zdôraznila, že momentálne jej syn tak skúša testovať hranice (a naše nervy), že ich vehementne prekračuje, nedá si nijako povedať, pri úlohách stvára vylomeniny, aby na seba pritiahol pozornosť okolia, zároveň ich odmieta písať, ruší hlasným vykrikovaním všetky deti v triede a ustavične robí zle dievčatám. Oboznámila som ju i s konzekvenciami, ktoré mi medzičasom šéfka písomne potvrdila.

Mama iba bezmocne krútila hlavou. Vraj tomu vôbec nerozumie, prečo sa správa, ako sa správa, že on je inak tak rozumný a zlatý chlapec (nuž o tom by sa dalo polemizovať) ... keď sa zrazu pred nás postavil jeden druhák. Mierili práve so spolužiakom do telocvične na basketbal, ktorý organizuje naša škola, a skočil nám nečakane do reči.

Nasledujúcemu dejstvu som vôbec nerozumela a už dávno mi tak sánka nesklapla ako teraz. Severanovej mame vyrazil dych úplne...

Na priblíženie mojej (ne-)reakcie musím napísať, že chlapca poznám ako veľmi spupného, rozmaznaného neokrôchanca. Patrí do skupiny kolegyne z môjho poschodia, čiže terajšej priamej susedy. Minule, keď som ju nechtiac náhodou vyrušila pri rozhovore so šéfkou, sa práve naň sťažovala, aký je drzý, neprispôsobivý, s nulovou úctou k dospelým, že jej ustavične skáče do reči, atď., atď.

Mňa upozornil na seba už minulý rok. Vtedy mala ich trieda šatne priamo pred našou miestnosťou a on pravidelne, keď ho babka o pol štvrtej vyzdvihla, robil na chodbe neskutočné cirkusy. Netuším, o čo sa pri nich jednalo, lebo sú Taliani a medzi sebou komunikovali iba po taliansky. Ale ja som vrámci jeho predstavenia mala vždy chuť pristúpiť ku nemu a riadne nim zatriasť, nech sa už konečne spamätá a prestane vyvádzať a robiť babke naprieky.

Párkrát som mala tú česť, zažiť jeho správanie pri konfliktoch s inými deťmi a tiež bolo veľmi problematické.

No a teraz sa postavil pred nás, zdvihol podarene pravú ruku, aby sa gestom, naznačujúcim mierové úmysly, vopred ospravedlnil a spustil dosť vzrušeným hlasom:

- Správne som zachytil, že sa tu rozpráva o (Severanovi)? Prepáčte, že vám takto skáčem do reči ... ja som vás naozaj nemienil vyrušiť, ale ak je to ten chlapec, ktorého myslím ja ... a naozaj teda neviem, či sa náhodou nemýlim...

Obe sme naň prekvapene hľadeli a vôbec nechápali jeho slovný vodopád s tisíc ospravedlneniami, ktoré dopĺňal gestikuláciou (rodeného Taliana). Takýto priam vznešený prejav z jeho úst je pre mňa absolútnou novinkou. A dvakrát som sa mu musela prizrieť do tváre, či je to naozaj on (bo mal tak naúzko natiahnutú čiapku, že mu kompletne schovala vlasy, a predpokladám, že kvôli basketbalu si i sňal okuliare, čo mu trochu zmenilo výraz tváre).

- A ak sa náhodou mýlim, tak sa naozaj ospravedlňujem, nechcem, aby ste ma zle chápali, ale chlapec s týmto menom pred dvoma dňami kopol moju babku do zadku.

- Čože spravil??? - nechápavo zareagovala jeho mama, akoby dúfala, že je buď v zlom filme alebo nepočula správne.

- Prepáčte, ja som vás naozaj nemienil nahnevať a ospravedlňujem sa, že som vás vyrušil ... ale on kopol moju babku do zadku na ceste domov - pokračoval ďalej neskonale zdvorilo.

- Si si istý, že sa jedná o neho? Nepomýlil si si ho s niekym iným? - prezvedala nie nahnevaná, skôr až príliš šokovaná mama.

- Nuž ten chlapec sa volal (Severan) a šiel so svojimi dvoma kamarátmi. (Južanom) a B.

Po vyslovení mien jeho dvoch spolužiakov jej vyrazil dych úplne. Začala čosi habkať, aby som Severana po skončení družiny poslala domov, že ona ide teraz do mesta na nákupy. A pratala sa kade ľahšie, tušiac, že vety o milom chlapcovi práve strácajú na hodnovernosti.

Ak mám pravdu povedať, doteraz neviem, čo si o tom všetkom myslieť. Ak došlo k akémukoľvek incidentu, nechápem, prečo sa nik z dospelých neohlásil hneď na nasledujúci deň, lebo práve tento si žiada minimálne verejné ospravedlnenie. Na druhej strane si - nech už je malý Talian, aký chce - nedokážem predstaviť, že by bol natoľko zákerný, aby si tú príhodu len tak vymyslel (lebo by napr. mohol mať nejaké nevybavené účty so Severanom) ...

Nuž som sa pobrala ku kolegyni a najprv si u nej overila, či Talian práve šiel na basketbal. Ešte stále som nedokázala uveriť, že tá scénka sa mi neprisnila. A potom sa jej spýtala, či o tom niečo vie. Nevedela ani ona, ani jej pomocná sila, ktorá s babkou z času načas komunikuje v taliančine, lebo nemčinu vraj neovláda.

Na záver sme sa navzájom zhodli, že príbeh necháme voľne plynúť. Sudcu či sprostredkovateľa v tomto prípade musí robiť niekto iný, keďže sa zjavne neodohral vrámci družiny.

Opäť a znovu podotýkam, že príbehmi sa snažím poukázať iba na skutočnosť, ako mnohí rodičia ani len netušia, čo všetko dokážu postvárať ich deti, keď sú si isté, že ich mama s tatom nevidia. Priamo tu je jeden z dvoch chlapcov vinný. Buď prvý ublížil fyzicky, alebo sa druhý o to pokúsil nehoráznym klamstvom. Podobné - väčšie či menšie - delikty riešime denne x-krát. S deťmi by sme si ich dokázali i vydiskutovať, keby sa pravidelne do nich neplietli NIEKTORÍ ("v kine som sa narodil") rodičia a neumocňovali u nich nesprávnym jednaním pocit, že si môžu dovoliť naozaj všetko, lebo mama s otcom to nakoniec "nejako vybavia". Preto sa ani nedivím, že školstvu chýba čoraz viac učiteľov. Utekajú kade ľahšie, kým sa dá. Lebo nik netúži skončiť na psychiatrii.

Nie sú to iba plané slová, ale tvrdá realita. Presne pred rokom z našej školy "utiekla" (relatívne) mladá žena. Zanechala po sebe iba otvorený list kolegom, žiakom a ich rodičom. Vraj sa vzdáva svojho sna o povolaní učiteľky a doslovne sa mu otáča chrbtom. Neskôr sme sa dozvedeli, že už to nedokázala vydržať s jedným veľmi komplikovaným mládencom. Nechodí síce ku nám do družiny, ale tiež je jedným z tých, ktorí pravidelne po škole zostávajú bez dozoru na dvore. Tento rok som s ním i ja mala tú česť (nie ten, čo spadol do šachty) a zažívať ho dennodenne štyri a viac hodín na vyučovaní, asi utečiem tiež.

V júli tohto roku ku nám nastúpila nová kolegynka, ktorá zasa prchala z vyššieho stupňa so staršími deťmi, lebo už nedokázala znášať ich arogantné správanie. Vraj si vôbec nedokážeme predstaviť, čo sa odohráva tam. Pritom je to jedna mimoriadne sympatická tridsiatnička, na ktorej ešte nebadať profesionálnu deformáciu.

Tá sa prejavovala v plnom rozsahu u jednej staršej učiteľky, ktorá odišla vo februári do dôchodku. Priala som jej, aby jej posledné týždne preleteli ako z rýchlika. Obávala som sa, že inak by sa krátko pred zaslúženým odpočinkom mohla zosypať. Už jednoducho nezvládala situáciu a bolo na nej vidno, že je s dychom a nervami na absolútnom konci.

Spomínam ju preto, lebo i s ňou som asi rok predtým zažila scénku, ktorá opäť raz potvrdila pod akým tlakom učitelia pracujú. Bola vtedy triednou štvrtákom a ja som ju v spomínaný deň stretla s kolegyňou na dvore pri nástupe do práce. Jej posledné hodiny sa križovali s našimi prvými. Asi mali práve hodinu telocviku a ona potrebovala/využila na ukľudnenie čerstvý vzduch. Takmer plačky sa nám zverila, že v ten deň mali písať nejakú polročnú písomku - veľmi dôležitú na prestupové známky na ďalší stupeň - a opäť neprišlo aspoň päť "chorých" detí. Tým pádom písomku musela presunúť na iný termín (hoci časovo už ani nemala kam, bo termíny medzi jednotlivými písomkami z rôznych predmetov sú krátko pred prestupom relatívne krátke) a medzi rečou sa nám zdôverila, že sa jej niekto z rodičov vyhráža právnikom kvôli (zlým) známkam svojho dieťaťa.

- Tak povedzte, ako mám pracovať, keď mi z každej strany hádžu polená pod nohy? Ako si má dieťa vylepšiť známku, keď ani na písomku nepríde? Kedysi nám patril rešpekt rodičov, teraz od mnohých nepočuť nič iné len vyhrážky...

A niektorí sa nevyhrážajú, niektorí dokonca už i konajú. Minulý rok som už nestihla dopísať reakciu mojej susedy učiteľky v posledný deň pred letnými prázdninami. Jednalo sa o toho jej problematického žiaka, a preto pozvali mamu na oficiálny pohovor. Predtým, než naň učiteľka odišla, dobehla ku mne a vzrušene mi vraví: Predstav si, ona si so sebou doviedla právnika!!!

Ľudkovia zlatí, ak budete takto pokračovať ďalej, čochvíľa vám v tých školách nezostane ani jeden zdravo rozmýšľajúci a normálny učiteľ!