Keď nič iné, tak aspoň chorobY

Riaditeľka sa nechala vypísať do začiatku prázdnin a školu otriasa v základoch. Nieto divu. Práve by mali ísť do obehu listy s pozvánkami pre rodičov nastávajúcich prvákov a u nás sa nič nedeje. Iba sa hromadia telefonáty zneistených rodičov. Sekretárka bude asi druhá, čo zdúchne z potápajúcej sa lode... ale jej to môže byť už jedno, veď za tri týždne odchádza nadobro.

Kolegyňa už v utorok hlásila, že jej ochorel mladší syn a tým pádom bude v stredu (asi) chýbať. Keby som vedela, že z nášho manšaftu príde opäť iba 10 detí, tak tú posilu, čo šéfka zohnala na poslednú chvíľu (aspoň na 2 hodiny) odmietnem úplne. Vraj jej niektorá z mojich dievčin dôverne zahlásila:

- Dnes máš šťastie, dnes chýbajú najväčší divosi!

A tak iba pár útržkov:

Francúz mi hlásil odo dverí: Predstav si, Afričan je prvýkrát chorý vrámci celej svojej školskej dochádzky!

Rumuckl sa na mňa podívala s rozžiarenými očičkami a už po druhákrát zahlásila: Ja som v tej najlepšej družine, aká môže byť! A nechcem ísť do (tej, kam od januára prestúpila naša najmenšia).

- Aj keď na vás občas zakričím, aj tak tu chceš zostať? - zasmiala som sa.

- Áno!

(Inak za kolegyne musím povedať, že zaisto by sa cítila výborne i inde. U nás sú proste samé zlaté a angažované duše.)