Keď tlaková níž narazí na Trojlístok & Co., je z toho opakovaný výbuch sopkY

Bože, vďaka ti, že odchádzajú na tri dni do školy v prírode a sprav všetko preto, aby učiteľky z vlastnej vôle predĺžili pobyt o ďalší týždeň!

- Katarína, snívaj ďalej, veď ako je známe, nádej umiera posledná! - smiali sa kolegyne, keď som im teatrálne so zopätými rukami a pohľadom vyvráteným ku nebesám odrecitovala modlitbu k Najvyššiemu.

- Milé kolegyne, zázraky sa dejú a najbližších päť dní chcem na ne veriť! - nenechala som sa odradiť ich realisticko-pesimistickým odhadom situácie.

Už do družiny doletel trojlístok nadšene o hodinu skôr a s odkazom, že zasa nemajú nijaké úlohy! Toto naozaj nepochopím!!! V piatok a pondelok im ich učiteľka odpustila z (osobných) rodinných dôvodov. Nič vážne, práve naopak. Spravila si "voľno", aby sa v kľude mohla venovať radostnej udalosti. Nuž a dnes im ich odpustila, lebo zajtra idú predsa do školy v prírode. Veď v poriadku, nechce sa jej robiť práca navyše s ďalšími 25 zošitmi, ale kto vraví, že by ich musela kontrolovať, keby im napr. dala vymaľovať nejaký obrázok. Vzhľadom na štruktúry, ktoré vládnu u nás v družine, je niečo podobné hotová katastrofa.

Deti mám zmiešané zo 7 tried. Ja nemám možnosti - ani priestorové, ani personálne (v oboch prípadoch mám práve ja najťažšie podmienky, na čom sa zhodli nielen všetky moje kolegyne, ale i učitelia) - aby som čarovala a reagovala spontánne na všetky nečakané zmeny a nezbláznila sa pri tom v našej preplnenej minimiestnosti! Organizovala zábavu tým, čo vďaka ne-úlohám dostali príležitosť či priestor (tam, kde vlastne žiaden nie je) na lotroviny, keď momentálne nemám vlastne ani stabilnú druhú pracovnú silu. Aj keď je tam oficiálne/ papierovo záskok - to ale neznamená, že ho deti po niekoľkých dňoch prijmú tak, ako akceptujú niekoho trvalého. Že si na neho/ňu zvykli a s ním/ňou stihli vytvoriť dostatočne pevné puto dôvery, a tým pádom i počúvajú, čo im hovorí. Čo vlastne zasa raz potvrdili i dnešné udalosti.

Práve sme dojedali obed, teda mládenci už boli hotoví, iba pár dievčatám šlo jedlo pomalšie dolu krkom, lebo mali na pretras ešte kopu iných, zaujímavejších udalostí. Vedla mňa stála učiteľka odvedľa, moja pomocná sila sedela pri dievčenskom stole a za jej chrbtom sa zrazu strhla priam sopečná explózia.

Čo a ako sa presne odohralo, som nevidela. Vo výhľade mi bránili telá viacerých a výpovede zúčastnených sa ani pri najlepšej vôli nedajú brať ako smerodajné, lebo sa v istých bodoch nikdy nebudú zhodovať. Každý si totižto prebíja tú svoju "pravdu". Alebo pravdu svojho aktuálneho kamaráta.

Z útržkov - našťastie iba slovných, bo na začiatku to vyzeralo, že i protivníkov budem kriesiť a zošívať dokopy - som poskladala nasledovné:

B si staval guličkovú dráhu z drevených kociek a (asi) Tretí muškatier mu nepatrnú časť z nej - či omylom a či naschvál (?) - zvalil. Oni tomu hovoria "nechtiac som zakopol". B sa rozzúril a hodil jeho smerom tú najväčšiu a najťažšiu guličku. Nevedno, či a koho trafil, no to, čo nasledovalo, má snáď naozaj na svedomí aktuálna tlaková níž a potopy v Bavorsku (mimochodom, podobne rozliaty Isar som ešte za tých 25 rokov nikdy nevidela - takmer som sa nedostala načas do roboty, lebo moja cyklistická trasa popri ňom bola tentokrát v ňom a ja som si zabudla vziať plavky!).

V prvej sekunde sme s učiteľkou nechápali, čo sa vlastne deje. Čo robí moja pomocná sila (PoSi), teda prečo obopína pevne Tretieho muškatiera. No lebo explodoval. Ak toto dieťa nezačne vo voľnom čase pomimo školy robiť nejaké skľudňovacie cvičenia, nuž tak nedopadne v budúcnosti dobre... Nie je žiaden silák, navyše dosť neobratný, priam ťarbavý. Čo mu nie je po vôli, ho okamžite rozzúri. Nuž a nakoniec - spory s niektorými jedincami - medzi nich spadá predovšetkým B - mu zatemňujú zrak a myseľ. Privádzajú ho do nepríčetnosti. Presne ako dnes. Stála som od nich asi na dva metre, takže sa mi podarilo rýchlo zareagovať a priskočiť ku PoSi. Dve sme ho pevne držali a on sa zúrivo metal, snažiac sa vytrhnúť z nášho zovretia, a zúrivo pritom vrieskal, aby sme ho ihneď pustili, že on ho zabije!

No to určite, môj zlatý!!!

Učiteľka medzi tým rýchlo vyprázdnila pole.

Všetky deti na nás prestrašene hľadeli, ani nepípli. Samozrejme okrem zvyšku Trojlístku. Tí dokvitli - keď už nie päsťami, veď som im stála v ceste, tak aspoň slovne napádať B. Zrúkla som na nich, nech okanžite vypadnú na chodbu a tam čakajú, kým ku nim neprídem. To, čo sa dialo, zaskočilo, pravdupovediac, i ich, a tak sa s dlhými nosmi pomalým krokom pobrali do smeru určenia a naozaj čakali. Nehli sa z lavičky a to už je čo povedať. Šok ich tam doslovne priklincoval (inokedy by napriek zákazu došli aspoň raz na prah dverí a mudrovali by). B som vzápätí hlasom, ktorý neprijme žiadnu diskusiu, nakázala, aby si sadol na pohovku a nepohol sa, kým mu nedám zvolenie. A popritom sme držali zmietajúceho sa Tretieho muškatiera. Pre ochranu a dobro ostatných. Ublížiť mohol v danom momente jediné nám.

Na moment sa zdalo, že máme situáciu pod kontrolou, preto som vyšla na chodbu, aby som prezistila u kľudnejšej polovice, čo sa vlastne udialo. Mládenci sa začali rozhorčene prekrikovať. Boli to iba útržky a viac sme ani nestihli, lebo zvnútra miestnosti ku nám doľahol nasledujúci výbuch. Vletela som bleskovo dnu a PoSi opäť robila stenu medzi B a Tichým muškatierom v druhom kole mlátenia. Odtrhla som ich od seba. B šiel na pohovku hneď, no Tretieho muškatiera sme prvých x sekúnd museli obe pridŕžať, než som ho pevne uchopila rukami a zatlačila do kúta, skade nemohol utiecť. Bránili mu v tom lavica a moje telo.

Svojim zúrením naďalej naháňal strach zvyšku prítomných. Minulý školský rok som ho podobne zažila zo dva-trikrát, tento rok sa jednalo o prvú explóziu najvyššieho stupňa. Druháci asi už zabudli, ako vyzerá v jeho prevedení (lebo vtedy sme mali ešte jeden horší prípad - Podšívkinho brata - u neho sa podobné scény opakovali aspoň raz do týždňa). Pre prvákov to bola (nepekná) šokujúca premiéra.

- Nechaj ma! Pusti ma von! Ja mu ukážem! - vrieskal po mne ako zmyslov zbavený.

- Kým sa neukľudníš, nikam nepôjdeš! Zostanem tu stáť.

- Ale on ma trafil drevenou kockou sem do tváre - rukou naznačil miesto kúsok pod okom - to si odskáče! Ja mu to nedarujem!!!

- Ak ti ublížil, musí sa ti ospravedlniť, ale ty sa mu nebudeš takto vyhrážať.

- Žiadne ospravedlnenie nechcem!!! Vrátim mu to takisto! - a ďalej do mňa vrážal, dúfajúc, že živá stena povolí.

Prekvapilo ma, že dvaja zvedavci z chodby nenakukli ani na sekundu dnu, čo sa vlastne deje. Neodvážili sa.

PoSi som požiadala, aby mi podala telefón, lebo vo funkcii živej zátarasy som sa nemohla pohnúť ani na milimeter zo svojho miesta.

- Teraz zavolám tvojej mame a možno budeš smieť ísť domov - oznámila som naďalej vyvádzajúcemu zurvalcovi.

Ozvala sa okamžite, bohužiaľ nebola práve nikde nablízku a syn vraj nemal so sebou kľúče od prázdneho bytu. Musela som si ho teda ponechať. A rýchlo zvoliť ďalší postup, veď už čochvíľa začínali úlohy.

- Ideš so mnou ku učiteľke odvedľa! Kým nevybavím miesta pre zvyšných troch previnilcov. Zvyšok dňa strávi každý z vás niekde inde! - hovorila som tým najprísnejším hlasom, aby pochopil, že odvrávať nemá zmysel.

Držala som ho pevne za rameno, aby sa mi cestou nevytrhol a nenapadol B. Učiteľka ho, samozrejme, vzala ku sebe, kým nevybavím, čo potrebujem.

- Tak takto to vyzerá, keď im nedáme žiadne úlohy? - spýtala sa zhrozene. Viackrát sme sa rozprávali na tému chýbajúcich úloh. Ako nám narúšajú zaužívaný kolobeh dňa v zmiešaných skupinách.

- Áno, aj takto. Hoci teraz si zažila extrém. Už tri dni vkuse prší, chýba im vetranie hláv na čerstvom vzduchu. Včera dvaja nemali školu, dva dni prišli ku mne skôr než zvyčajne (do pre nich príliš tesnej miestnosti), tri dni nedostali žiadne úlohy a zajtra odchádzajú do školy prírody. Dokopy ich toto všetko mení na malé zdivené granáty! Stačí tá najmenšia iskra a máme po chlebe... a potom mi niekto spoza písacieho stola s nulovými skúsenosťami z praxe bude tvrdiť, že dieťaťa sa nesmiete dotknúť ( v zmysle uchopiť ho, nie zbiť!)!!! Veď by sa mi dotĺkli do krvi. V podobnom momente rozumné slová nepomáhajú. Čo rozumné! Žiadne!

- No veď áno, ako by si mala v tomto prípade inak reagovať? - zamyslela sa učiteľka - u nás na vyučovaní nemajú, našťastie, priestor na podobne vášnivé eskalácie.

- V triede nie. Ale oni nezabúdajú. Nedoriešené spory sa potom častokrát presunú do družiny a tam pokračovanie vyzerá úplne inak... a my musíme riešiť niečo, o čom nemáme ani najmenšej potuchy prečo a začo! Ale dnešok bol skôr výsledkom viacerých iných faktorov a troch posledných dní.

Cestou po schodoch som premýšľala, koho kam. Na prvom poschodí som kolegyňu nenašla, na štvrté som si ich netrúfala prideliť. Tam majú dosť vlastných "expertov". Preto som požiadala nakoniec kolegyňu odnaproti, či by prijala Severana a Tretieho muškatiera, ktorý musel byť bezpodmienečne čo najďalej od B.

- Mám na niečo špeciálne dohliadnuť? - spýtala sa, keď som jej v krátkosti zhrnula predchádzajúce, búrlivé udalosti.

- Aby sedeli na opačných koncoch a maximálne smú čítať nejakú knihu!

Potom som sa vrátila nazad ku previnilcom a oznámila im svoje rozhodnutie.

- Severan s Tretím muškatierom na druhú stranu chodby, B ku mne do triedy a Južan sám v našej miestnosti.

- Ale my predsa dnes nemáme žiadne úlohy - zaprotestoval Severan.

- To mi je jedno!

- A smieme o tretej hrať futbal?

- To snáď nemyslíš vážne?!? Vzhľadom na vaše dnešné vyčíňanie zabudnite na futbal! Zabudnite na akúkoľvek zábavu! Každý z vás zostane do pol štvrtej tam, kam som ho pridelila. A budete si čítať knihy!!!

- To nie je fér - zafrfľal niektorý z nich. Lenže i to frfľanie bolo zrazu inakšie než zvyčajne. V omnoho slabších dimenziách, jemnejších odtieňoch, lebo pochopili, že sa jedná o čosi vážnejšie než zvyčajne a nedovolili si tým pádom až tak drzo odvrávať.

xxx

Podľa našich nepísaných pravidiel sa každý musí - skôr či neskôr - ospravedlniť každému, s kým mal konflikt. Vlastne navzájom, lebo deťom dookola opakujem, že čo som videla ja alebo čo mi vyrozprávajú oni, nemusí byť začiatkom nesváru a každý, kto sa do neho pridá a nepožiada ma o pomoc, keď som niekde nablízku, tiež nesie istú časť viny na jeho vzbĺknutí.

Preto som B vzala so sebou a ihneď ho informovala, aká úloha ho práve čaká.

- Ideme na druhý koniec chodby, aby ste si navzájom mohli podať ruky!

Neviem, či Severan a Tretí muškatier (teda hlavne ten druhý) jednali pod tlakom pohľadov detí a kolegýň druhej skupiny, ale ruku prijali bez problémov a odvrávania.

- Môžeme ísť teraz nazad s tebou ku nám? - využil situáciu Severan.

- Ale kdeže! Trest trvá bez výnimky do pol štvrtej! - a odišla som.

Pri drobných prečinoch sa dá uvažovať o druhej šanci, pri niečom podobnom ale v žiadnom prípade nie. Aj oni sa ešte teraz musia naučiť, že nie všetko im v živote prejde. Lebo za isté veci sa jednoducho pyká. Radšej teraz, než v dospelosti a niekde inde...

xxx

Každé z detí, ktoré dopíše úlohy, sa potichu premiestni do našej miestnosti hneď vedľa. Len čo sa nazbierajú prví traja, pridá sa ku nim i moja PoSi alebo ja. Podľa potreby. V istom momente bol hotový i B a pobral sa o dvere ďalej. Netrvalo dlho a ku mne dobehla rozrušená štvrtáčka, ktorá v ten deň tiež nemala DÚ (jej trieda tiež šla do Školy v prírode). Ešte pred ich začatím som ju požiadala, aby ma okažite informovala, ak sa bude zasa niečo diať.

- Katarína, poď rýchlo, oni sa bijú!

Vyletela som za ňou ako blesk a cez otvorené dvere zbadala, ako sa PoSi snaží od seba odtrhnúť Južana a B.

- Čo to má znamenať?!? Vy fakt dnes nemienite prestať? - zvolala som rozčúlene.

- Nemôžem za to, že ma napadol! - bránil sa Južan.

Podľa očitých svedkov sa B pravdepodobne "chcel pomstiť" hockomu z partie za svoju zbúranú guličkovú dráhu, čo on vzápätí aj sám potvrdil, a odniesol si to práve Južan.

- Okamžite informujem tvojho otca, nech si príde po teba - otočila som sa nahnevane ku B. V danom momente som už nebrala ohľad na skutočnosť, že má pred nim strach. V danom momente som myslela na to, že práve dnes idú ako na potvoru všetci štyria v rovnakom čase sami domov a ja som sa obávala ďalšej možnej eskalácie kdesi na ulici. Mimo môjho dosahu.

Akonáhle začul moju hrozbu, zbalil si svoje veci a rýchlo zmizol sám. Dúfajúc, že tak sa otec o ničom nedozvie. Spadol mi kameň zo srdca, lebo som vedela, že najkratšou možnou cestou prchá zo školy a tým pádom by sa im nemali skrížiť cesty.

xxx

Krátko pred koncom družiny som povolila návrat zvyšným dvom výtržníkom. Po vynútenej (čítacej) pauze nabrali nových síl na odvrávanie.

- To nie je fér, že my sme museli ísť do druhej skupiny a B smel zostať u teba!

- A ona mu dovolila  ešte i kresliť s dievčatami a nám zakázala všetko! - podporil ich Južan.

- Všetci traja razom na chodbu! - zavelila som zostra.

- Čo zasa máš? - zvolal zarazene, ba priam spupne Severan, neochotne ma spolu s kamarátmi nasledujúc na miesto určenia.

- Sem si sadnite a počúvajte! To, že som si nechala B, neznamená, že má u mňa nejakú výhodu. Práve naopak. Ja som sa rozhodovala podľa toho, čo si môžem či nemôžem dovoliť spraviť svojim kolegyniam. Vy viete, ako sa B správa a že nikoho iného v prípade sporov neakceptuje a nepočúva. Vari si nespomínate, ako začne vyplazovať jazyk a hlasno sa každému vysmievať do tváre svojim be-be-be? - aj keď sa to nemá, napodobnila som ho a situácia sa razom uvoľnila. Sami sa zasmiali, lebo si spomenuli, že mám vlastne pravdu. Že tak ho vlastne poznajú i oni.

- Preto som si ho nechala sama u seba, aby som ho mala pod kontrolou a nie že má nejakú výhodu. Na rozdiel od vás, ak mu sama nepridelím nejakú činnosť, pri ktorej zabudne na svet okolo seba, musím stále dávať pozor, či nezačne niekomu robiť zle. Čiže to kreslenie nebolo za odmenu, ale aby ho zamestnalo a on zbytočne nevymýšľal!

Sama som bola prekvapená, ako sú s mojim vysvetlením spokojní a uzrozumení. Ich predošlé protesty v momente stíchli a oni sa pobrali baliť si veci. Družina končila bez ďalšej eskalácie. Vďakabohu.

xxx

Neskôr som sa spýtala mojej PoSi, ako sa cíti, či sa už spamätala zo šoku, ktorý som jej pozorovala na tvári počas jednotlivých bitiek, keď sa ako prvá najbližšia snažila držať mládencov od seba.

-  Ja B poznám z našej štvrti a približne rovnaké scénky s ním som pozorovala už viackrát. Chodievam na babysitting ku jednej rodine a na detskom ihrisku v Anglickej záhrade sa niečo podobné s ním opakuje pravidelne. Chodieva naň sám, ustavične provokuje deti a oni mu nezostanú na druhej strane nič dlžné. Čiže v podstate ma to neprekvapilo, ale nepríjemné je, keď sa človek ocitne priamo v ohnisku a musí zakročiť.

xxx

Len čo som za sebou zamkla dvere, pobrala som sa ešte raz poďakovať kolegyniam a z poďakovania sa rozprúdil nasledujúci rozhovor.

- Ktorý z nich je vlastne Severan? - spýtala sa jedna z nich - včera ho totižto kvôli nejakej výtržnosti zháňal kolega z ruskej družiny.

- Hej, viem o tom. Ten chlapec nemá snáď jediného dňa, aby niekomu niečo zákerne nevyviedol - a ako príklad som uviedla poslednú skúsenosť, kde si bol poškodený vlastne sám na vine, keď nastavil tvár pästi Severana, náhodne vzduchom letiacej.

- Takých expertov poznáme. Viď náš ... - ozvala sa ironicky druhá z dvojice (môj guru) a spomenula tohto nespratníka - keď ho pred rokom (?) vyfackala mama jeho spolužiačky, bola som v šoku, ale rok po incidente a po tom všetkom, čo sme s ním zažili, si vravím, dobre mu tak!

Zasmiala sa, pritom vystrúhala škodoradostnú grimasu a ja som presne chápala, čo tým má na mysli. Lebo nikomu z nás nemôže byť sympatických 7,5 miliardy ľudí. Veď si priznajme, vychádzame bezkonfliktne už len so všetkými členmi vlastnej rodiny, teda úplne nepatrným zlomkom toho megačísla? Kdeže!

- Osud to vždy nejako zariadi, aby každý dostal skôr či neskôr zaslúženú príučku či dokonca trest - pokračovala ďalej - však už za mojich detských čias, a to je teda riadny kus dozadu - veru celé polstoročie - si našla im podobných grázlov. Jeden z nich robil ustavične zle mojej mladšej sestre. Moju mamu to neskutočne hnevalo, a tak raz prišla za mnou a vraví mi: pozri, ja ako dospelá si to dovoliť nemôžem, ale ty si sestru môžeš brániť! Nabudúce, keď jej bude robiť zle, daj mu riadnu facku za mňa! A ja som si na ňom veru zgustla. Nelenila som a vyplieskala ho za celú rodinu...