Koláč a káva

Po poslednej bitke som nemala vôbec chuť dotiahnuť svoj pôvodný plán do konca. Poobedie s rodičmi pri koláči a káve. Obávala som sa ďalšej možnej eskalácie. Že to nie sú iba moje výmysly z brucha, potvrdila svojou otázkou a sprievodnými vysvetlivkami o riadok-dva nižšie učiteľka z nášho priameho susedstva. Tá, čo prvú bitku odsledovala v priamom prenose.

- Ty s nimi naozaj chceš po tom všetkom organizovať takúto akciu?!?

- Pravdu? ... Vôbec nie! Mám z toho hrôzu, no na druhej strane sa už niektoré mamy tešia na pokec. A po všetkých peripetiách tento školský rok by snáď dobre padlo trochu príjemného odľahčenia.

- Nuž ja podobné akcie medzičasom neznášam. Unavujú ma a som vždy rada, keď je po nich - priznala sa mi - deti niečo podobné zvládajú prvých dvadsať minút. Potom začnú byť nervózne a začnú vystrájať. Rodičia ale sedia pri občerstvení, berú to ako príjemný small-talk medzi sebou navzájom a vlastné deti majú na háku. Nechcú sa s nimi naťahovať pred "publikom", aby všetci videli, nakoľko až dokážu byť bezmocní pri hádkach s vlastným potomkom. A nakoniec je tam predsa učiteľka, nech sa postará ona. Deti si zasa vravia, učiteľku už nemusím počúvať, však mama či tato sedia opodiaľ... a im (dvom) to zjavne neprekáža, čo práve vystrájam! Kašlem ja na učiteľku!

(Priznávam, nájde sa i pár skvelých svetlých výnimiek, ktoré sa vrámci ponúknutej výpomoci dokážu buď správne držať v ústraní alebo v správnom momente zakročiť, no tie možno zrátať na troch prstoch jednej ruky.)

- Presne! Párkrát som sa popálila i ja a odvtedy dvakrát intenzívnejšie zvažujem, ako do akcií zapojiť rodičov a ktorí z nich nás v prípade potreby smú sprevádzať. Niektorí sa dokážu správať tak, ako to situácia vyžaduje, a niektorí zasa vôbec nie. Čím vlastne porušujú zaužívané pravidlá skupiny a podkopávajú autoritu jedna radosť!

Ešte pred našim rozhovorom som po dôkladnom zvážení požiadala zástupkyňu riaditeľky o povolenie použiť na kávičkové poobedie s rodičmi miestnosť, kde sme trávili prechodné obdobie po vytopení. Je väčšia a istejšia, čo sa prípadného vystrájania týka. Povolenie som získala, ešte som ani vetu poriadne nedopovedala.

Po rozhovore som do miestnosti preventívne rozložila niekoľko hier a papiere s farbičkami. Veci, ku ktorým nemal mať prístup nik (hlavne mladší súrodenci), som zasa vhodne zabarikádovala lavicami. Je ich tam, našťastie, dostatok.

V pondelok som sa zhlboka nadýchla, než som nakoniec vyriekla posledné rozhodnutie: teraz alebo nikdy. Vtedy som ešte netušila, že B bude (minimálne) do polovice týždňa chýbať aj v škole. Mama asi presne ako ja využila aktuálny sviatok (dnes) a šla vybavovať sťahovku a nové školy pre synov. Po všetkých udalostiach nielen v škole, ale i u nich doma to považujem za najrozumnejšie riešenie.

A piekli sme prvý koláč. Bublaninu.

Zúčastnili sa mamy všetkých prvákov (okrem Amazonky, ktorá mala vystúpenie v Gasteigu), druhákov (okrem Afričanovej - tá sa mi dnes priznala, že na pozvanie úplne zabudla), Južanova, SWF. Dve sa ospravedlnili, lebo neboli v Mníchove (druhej štvrtáčky a Tretieho muškatiera, no u neho prišiel v zastúpení Opa, ktorý to ale po štvrťhodine medzi samými ženskými nakoniec vzdal).

Ako prvá došla mama Podšívky. Deti sedeli v našej miestnosti a písali si úlohy. Dala som možnosť im samým sa rozhodnúť, či si ich začnú robiť hneď (do začiatku podujatia zostávala pol hodina), alebo si ich nechajú na doma. Prvá vlna znela -kašlem na úlohy- , kým niekto nezahlásil - a ja začnem už teraz.

A nakazil ňou zvyšok, takže nakoniec písali všetci dobrovoľne hneď. Dokonca Šálka ako posledný píšuci odmietol ísť so mnou ku zhromaždenej skupine na druhom konci chodby s dodatkom:

- Ja si tie úlohy radšej dorobím tu. Chýbajú mi iba posledné dva riadky.

A z rozhodnutia nepopustil. V tomto je naozaj božský. Napriek všetkým svojim kúskom je to poctivec a pracant, čo sa povinností týka. Kým ho čochvíľa nedoženie jeho vlastné pomalé písanie a následná frustrácia z neho. Takto nejako som to kedysi odpozorovala u Viktora, teraz Tichej vody a predtým jej sestry. Chcú pracovať poctivo, niektorí i krasopisne a nestíhajú. Odnesie si to v konečnom dôsledku ich motivácia.

Ale nazad ku mame Podšívky. Keď som ju zbadala s batohom na chrbte, zalial ma studený pot.

- Prosím ťa, čo ti včera odkázala tvoja dcéra, že máš doniesť?

- Prečo? - spýtala sa nechápavo.

- No lebo sa ma spýtala, a moju odpoveď - jednu-dve fľaše niečoho, čo smieš piť ty - neakceptovala. Vraj ti nakáže dovliecť 12 fliaš! Nato som jej povedala, že sa cestou domov pre istotu stavím u vás v reštaurácii a sama upresním údaj. Nuž ale zabudla som. Dúfam, že nevlečieš plný počet!

Začala sa smiať a odvetila, že iba 4.

Posedenie sa vydarilo na jedničku s hviezdičkou!!! Musím povedať, že som bola veľmi spokojná, priam nadšená fantastickou atmosférou.

A pobavilo ma, keď sa na samom konci posledné tri mamy prváčeniec (medzi nimi Šálkova) spýtali. ako to pokračuje so škriekaním. Či sa niečo zlepšilo. Takže si zapamätali moje ponosy spred pár týždňov, ak nie dokonca mesiacov.

- Zlepšilo? Kdeže!!! Je to horšie a horšie! Epidémia prvákov zachvátila kolektívne. Zaujímavé je, že ani nik zo starších to už nedokáže počúvať a sami ich zahriaknu, nech s tým konečne prestanú. Väčšinou bezúspešne. A tak som im dnes dala za trest napísať na papier 2x vetu Ja nie som žiaden Pumuckl! A sľúbila, že v prípade potreby budeme dávku priamoúmerne zvyšovať.