Krátke zhrnutiE

Dnes som po príchode do školy stretla na prízemí svoju budúcu kolegyňu. Vybrala som si ju, lebo som mala pocit, že si hravo dokáže poradiť s problematickými deťmi. Posledné dva roky robila osobnú asistentku autistom na vyučovaní, čo vyžaduje trpezlivosť a pevné nervy. Počas jej prvej pracovnej návštevy som po prvýkrát videla svojich divochov, ako nerátali s tak pevnou rukou a jasne definovanými príkazmi, a tak sa radšej počas jej skušobného dňa schovali na chvíľu teatrálne pod stôl.

A vybrala som si ju i kvôli jazyku. Ako rodená Nemka má nesmiernu výhodu oproti všetkým ostatným záujemkyniam, ktoré poriadne neovládali reč, tak potrebnú pri konfliktoch či robení úloh. Jedna z nich sa dokonca trúfla prihlásiť na pozíciu, hoci do Nemecka došla iba pred dvomi rokmi zo Sýrie (čiže rečovo úplne iný svet), s poznámkou "bez štátnej príslušnosti" a základné jazykové kurzy absolvovala iba toto leto. Tú som odmietla okamžite. Ani som ju nepotrebovala spoznať. Myslím si, že dosť podcenila, čo všetko táto robota obnáša. Ako niektoré deti vyslovene provokujú a schválne vyvolávajú konflikty. Že pri nich ani niektorí tu narodení nie sú dostatočne rečovo zdatní. A ja už nemienim každý boží deň za niekoho ťahať šichtu, ako som to musela robiť takmer celý minulý rok.

A v podstate mi moje úvahy čiastočne potvrdila i nastávajúca kolegyňa. Hneď dvakrát. Prvý raz, keď jeden deň za mňa potiahla prvých 45 minút, lebo som Michaela viezla na zájazd so súborom. Druhý raz dnes.

Zvítali sme sa a ona mi hneď zdesene vraví:

- Prosím ťa, vysvetli mi, čo to má znamenať! Nejakí rodičia mi preposielajú sms-ky o svojich deťoch a ja vôbec netuším, čo s nimi. Ja som im neodpovedala.

- Predpokladám, že je to kvôli záskoku. Si tu namiesto vedúcej skupiny, a tak rodičia musia mať šancu nejako niekomu oznámiť, kam poslať deti alebo kto ich príde vyzdvihnúť.

- No ale prečo neposielajú správy pomocnej sile, ktorá ich pozná lepšie? Dlhšie.

V podstate mala úplnú pravdu, no nechcela som ju zneistiť informáciou, že lepšia alternatíva je v tomto prípade asi naozaj ona.

- Lebo tak rozhodla šéfka.

- Prosím ťa, ja už som ti minule hovorila, že nechcem mať absolútne nič s rodičmi a dúfam, že v budúcnosti komunikáciu s nimi budeš vybavovať iba a len ty. Že to budeš robiť?!?

Reagovala opäť neuveriteľne panicky. Nerozumela som jej strachu a neistote.

- Som popálené dieťa, raz som dokonca musela vypovedať na súde a preto s nimi odmietam komunikovať - doplnila nakoniec.

Nechcela som ju nateraz zaťažovať ďalšími stresujúcimi otázkami, a tak si počkám na január, aby som z nej vytiahla viac podrobností. Lebo s podobnou reakciou som naozaj nerátala. Nepasovala do mojich budúcich plánov. Zatiaľ však stále dúfam, že keď sa u nás zaučí, strach a neistota časom opadnú.

No a jednu vec, čo s ňou ešte musím v kľude prebrať, je čosi, čo ma zaskočilo, keď to náhodou vyšlo najavo. A nevrhá to (na ňu/nás) žiaden dobrý tieň, preto to treba zatrhnúť hneď v základoch:

Pred pár dňami vyzdvihla jednu z prváčok mama a došla reč na novú kolegyňu.

- Ona nie je až tak zlá, ako som si najprv myslela - zahlásila s úsmevom dievčinka.

Mama iba nemo prikývla.

- Ona nám pustila film na mobile! - pridala pochvalne dcéra.

- Čože spravila?!? - zareagovala som prekvapene a so zjavným nesúhlasom.

- Pustila nám rozprávku - mierne zneistela pri zopakovaní informácie.

- Hmm. No to si s ňou budem musieť prebrať. S niečim podobným nesúhlasím a do budúcnosti to ani nebudeme praktizovať. Rozprávky sa u nás pozerajú iba výnimočne. Napríklad pred vianočnými prázdninami. Ona je nová a zatiaľ nepozná naše pravidlá. Ale keď príde ku nám natrvalo, žiadne rozprávky sa pozerať nebudú.

- Priznávam, s tým nesúhlasím ani ja - vyjadrila sa mama ku téme a bolo vidno, že jej práve padol kameň zo srdca.

Dúfam, že podobný prešľap sa v budúcnosti opakovať nebude- no way - pretože v spomínanú hodinu mala na starosti iba 4 deti a bola u nás už štvrtý deň!

xxx

Práve som sa vracala z dvora hore do triedy spolu s deťmi, keď ma na schodoch dostihla kolegyňa zvrchu. Vraj dole ukľudňovala B., ktorý bol na ceste domov, lebo mu Severan strhol z hlavy čiapku a päsťou vrazil do brucha. Tak som si iba overila, či musím ísť nazad, lebo B sa nie vždy nechá ukľudniť inými.

- Nikam nechoď. Rozprávala som s ním a on sa vzápätí plačky rozbehol domov - doplnila informáciu - ale teda rumázgal presne ako včera.

- Ok, tak idem za vinníkom - poďakovala som sa jej.

Všetky deti už sedeli v laviciach, niektoré si dokonca stihli z aktoviek vytiahnuť zošity či peračníky.

Zahľadela som sa prísne do posledných lavíc.

- Ideš so mnou na chodbu, niečo si tam potrebujeme vydiskutovať - zahlásila som ľadovým hlasom. Naozaj ma tento chlapec prestáva baviť. Toľko arogancie na dvoch nohách sa síce stále a znovu objavuje medzi populáciou, a niektorí, našťastie, po čase začnú aj chápať a rešpektovať isté pravidlá. No on zatiaľ tvrdohlavo inklinuje ku tej druhej skupine.

Aj teraz sa tváril akoby padol prekvapením z jahody. Ja nič, ja muzikant! Asi si nedokázal predstaviť, odkiaľ by som sa o incidente tak rýchlo dozvedela. Naproti tomu ale z vedľajšej lavice bleskovo vyskočil Tretí muškatier.

- Ja idem s vami, ja som sa tiež zúčastnil...

Zvedavý ako stará Blažková! Nie preto, že by sa mu zažiadalo hubovej polievky. On išiel od zvedavosti prasknúť a chcel iba počuť, čo budem hovoriť.

- Volala som ťa???

- Nie, ale mňa sa to tiež týka - zaprotestoval.

- Sadni si nazad a rob úlohy. Ak ťa budem potrebovať, prídeš na rad po Severanovi!!!

Vonku za dverami, kam nesiahali uši a oči zvedavcov, som spustila výsluch. Tentokrát bez akýchkoľvek záchytných bodov.

- Teraz chcem počuť od teba tvoju verziu, prečo si to spravil. A nepozeraj tak na mňa, niekto iný mi prezradil, čo sa práve stalo!

- Hee?!? - zareagoval svojou typickou obrannou hláskou - ja netuším, čo máš na mysli...

Dopriala by som vám vidieť sprievodný výraz jeho tváre. Nuž som mu pri premýšľaní napomohla, aby sme tam nestáli zbytočne do večera.

- Prečo si cestou nahor udrel B a vzal mu čiapku?

- Ahaaa, tak teda to máš na mysli - zatiahol, ako keby som vytiahla nejakú informáciu, starú prinajmenšom mesiac.

- To ti hneď vysvetlím. On ma včera buchol, tak som mu to predsa musel ešte dnes vrátiť!

Oplatí sa v jeho prípade hádzať hrach na stenu? Škoda hrachu a steny.

- My sme tu a dnes. Staré dlhy, o ktorých nič neviem, sa nesplácajú svojvoľne v družine. Kedy sa komu zachce!!! Ak sa niečo udialo, mal si si to s ním vydiskutovať slovne včera!!! O päsťových súbojoch z minulého roku tu nechcem nič počuť.

Posledné dva týždne pred Vianocami bývajú snáď najnáročnejšie počas školského roku. Jednak že dni sú krátke, šero a zima i u dospelých spôsobujú rôzne depresie a deti sú vďaka Mikulášovi, predvianočným večierkom a iným oslavám z každej strany dopované megadávkami sladkostí. Navyše vždy nejaká iná trieda na striedačku nedostane úlohy, lebo si to vytiahli v adventnom kalendári! A potom to tak i vyzerá.

Včera sme sa na dvore postupne zbiehali s kolegyňami z ostatných skupín a každá nová príchodzia sa pripojila vetou:

- Ja už nevládzem... aj u vás sú deti tak neskutočne besné?

Sú. A ešte ako!

(Dokonca moja skvelá 19-ročná pomocníčka včera zahlásila, že už melie z posledného...)

Napríklad ako Francúz. O poslednom tímovom stretnutí som už písala minule. Aj o zmenách, ktoré zavádza nový školník. Jedna z nich sa týkala i nášho poschodia. Školník nesúhlasil, ako je schovaný a nezaistený ťažký, snáď dva a polmetrový tamojší rebrík. Zasunutý za skriňami, ale z hľadiska bezpečnosti ešte stále nevhodný do prostredia s deťmi. Keby ho niektoré stiahlo na seba, môže ho svojou váhou i prizabiť. Nuž a včera sa na chodbe bláznili Severan, Tretí muškatier, Afričan a Francúz. Upozornila som ich, nech sa ukľudnia, inak ich okamžite vyženiem na dvor. V tom momente Francúz z mne neznámeho dôvodu (a podľa výrazu jeho tváre o sekundu neskôr nerozumel tomu dôvodu ani on sám) priskočil asi ku 3-metrovej, mohutnej palme pri balkóne, zachytil sa na nej zboku ako Tarzan a razom zbledol, keď zistil, že pod jeho váhou sa palma a obrovitánsky črepník dali do pohybu. Ešteže som naďalej stála opodiaľ a pohotovo priskočila na pomoc. Inak by ho palma s črepníkom pochovali pod sebou. Trvalo mi istú chvíľu, než sa mi podarilo nájsť bod, o ktorom som si bola istá, že palma zostane stáť a nezvalí sa na podlahu. A pri najbližšej príležitosti oznámim školníkovi, že nielen rebrík je niektorým deťom nebezpečný.

Po práci sme sa s tromi kolegyňami a jednou učiteľkou pobrali na jeden z mníchovských trhov. Pri zahrievajúcom nápoji (každá mala niečo iné) zabudnúť na každodenné starosti alebo sa len tak vzájomne podporiť slovami: Vydrž, do konca roku to už nie je ďaleko!!! To dáš!

Vrámci rozhovoru došla reč i na rozdielne tarifné zaradenia učiteľov na rôznych stupňoch a počet ich SKUTOČNE odpracovaných hodín. Táto učiteľka patrí do skupiny poctiviek, je slobodná, a tak sa svojmu poslaniu venuje asi viac, než je treba. Ale tak to v živote chodí všade. Určite by každý z nás z fleku dokázal vymenovať zo svojho okolia - pracovného i privátneho - ľudí takých i onakých. Poctivých i flákačov.

Kto si učiteľské povolanie nevyskúšal aspoň jeden celý rok na vlastnej koži, nemal by si ani púšťať ústa na špacírku, aký fantastický život, plný voľna a prázdnin vedú učitelia. A ten navrhovaný celý rok preto, lebo i ročné obdobia a zmeny počasia priam neuveriteľne vplývajú na deti a ich správanie. Ja osobne už túžobne očakávam január, kedy konečne skončia sladkosti, začnú sa predlžovať dni a (teoreticky) stúpať teploty.

Nuž a učiteľka nám vraví:

- Oficiálne mám stanovených 28 hodín ako plný pracovný úväzok v škole plus hodiny na prípravu mimo vyučovania. Už roky si vediem záznamy o počte hodín, ktoré investujem na opravy zošitov, na prípravu na vyučovanie, na zháňanie pomôcok, na záskoky, na školenia. Priemerne to vychádza 70 hodín na týždeň. Teda spolu s tými, čo som v škole na vyučovaní. A prázdniny? Počas letných robím celý prvý a celý posledný týždeň (v Bavorsku dokopy 6 letných) a z tých zvyšných dvojtýždňových (sú dokopy 3) tiež odrábam jeden týždeň. Verím tomu, že sú i učitelia, ktorí odrobia i menej hodín, ale nie je to tak všade?

Áno, všade žijú lenivci popri poctivcoch, ale myslieť si, že učiteľstvo je med lízať a šunky si váľať, tak to je kombinácia naivity a nedostatku skúseností.

Ďalšia vec, ktorú na tomto mieste musím spomenúť, je príprava na hodinu výtvarnej výchovy (alebo ako to presne nazvať). My v družine máme to šťastie, že na ručné práce dostávame každý mesiac príspevok vo výške 5€/dieťa. (Hodiny, ktoré ja osobne strávim hľadaním predlôh a následne akciových ponúk po meste, si radšej vo vlastnom záujme nezapisujem). Učiteľky však nedostávajú nič. Ak si vymyslia niečo špeciálne, financujú to z vlastného vrecka.

Tá moja predošlá učiteľka chodievala raz do roka na nákupy do USA (spojené s cestou ku rodine jej manžela). Tvrdila, že výber, aký ponúkajú tam, v Európe nenájdeme. Neviem, nebola som, nezažila som. Ja sa uspokojím i s Európou (veď i ja som už kupovala i na dovolenkách vo viacerých krajinách, lebo ani na dovolenke neoddychujem :) ).

No a na záver ešte spomeniem, že keď učiteľky nestihnú alebo nemôžu opravovať zošity & Co. v škole, vláčia si ich domov. Ako ťažné mulice. Minule si kolegyňa chcela len tak zo záujmu vyskúšať, čo za ťarchu si vo svojom batohu nesmie spomínaná učiteľka. Iba nahlas zafučala a prekvapene zhodnotila:

- Ty nie si normálna! S týmto sa chceš trepať mestskou hromadnou?

Takže, keď si posledné riadky spoločne zhrniete a predpokladám, že už máte za sebou i pär príspevkov z tejto stránky, dúfam, že budete vnímať "prázdninový život" učiteľov odteraz trochu inak. Realistickejšie.