Mám si sadnúť na skľudňovaciu stoličkU?

Ráno 6:50 zapípal mobil. Pomyslela som si: kto z rodičov nevie vydržať aspoň do ôsmej? No mýlila som sa. Kolegýňa mi narýchlo oznamovala, že v noci vracala, a tak sa uvidíme až po prázdninách. Namiesto nej mi počas obeda prišla vypomôcť šéfka. Keby som vopred vedela, že mi zostane 5 a 1/2 dieťaťa, tak ani nemusí prísť. Ale aspoň sa s nami podelila o novoty z Afriky.

Okrem fotiek a krátkych videí jej dcéra preposla i správu so zážitkami z nejakého tamojšieho detského domova, kde naposledy i s inými dobrovoľníkmi vypomáhala. Pri tých nádherne exotických fotkách by som si najradšej zbalila kufre a šla ju navštíviť.

Jedno z videí ukazuje skupinu asi dvadsiatich detí. Predpokladám 5 až 7-ročných. Šéfkina dcéra spolu s ďalšou mladou devou dostali za úlohu naučiť ich umývať si zuby. Deti stoja v rade pred chatrčou, drhnú si ich usilovne podľa názorného návodu a zrazu ako na povel začnú vypľúvať na zem pred seba spenenú zubnú pastu. Hlávky sa zohýnajú jedna za druhou ako pri mexickej vlne na štadióne. Neskutočne rozkošné.

A potom nám šéfka ukazuje nasledujúcu fotku.Kolo krku jej dcéry je zavesený nejaký chlapec. Ako malá opička na svojej materi. Keď šéfka dopĺňa sprievodné slovo, zdá sa mi, že nepočujem dobre. Nato dodá:

- Vieš čo, prečítaj si to sama.

Rodičia sa ho zbavili ešte ako nemluvňaťa. Nie som tu na to, aby som ich súdila. Stačí mi, keď občas sledujem dokumenty z hladujúcej Afriky a som vďačná za každý deň, keď si nemusím lámať hlavu, čím nakŕmim a zaodejem vlastné dieťa.

Nuž a to bábätko našli opice.Prijali ho za vlastné a vychovali. Netuším, ako dlho s nimi žil, než ho objavili a doviedli do domova ľudia. Zatiaľ stále nerozpráva, ale už aspoň reaguje na meno, ktoré získal v domove. Správa sa ako opica. Kedysi spával iba na stromoch alebo po kútoch budovy, no pomaly si zvyká na postele. A čo mu vraj zostalo, u každého hľadá vo vlasoch vši/blchy. Pokiaľ viem, takéto deti sa nikdy poriadne nezaradia do ľudskej spoločnosti a väčšinou umierajú i predčasne v mladom veku. Čo bolo ale zaujímavé, šéfkinej dcére sa vraj zavesil kolo krku a nechcel sa jej viac pustiť.

xxx

Šálka - pred príchodom šéfky - mal tiež pocit, že sa nachádza v džungli. Len tie liany na zavesenie chýbali. Behal po stoloch. Prvýkrát som ho upozornila, nech zíde okamžite dole. Poslúchol iba na chvíľu. Druhýkrát som najprv zadržala dych, keď som ho pristihla, ako zdoláva približne jednometrovú (+) vzdialenosť medzi dvoma stolmi skokom. On v ponožkách a v ceste mu stáli ešte dve stoličky, o kus vyššie než stoly. Myslím, že keby sa o ne potkol a zrúti sa na zem, jeho mama presne vie, čo má doma. A navyše ma pozná už piaty rok. Ale zápisnica by sa musela spísať a potom by som musela vysvetľovať niečo na spôsob, prečo behal po stoloch v ponožkách - lebo je Šálka - a či som mu v tom ne-/mohla zabrániť. Áno, keby som ho priviazala ku stoličke a tú ešte pre istotu zospodu prilepila o podlahu!

A prečo ku tomu vôbec došlo? Nuž lebo som cez spojovacie dvere poprosila kolegyňu, či mi pomôžu s deťmi, ak s nimi zostanem po obede sama a ku Šálkovi sa v tom momente na chvíľu obrátila chrbtom.

Akonáhle som sa otočila nazad a zbadala skok, zrúkla som na neho nahnevane. Okamžite pochopil, že je zle-nedobre. Bleskovo skĺzol zo stola, uši sklopené až po zem a jeho nasledujúca otázka ma doslova dostala do kolien. Normálne som sa nachvíľu (cez naďalej pootvorené dvere) musela schovať u kolegyni, aby som sa pred ním nerozosmiala.

- Mám si ísť sadnúť na skľudňovaciu stoličku? - ospravedlňoval sa mi po svojom. Bol to v podstate jeho vlastný návrh na trest. Podávaná fajka mieru. Ešte pred pár mesiacmi by jednoducho zdúchol kamsi do kúta a z bezpečnej vzdialenosti sa mi úškŕňal do tváre. No naučil sa, že ja žiadnu vylomeninu nenechám len tak. Lebo žiadna vzdialenosť nie je dostatočne dlhá na to, aby som zabudla a aby sa výtržníci skôr či neskôr nemuseli ospravedlniť alebo si odkrútiť nejaký trest.

xxx

Po obede mi zostalo iba sedem detí. Keďže bol upršaný (celý) deň, hrali sa moji zvyšní mládenci na chodbe. Pokým ich odtiaľ svojou prezenciou "nevytlačili" štvrtáčky od kolegyne. Tá si tiež nevšimla, že vybehli von bez papúč. A tak som jej teraz vypomohla prehováraním do svedomia ja. Hrali sa na schovávačku a za opac-opac miesto si zvolili stôl v rohu miestnosti. Samozrejme, že každá ukrytá bytosť pri ňom chcela byť rýchlejšie než hľadajúca, a tak využívali rýchlosť behu v kombinácii so šmykľavými ponožkami. Také dva metre pred stolom sa vrhli na zem a kĺzali sa zotrvačnosťou až ku nemu. Ako po ľadovej ploche. Krátko pred ním zdvihli ruky, aby sa nimi zachytili na okraji. Ale tak, že som čakala, ktorá z nich si ako prvá vybije zuby na doske stola.

Ja viem, že deti majú väčšinou nad sebou anjelov strážnych, ale nedajbože nejaký z nich nachvíľu poľaví a potom sme na rade my (tie, čo sú jednou nohou v blázinci a druhou vo väzení)... nuž som ich poslala pekne po papuče a vysvetlila, prečo je záverečná etapa hry nebezpečná pre ich chrup.