Mikulášske minipríbehY

Býva to vždy ťažké obdobie pre rodičov, keď deti odhalia pravú tvár "Ježiška" a svet kúziel sa zmení na realitu.
Že sme nášmu junákovi nijako podstatne nenabúrali svet fantázie, sa ukázalo včera ráno pred odchodom na ďaleké cesty.
Sprisahanecky pozrel na mňa a vraví: Mama, ja som síce preč, ale prosím ťa, nezabudni namiesto mňa dnes večer vyložiť pred dvere ČIŽMU!!! Nech ten chudák Mikuláš zbytočne dlho nehľadá!
Tak za túto dávku predstavivosti a fantázie som mu kúpila velikánske Kindervajíčko  ... u nás sú totižto pravidelne v čižme striedme balíčky a i ich čokoládové obsahy zostanú často trčať v miske do ďalšieho roka.

Včera som mala s deťmi pri robení domácich úloh vcelku kľud, pretože polovica skupiny už bola mimo, teda doma. Zrazu do triedy vstúpila ďalšia mama, ktorá si prišla vyzdvihnúť syna. Ako prvé sa jej s nadšením pochválil, čo dostal od Mikuláša.
Ten bol u nás na škole už v predstihu, aby zvládol obehať všetky mníchovské deti. A náš družinársky príde podľa dohody s miernym oneskorením až v utorok, aby deti videli, že má toho naozaj veľa na práci.
Mama sa posadila na stoličku a so záujmom si prezerala obsah balíka.
Keď už nebolo čo ukazovať, pozrie na Otta a vraví: A Katarína tiež dostala čosi od Mikuláša?
Ja že budeme teraz chvíľu žartovať, tak som sa veselo pridala: Nie, Katarína bola asi neposlušná, a tak sa jej nič neušlo!
V tom momente pozrela mama zhrozene na syna.
- Otto, to nemyslíš vážne!!! Vy ste naozaj zabudli??? Veď sme to s vami nacvičovali!!!
Zneistela som. Veľmi rýchlo mi došlo, že budem asi v nesprávnom filme s nejakým iným scenárom. Pozerala som z jedného na druhého a zrazu sa cítila ako mlsná nevďačnica, ktorá sa sťažuje, že obišla naprázdno...
Ale tak ja som naozaj s ničím nerátala. Už aj preto, že nie je zvykom u nás na škole, aby rodičia ako celok dávali niečo na Mikuláša nám. Skôr sú to drobné čokoládkové pozornosti od detí, ktoré ti strčia do ruky pri odchode domov... a pravdupovediac, čokoládu ja veľmi nemusím, takže mi určite nechýbala a navyše som sa v duchu už upriamila na ten dohodnutý utorok.
No a potom mamina dovysvetľovala:
- My sme s nimi nacvičili krátky program, mali ťa usadiť do kruhu, zaspievať pesničky a u Fritza v školskej taške bol mikulášsky darček od nás, rodičov.
(Už chápem, prečo šli v stredu spoločne do kina a potom ževraj Fritzi do desiatej písal domáce úlohy)
Opäť pozrela sklamane na syna: Ach Otto, ako ste len na to mohli zabudnúť?!
A tak som jej vysvetlila, že deti za to nemôžu, pretože 5 z nich, medzi nimi i Fritz, išlo na akciu u spolužiaka, a tak vlastne ani neboli v triede a neotvorili si školské tašky, lebo z obeda sme šli hneď na čerstvý vzduch. A nemali tým pádom ani možnosť niečo mi zaspievať (lebo oni radi spievajú).
Pevne dúfam, že z vysvetlenia pochopila, že ja, skromná dievka, som nič podobné neočakávala...
A ja už ani žiaden mikulášovský darček nepotrebujem ... lebo toto drobné nedorozumenie bolo to najkrajšie prekvapenie, aké mi kedy mohli dať

6. december 2014

Vcera sme dosli po takmer 1,5 hodine na cerstvom vzduchu do triedy a chvilu trvalo, nez sa skludnili a vytiahli domace ulohy. Prave som im isla nakrajat jablka, ked som za chrbtom zacula toho, co mal mat pralinky v aktovke ako zakrical na celu triedu: Ja vas okamzite potrebujem vsetkych mat u seba!!!! Podte rychlo sem! Ryyyychlo! A Katarina, ty sa nesmies pozerat!!!
Hned som vedela, z kade vietor fuka. Tak som krajala jablka a za mnou pocula su-su-su-su ...
Potrebovali sa zoradit. Potom mi dovolili otocit sa a prist ku nim.
Chvilu este trvalo, kym sa dohodli na tone a slovach, ktorymi pesnicka zacina a potom ju naozaj vsetci zborovo odspievali.
Bolo naozaj skveli, na vystiskanie.
Fritzi stiskal za chrbtom velku vzorovanu ponozku. Ked dospievali, spadla mu na zem. Zodvihol ju a podal mi ju so slovami: To je pre teba od Mikulasa...
Na to hned niekto z nich: A podelis sa s nami? Dostaneme i my cokoladky?

9.december 2014