Muttertag a ToscA

Pôvodne som plánovala iný darček na Deň matiek, ale výpadok kolegyne ma prinútil zvoliť rýchlejšiu a pre deti ľahšiu alternatívu. Námet som opäť objavila na jednej z návštev u Mirky a pri pohľade naň si povedala, toto vyskúšame tiež! Ak som si ho sem i zaznamenala, zabudla som kde. Odvtedy pretieklo poriadných pár (hekto)litrov vody Dunajom, pamäť prekryli iné zážitky, a tak dúfam, že som sa príliš neodchýlila od pôvodnému postupu.

Farbili sme hodvábne šatky

A ako už nepísaným pravidlom býva, žiadostivo sa zapojili všetky dievčatá (to musím potom dávať pozor, aby ma neukŕkali, lebo každá chce hneď a všetko zaraz! - aj keď áno, priznávam, oproti začiatkom momentálne stačí jeden pohľad, jedno gesto a hneď si spomenú, že mi Pán Boh nenadelil desať rúk) a B. Chlapci skôr kazia priemer v podobných aktivitách a priestor na dielňu ich snov, bohužiaľ, nemáme.

Zaujímavá bola pre mňa skúsenosť s Maliarkou. Najprv sa spýtala, čo to vlastne tvoríme.

- Darček na Deň matiek - odvetila som.

Kým inokedy veľmi precízne a jemne dbá na každý detail, teraz doslovne ako keby štetcom tú šatku prebodávala. Kombinovala príliš veľa čiernej a i napriek všeobecnému upozorneniu, nech nenanášajú veľa farby, ona preháňala priam trojnásobkom odporúčanej dávky. Pravidelne sa jej výtvormi nadchýnam a plánovala som jej prácu dať za vzor a podnet ostatným, no po vzhliadnutí výsledku som bola tentokrát skôr sklamaná. Ani som ju nemohla odfotiť, musela som ju o deň dlhšie nechať v kope, inak by z nej farba vytiekla. A ešte i o deň neskôr som z dvoch-troch miest odsávala zelenú papierovou vreckovkou.

Jej brat sa odmietol zapojiť. Tiež ma to prekvapilo, lebo prváci pri podobných príležitostiach (keď sa tvorí niečo pre rodičov) vždy dobehnú. Je jedno, či dievčatá a či chlapci. Šálka bol celý týždeň neprítomný, ale som si istá, že maľovanie na šatky by ho bavilo.

U Francúza a SWF sa vyššie sily rozhodli z DNA vymazať tzv. gény tvorivé, zamerané na ručné práce a trojlístok zasa do výbavy dostal gény "čo sa dá, to ofrflem". Výnimkou býva občas Južan, no tento týždeň šiel - tuším - každý deň o druhej domov a tých pár minút, čo mu ostávalo, radšej venoval futbalu s kamarátmi.

Čo som ale nechápala, záujem nejavil ani Afričan. A to už bolo čo povedať. Lebo on neprestajne myslí na svojich rodinných príslušníkov a vždy sa ma spýta, či mám niečo i pre nich.

Napríklad minule: mal narodeniny, a tak som sa rozhodla vziať ho do kina. (Bože, akú blbosť som vybrala! Ale on sa i tak potešil, lebo - našťastie - mnohým primitívnym narážkam zatiaľ nerozumel. Ten animovaný film bežal iba druhý deň, chýbali kritiky divákov, ale ak uvidíte reklamu na "psa ostrovnej kráľovnej", vyhnite sa mu veľkým oblúkom). Nuž a pred kinom som mu kúpila Bratwurst. Lahôdku zo susedného trhu, ktorý sa pri škole koná raz do týždňa. Oblizoval sa i za ušami. A on žralok neskutočný - keď sme náhodou stretli na zastávke električky brata, bo šiel v ten deň domov sám - sa ho dobrácky spýtal: Dám ti polovicu?

Preto ma prekvapilo, že teraz nijako nereaguje na darček pre mamy. Ale už čochvíľa sa vysvetlilo prečo.

Deväť šatiek bolo hotových a zostával ešte čas na dorobenie poslednej. Podarilo sa mi u kolegyne zohnať fén, tak i predošlé dve sme dokončovali za pomoci výdobytkov techniky. Keď boli suché a vyžehlené, spýtala som sa nanovo Afričana, či jednu predsa len nespraví i on. Zvraštil obočie, i nos pod ním a odmietavo pokrútil hlavou.

Ale po úlohách mu to nedalo a prišiel za mnou.

- Katarína, ešte raz mi povedz... čo to má byť s tými šatkami?

- Je predsa Deň matiek, tak im chystáme darček.

- A načo im to bude dobré?

- No predsa ako ozdoba.

- Ozdoba??? - nechápavo zvraštil obočie ešte viac.

- Áno, ozdoba.

- Čo tým budú zdobiť?

- No predsa svoje krky.

- ??? Čože? Krky??? A to ako? - vyvalil na mňa okále, ako to dokáže iba on, stále pritom nechápajúc a mne pomaly dochádzalo, že hoci žije už istú dobu v Európe, ešte stále tvoria jeho priame okolie rodené Afričanky v azylovom dome a tie veru v Afrike šatky na krku nenosili. Ich ozdoby vyzerajú úplne inak.

- No šatkami si ženy ozdobia krk ako korálkami - doplnila som na vysvetlenie.

- Tak to moja mama nebude nosiť! - zrušil ma podarene jednou vetou, skalopevne presvedčený o svojej pravde - ale dobre, spravím jednu.

Na pomoc nám prišla Amazonka, a tak sme za dvadsať minút odviedli prácu na dvojnásobný výkon.

A teraz asi doma mame vysvetľuje, čo so šatkou... :D

xxx

Na obed sme mali cestoviny s omáčkou. Myslím, že som sa už pozastavovala i na tejto stránke nad "fantáziou" dnešných kuchárov školských zariadení.

Téma je na dlhšie, preto zostanem pri informácii, že cestoviny mávame raz do týždňa a odkedy som na škole, tak ich nemôžem vidieť. Snáď sa na dôchodku môj vzťah ku nim zasa upraví do normálu...

Ak je doplnkovou omáčkou Bolognese, u detí zaručuje táto kombinácia úspech. Všetky ostatné závisia od šikovnosti kuchára.  No akákoľvek svetlejšia (syrová) odchýľka od normálu vyvoláva reakcie:

- Blééé, to nebudem! ... Povraciam sa... Fúúúj!

Všetky deti vedia, ako podobné výkriky neznášam. Ale niektorí jednotlivci predsa len musia odštartovať aspoň pokus, či im protest pri aktuálnom jedle náhodou predsa len neprejde a nechuťou k jedlu tak nainfikujú i zvyšok.

Navyše piatňajšia svetlobazalková omáčka po otvorení boxov naozaj lahodne rozvoniavala, preto som opäť ako generál prísnym hlasom zavelila, aby okamžite stíchli.

- Každý z vás dostane ku cestovinám za jednu lyžičku omáčky. Do nej namočí jednu cestovinu a zje. Komu zachutí, vypýta si prídavok. A nechcem počuť žiadne ďalšie vymýšlačky!

Rozdávať sme začali pri dievčenskom stole. Nainfikované boli dosť nato, aby každá zapišťala:

- Iba málo (omáčky)!

Ešte sme nestihli obísť celý stôl, keď sa začali ozývať prvé výkriky:

- Mňááám, tá je dobrá, ja chcem viac!

A jedna po druhej si nechali doložiť za celú naberačku. Aj na repete došli.

- Mládenci, pozor! Sledujete zmenu? - snažila som sa upútať ich pozornosť skôr, než začneme rozdávať im - dievčatám chutí a každá si dala priliať tej chutnej omáčky.

Počúvali na pol ucha, naďalej v moduse - mňa neoblafneš!

Prváci, druháci a SWF reagovali presne ako dievčatá. Zostával posledný stôl s trojlístkom. Horšie dieťa než Tretí muškatier - čo sa jedla týka - som zatiaľ v družine nestretla. Teda v spojitosti s jeho správaním. Lebo Severanova sestra jedla napr. tiež veľmi zle, ale aspoň sa správala normálne. Severan je druhý kandidát. Keď im chcela šéfkina dcéra naložiť omáčky, zastavila som ju.

- Oni dvaja nie.

Prekvapene na mňa pozrela. Už zabudla, ako to bolo kedysi, nuž som jej potichu zašepkala.

- Viem, že suché cestoviny zjedia. Ak im ich niečim poleješ, nedotknú sa ich, ani keby si sa pokrájala. V ich prípade mi je dôležitejšie, aby do seba vôbec niečo dostali. Zvyšok je už naučený na pravidlo a aj ho v podstate dodržiava. Ich som ale nemala v prvej triede a to veľa spraví. A v druhej som kvôli úrazu dlho chýbala a po návrate začínala od nuly.

Južanov tanier som však zobrala a podala jej ho.

- Tam daj tiež za lyžicu.

- To čo má byť?!? Prečo ja áno a oni nie??? To je nespravodlivé! - rozčuľoval sa z trojice najmenší.

- Môj drahý, tentokrát som sa rozhodla, ako som sa rozhodla, lebo sám dobre vieš, že oni dvaja nikdy nejedia omáčky k cestovinám. Ty naopak áno. Keby nechutila ani ostatným zo skupiny, bola by to iná vec. Ale sám vidíš a počuješ reakcie zvyšku. Preto i ty teraz ochutnáš za štipku omáčky a potom sa rozhodneš, či chceš viac.

Zazeral na mňa so zaťatými perami, ale nakoniec sa podvolil. Ešte som stála pri ich stole, keď ma obdaril úsmevom od ucha k uchu, natrčil ku mne tanier a vraví:

- Tá je naozaj výborná! Ja chcem doložiť!!!

- Prosím??? Môžeš to ešte raz zopakovať? Ako je to s tou omáčkou? - nedalo mi teatrálne nezareagovať.

Začal sa uškŕňať ešte viac.

- Veď však vravím, že je dobrá... - a ďalej natŕčal tanier smerom ku boxu.

- Ahaaaa! - zatiahla som veľavýznamne a takmer padla na zadok, keď zrazu Tretí muškatier nadvihol svoj tanier a prekvapil ma zázračnou reakciou:

- No dobre, tak vyskúšam i ja.

- Ochutnáš najprv za lyžičku alebo hneď celú naberačku? - spýtala som sa ho, aby to bolo jeho rozhodnutie, aby som ho neprevalcovala, keď už sa rozhodol zmeniť názor. Pristúpil na prvý návrh a i ako zvyšok si nechal potom doložiť.

Jedine Severan sa chcel ďalej tváriť ako extra výnimka, no nakoniec (pod nepriamym tlakom skupiny a kamarátov) neodolal ani on.

A ja si pochvalne klepkám na plece a vravím ... pomaly ďalej zájdeš (hoci už teraz viem, že s Tretím muškatierom to bude ťažký "boj" i nabudúce).

xxx

Táčoveľazje hneď na začiatku družiny hlásila, že ju bolia uši. Pri poslednej bolestivej skúsenosti mi jej mama povedala, aby som ju v podobných prípadoch vždy okamžite informovala a ona ihneď dcéru vyzdvihne. Keďže si na jeseň prešla snáď všetkými dostupnými ochoreniami a naozaj dlho vypadla zo školy (oproti iným), navrhla som jej, aby rýchlo vyzdobila papier srdiečkom, zabalila doň šatku, dar ku Dňu matiek, a keď mi zahlási, že je hotová, okamžite volám mamu. S návrhom súhlasila, a tak ešte pred obedom odchádzala domov. Ešte sa za nimi dvere poriadne nezavreli, keď ich mama otvorila po druhýkrát. Strčila dnu iba hlavu:

- Katarína, dnes na 19:00 dva lístky do Národného divadla, Tosca... berieš?

Už mi viackrát ponúkala vstupenky na rôzne predstavenia ako zamestnankyňa Národnej opery. Zatiaľ som kvôli iným, dôležitejším termínom vždy odmietla, no tentokrát som iba zalapala po dychu, nachvíľu sa zamyslela a povedala si - ber, lebo už sa ťa nikdy viac nespýta! - hoci i teraz boli pôvodné plány na večer úplne iné.

A tak som dostala darček i ja... a ešte aký!!! Konečne som spoznala nádherné Národné divadlo :)

(pohľad z našej lóže na päť balkónových poschodí)