Na niečo podobné by som nikdy nepristaL!

Skonštatoval kolega, budúci učiteľ, keď som na jeho otázku - kto mi dnes príde vypomáhať? - odvetila: jedna z mám.

- A tebe to neprekáža? - prekvapene pokračoval.

- Spýtaj sa ma v pondelok - zahlásila som vcelku uvoľnene, netušiac, že svoj súhlas už čochvíľa oľutujem.

Moja odpoveď bude znieť: tú chybu nespravím nikdy viac!!!

A prečo?

Nuž dôvodov je niekoľko. V prvom momente som nadobudla pocit, že chcela snoriť po škole. Lebo sa jej syn (je v inej skupine) na niečo sťažoval a ona si mládencove slová potrebovala overiť na vlastné oči. Lenže ako to nebadane spraviť ako rodič? Ako rodič bola bez šancí. Ako na zavolanie však prišla jedinečná príležitosť prepašovať sa do vnútorných priestorov budovy vrámci družiny! Čím si vyslúžila prvé mínus body. Zrazu som nemala pocit, že sa jedná o nezištnú výpomoc, ale sledovanie vlastných záujmov. Začala sa hneď na začiatku miešať do niečoho, o čom nemá absolútne žiaden šajn, a zneužila tým moju/našu dôveru. Naozaj som zbytočne musela vynakladať energiu na vysvetľovanie čohosi, čo rodičia, ktorí nepracujú profesionálne s deťmi, i tak nikdy nepochopia, lebo si nedokážu predstaviť a pripustiť, že by niečo podobné dokázali spraviť ich "dobre vychované" deti. V dnešnej dobe by sa o ne-/správnej výchove dali viesť nekonečné diskusie a v konečnom dôsledku výchova nemá nič spoločného s priam nepredstaviteľným tlakom skupiny, ktorá spracuje i toho najlepšie vychovaného jedinca, keď sú mama s tatom a každý iný dozor v nedohľadne. Aj keď v podvedomí možno tuší, že práve robí niečo nesprávne...

Navyše je pre mnohých rodičov ťažko pochopiteľné, že keď prídu na výpomoc, musia sa odosobniť. Svoje dieťa brať ako časť celku a správať sa ku nemu neutrálne. Ako ku každému inému, cudziemu dieťaťu. Rodinkárčenie, ani žiadne jeho prejavy tu nie sú na mieste. Keby došlo, nebodaj, ku vážnejšiemu konfliktu (čo som ale v prípade jej dcéry absolútne vylúčila, bo nikdy nemala s nikým konflikt, je úplne Bezkonfliktná), si každá mama v prvom rade ochraňuje svoje kuriatka.

Raz som zažila situáciu - vtedy som bola pozvaná na rozlúčkovú akciu mojej prvej skupiny, čiže v pozícii nestranného pozorovateľa - a mama, ktorú som pokladala za najférovejšiu sa pod tlakom situácie (čo je ale dlhší príbeh a ťahal sa skupinou celý posledný rok) postavila ako levica na stranu svojho syna, hoci jasne videla, že tentokrát schybil on. A tu bola eskalácia iba dôsledkom dlhodobého vývinu a konca jedného priateľstva, pod ktorým trpela celá rodina. Vlastne celá skupina.

V podobných prípadoch prestávajú byť (hlavne) mamy pod tlakom utrápeného výrazu svojho dieťaťa objektívnymi (čo mnohé deti zasa na druhej strane radi zneužívajú).

Na krátku chvíľu využili šarvanci príležitosť - vybavovala som práve niečo na dvore - a spravili si z miestnosti telocvičňu. Toto je tiež jedna z množstva vecí, ktoré si neskúsená osoba neuvedomí - čo je možné povoliť z hľadiska bezpečnosti, ale i bezproblémového fungovania do budúcnosti. Preto ani nevie včas správne zakročiť. Každé chybné rozhodnutie vám však deti najbližšie spočítajú aspoň trikrát, než naň (konečne) raz úplne zabudnú.

Toto jej však nijako nevyčítam, lebo poznám svojich pappenheimerovcov, ako dobre si dokážu vymýšľať, keď chcú za každú cenu presadiť svoje a cielene obalamútia nováčika. Spoločnými silami mu nahovoria i nemožné.

Nuž a úplne najhoršie bolo - a to som naozaj zatínala zuby, aby som jej pred deťmi niečo nevhodné nevmietla do tváre - pri rozdávaní obeda som nadobudla pocit, že ja som na návšteve u nej. Začala sa do všetkého miešať a komandovať deti spôsobom, ktorý vôbec nebol na mieste. Ale tak, že u Podšívky zaktivovala driemajúcu časť jej povahy divožienky, ktorú už u mňa dávno neprejavila takýmto spôsobom. Dievčina začala robiť vyslovene naprieky. Začala za stolom rebelovať. A ani sa jej nedivím. Po chvíli sa pridal i Šálka. Spolu s Afričanom sa takmer zadrhli jedlom.

My s kolegyňami už rokmi praxe vieme, ako rozumne rozdeliť energiu na riešenie dôležitých vecí. Ona sa bezdôvodne pustila do riešenia prkotín (možno iba v snahe upozorniť na seba) a vniesla tým úplne zbytočne nepokoj do skupiny.

Toto je jednoducho NO GO!!! Ak chcem naozaj pomôcť v pre mňa neznámom teréne, najprv sa spýtam, kde a ako môžem pomôcť. Mám pritom stále pred očami, že každá skupina má svoje zaužívané pravidla a ja ako krátkodobý, jednodňový (!) príšelec - či sa mi páčia alebo nie - ich musím akceptovať (teda za podobných okolností a v podobných inštitúciách) a nie ich meniť. Ak s niečim zásadne nesúhlasím, nik ma nedonúti prísť i nabudúce. Ak je niečo proti môjmu svedomiu, ešte vždy môžem použiť nejaké iné riešenie alebo v najhoršom prípade predčasne odísť. Pomôžem tam, kde naozaj treba, ale inak sa ako úplne cudzia osoba držím v ústraní, pokiaľ nejde o život alebo ma niekto vyslovene nepožiadá o čosi navyše. Hlavne teda v prípade skupiny, akou je tá moja. Nielen ja, ale i deti sme už neskutočne vyčerpaní z toľkých nepríjemností a striedania osôb či miestností tento rok.

Tá polhodina s ňou pri obede ma totálne vyšťavila. Mojim vnútrom sa preháňali naozaj rôzne nepekné myšlienky. Napríklad, že praštím naberačku na vozík a odchádzam. Navždy!!! Alebo zakričím: už ich prestaň poučovať!

Asi aj preto, že som sa krátko predtým dozvedela, že kolegyňa si PN-ku predĺžila o ďalší mesiac - s čím sme vlastne rátali - ale pri predstave, že do konca roka budeme takýmto spôsobom plátať medzeru ... ok, ale bezo mňa!!!

Po obede som ju s deťmi poslala na polhodinu von a pri úlohách, keď si chcela pod svoje krídla vziať Afričana, som jej jasne povedala - jeho nie, ten patrí mne!

Zvyšok dňa bol kľudný. Vďakabohu, že v piatok prišlo iba 8 detí a tí najväčší divosi/krikľúni odišli hneď po škole domov. V opačnom prípade ... ani nechcem vedieť, čo by bolo potom.

Jedno však viem určite. Kým som tam ja, ona už viac nepríde! Ani nik iný z rodičov. Pre istotu, kľud, ale i s ohľadom na deti. Žiadne z nich predsa nechce byť sledované a tým pádom i obmedzované niekde, kde má inak zaručený istý druh voľnosti. Priestor na "iné" vystrájanie. Presadzovanie sa medzi seberovnými. Presne ako zvyšok skupiny.

xxx

Listina s menami chorých detí na dverách školníčky bola v piatok dlháááá. Musela som sa smiať. Tejto chorobe sa vraví "Brückentag". Brückentag je jeden pracovný deň medzi sviatkom a víkendom. Tentokrát bol sviatkom štvrtok.

Prišla za mnou triedna učiteľka B. Či som o ňom náhodou niečo nepočula, lebo už celý týždeň chýbal a ona predpokladá, že mama s ním odcestovala ku rodičom. V podobnom prípade - ak má podozrenie či priamo dôkazy - musí informovať Jugendamt o svojvoľnom porušení povinnej školskej dochádzky.

- Pozri, my si, popravde, myslíme to isté - odvetila som - ale po búrlivých udalostiach minulého týždňa je iba pochopiteľné, ak využila skrátený týždeň a šla okamžite vybavovať všetko dôležité do nového pôsobiska. Školy, bývanie a čo ja viem, čo ešte. Aj pre B je dobré mať aspoň trochu kľudu. A snäď sa konečne dostane na školu, ktorá je pre neho vhodná. Tam mu tento výpadok chýbať nebude.

- Veď áno - mávla chápavo rukou - iba som sa chcela spýtať, či o ňom neviete čosi viac...

Keď o 12.15 dorazil Južan, odo dverí hlásil, že Severan a Tretí muškatier odišli domov. Pred obedom, keď spolu s Afričanom vybehli na dvor, zaklopal na dvere otec Tretieho muškatiera. Hľadela som na neho prekvapene.

- Asi došlo k nejakému nedorozumeniu v komunikácii. (Tretí muškatier) dnes ku mne vôbec neprišiel a jeho spolužiak mi oznámil, že hneď po vyučovaní sa pobral domov.

- To nevadí. Tak idem rýchlo i ja - usmial sa otec a spravil čelom vzad.

Asi o päť minút neskôr som zišla dolu i ja a začala sa baviť s kolegyňou. O ďalších desať minút neskôr sme sa pustili na prieskumné kolečko dvorom, keď som ho zbadala na preliezke a skoro mi oči vypadli.

- Ty tu čo robíš?!? Stretol si sa s otcom?

- Nie. Ja tu na neho čakám - pozeral na mňa prekvapene. Akoby ani do piatich nevedel narátať.

- Na čom ste sa vlastne dohodli? Kde ste sa mali stretnúť?

Bezo slova bezmocne pokrčil ramenami.

On keď nemá vedľa seba Severana či Južana, tak je z neho úplne bezduchý tvor. Bez vlastného názoru a akýchkoľvek emócií. Iba prázdny pohľad. 0815. Vystrája, len ak má koho kopírovať, alebo ak sa má pred kým ukazovať. A to si potom vynahradí desaťnásobne!

Našťastie ovládal spamäti otcove číslo a ten si ho už čochvíľa vyzdvihol.