Načo má rok dvanásť mesiacoV?
Pomysleli si minimálne Podšívka s Afričanom pri piatňajšej úlohe. Najprv som ju začala preberať s Afričanom. Aspoň týždeň sa znovu venujú jednotlivým mesiacom v roku. Každú stredu začína Podšívka na žiadosť rodičov s úlohami skôr ako zvyšok, lebo o 14.30 ju berú zo školy na krúžky - dva po sebe nasledujúce - a domov prichádza neskôr, čiže so svojou morálkou potom nič svetaborného nezvláda (more červených poznámok z nedokončených úloh má práve z podobných dní).
Nuž a v stredu bolo časťou úlohy prečítať si článok v učebnici a potom podľa informácii z neho vypĺňať papier. Na otázky sa teoreticky dalo odpovedať i bez článku, len potom tie odpovede nesedeli s originálom. A keďže dáme sa nechcelo čítať, prezentovala nám úlohu po svojom. Naschvál nesprávne. Pomohli sme jej s rozmýšľaním, ale čo s pomocou, keď vypísala papier v konečnom dôsledku nesprávne. A nakazila tým i zvyšok spolužiakov. Lebo tí počúvali našu konverzáciu a netušili, že Podšívka mi zabudla na začiatku prezradiť najpodstatnejšiu informáciu.
Keď potom o druhej vytiahli knižky a presne mi ukázali, kde úloha začína, mohla som jej mame oznámiť už iba nemilú správu, že úlohu musia doma opraviť. Či opravili, netuším, ale zachytila som časť búrlivej diskusie medzi ňou a dcérou na tisíckrát opakovanú tému "zodpovednosť pri účení a plnení povinností". A niečo spomínali aj o mesiacoch v roku.
Zaujímavé pritom bolo pre mňa zistenie, že keď sme prišli na to, v čom je háčik, oborila sa Tichá voda na Podšívku : Veď som ti hovorila, že si najprv musíš prečítať knihu!!! - ale sama pritom vpísala odpovede podľa našich indícii, lebo to bolo ľahšie a podstatne rýchlejšie. A tak tiež musela gumovať, keď som pri záverečnej kontrole prišla na chybu. Vari im učiteľka nevysvetlila ako postupovať pri riešení úlohy? Osobne si myslím, že podobný typ úloh ešte nezodpovedá ich schopnostiam. V druhej triede zatiaľ nevidia jednotlivé súvislosti a pokiaľ im niekto konkrétne nevysvetlí krok za krokom, ako postupovať, tak na to sami odseba neprídu. A pre nich to až tak ľahké teda nebolo a odpovede na dve otázky som ani ja po dôkladnom prečítaní nenašla. Buď sa tvorca otázok opäť raz pomýlil alebo... alebo chcel počuť, že odpoveď sa v článku nenachádza?!? Navyše opis júna a júla sa nachádzal v jednom spoločnom odseku, čo tiež dosť mýlilo pri odpočítavaní mesiacov.
Dokonca Francúz, ktorý je z nich zatiaľ najšikovnejší a najrýchlejší (snáď hlavne preto, že pri nástupe do školy už vedel čítať a počítať a dostával potom zadania pre druhákov, ktoré občas predsa len nevyriešil bezchybne) mal problémy so správnym vyplnením a i on sa nechal zviesť mojou prvou odpoveďou. Potom je vlastne i toto dôkazom, že deti majú uši i tam, kde ich nemajú mať (lebo tú prvú odpoveď som diskutovala iba s Podšívkou) a keď im na niečom záleží alebo sú jednoducho iba zvedavé, tak začujú i to, čo nemajú. Čo naopak nechcú, odfiltrujú preč. Napríklad vetu o upratovaní miestnosti.
V piatok bol Afričan "stratený" pri vypĺňaní prvého zadania. Pod asi 5 obrázkov, ktoré vyjadrovali určité sviatky/udalosti mal pripísať mesiac, v ktorom sa počas roka nachádzajú. Prvý obrázok bola čižma naplnená sladkosťami. Možno ku tomu preberali nejaký vhodný článok na vyučovaní, ale bez akýchkoľvek podkladov je niečo podobné pre druhákov - ak na to nie sú špeciálne pripravení - ťažké zadanie doplniť len tak spamäti. V aktuálnom mesiaci áno, ale nie ako prehľad celého kalendárneho roka. Nuž som sa ho spýtala, či má ešte stále zoznam mesiacov, ktorý som mu kedysi napísala.
- Samozrejme. Stále je tam, kam si ho nalepila.
- A naučil si sa tie mesiace poporadí, ako som ti vtedy prikázala?
- Áno.
- No tak ich vymenuj!
Bez jediného zaváhania začal januárom a končil ako dvanástym decembrom. Pochválila som ho. Potom som ku nám zavolala StarWarsFana (Tensotrasommozgu). V ten deň dostal úlohu, ktorú mohol robiť iba doma (mal spísať nábytok v ich byte, ktorý bol vyrobený z dreva), a tak sa ma už predtým spýtal, či môže pomáhať iným deťom s úlohami. Priradila som ho ku Afričanovi.
- Nie, že mu odpovede nadiktuješ! Poraď mu pár tipmi a nechaj ho samého premýšľať.
Nechala som ich pracovať samých a pobrala sa ku kolegyni, ktorá nechápavo krútila hlavou, pričom si na čelo priložila otvorené dlane na znak kapitulácie.
- Prosím ťa, choď ku Podšívke a pomôž jej. Ja musím od nej preč, lebo ma asi porazí. Neviem, ako jej inak vysvetliť, čo má robiť.
Druhé zadanie druhákov vyzeralo nasledovne: 19.jún 31.marec 8.september atď. Pod to mali napísať to isté, len mesiace vymeniť za prislúchajúce čísla. Čiže 19.6., 31.3., 8.9.,...
Už po dvoch-troch pokusoch som pochopila, že v jej prípade bude pes inde zakopaný. Predsa len ju poznám o nejaký ten mesiac dlhšie než kolegyňa a preto som hneď videla, že teraz neštrajkuje, ale tápa v hustej tme.
- Poznáš mesiace v roku?
- Hmm - pokrčila neisto ramenami.
- Vymenuješ ich spamäti po poradí?
- Maaarec, ...
- Ktorý mesiac máme teraz?
Neodpovedala, iba neisto pokrčila ramenami.
Narovnako zareagovala i pri otázke, ktorým mesiacom začína kalendárny rok. (To je tak, keď školský rok začína septembrom...)
- Ok, teraz ti ich všetky napíšem na papier. Presne ako idú po sebe. Od jednotky po dvanástku. V pondelok mi ich vymenuješ sama spamäti. Ak ich dovtedy nebudeš ovládať - v pondelok sa neponáhľam domov, keďže Michael je na zájazde - tak tu my dve zostaneme po družine a budeme sa ich dovtedy učiť, kým ich nebudeš hovoriť odpredu, odzadu či odstredu oboma smermi a jedným dychom!!! Nabudúci týždeň píšete písomku s témou mesiacov, nezabudni na to!
V podobných prípadoch - keď je situácia vážna - vypúli oči a preglgne nasucho. Keď som jej ukázala, ako každému mesiacu prislúcha jedno určité číslo, všimla som si, ako sa jej uľavilo, že konečne chápe, čo sa od nej žiada v zadaní.
Sama si potom smela vybrať, kam jej prilepím pomôcku na zvládnutie úlohy. Následne mi musela pomocou nej označiť všetky mesiace z úlohy prislúchajúcimi číslami, čo aj bezchybne zvládla. Na konci potom radostne zvolala:
- Konečne tomu rozumiem.
Keď som neskôr kolegyni vysvetlila, čo bolo vo veci, prekvapene zahlásila:
- To by mi vôbec nenapadlo, že práve ona neovláda mesiace.
Nuž práve ona, lebo životná filozofia: učenie je pre hlupákov - patrí do jej základnej výbavy.
Po troch dňoch choroby sa zjavil v družine i B. Nepamätám si, že by bol niekedy tri dni mimo školy, teda celé tri dni chorý doma. Podľa všetkého sa za ten čas neskutočne nudil, lebo to, čo vystrájal v piatok v družine bolo priam neuveriteľné. Skákal pred nami ako zdivočelý šimpanz, s podobnými grimasami, vyplazoval nám jazyk (čo robil naposledy v prvej prvej triede a krátku dobu ako som prebrala skupinu, než ma začal akceptovať), robil zle deťom, bral veci Podšívke, liezol cez plot, čo majú všeobecne zakázané a driapal sa na konár stromu a to čo stváral na ňom ani neviem, ako opísať (opäť ako opica)... Pevne dúfam, že sa jednalo o chvíľkové zblúdenie a od pondelka sa vráti do "svojho" normálu.
Piati z mojich prvákov majú v piatok od 12.15 do 13.00 krúžok. Niečo ako športové hry a vedie ho tá učiteľka, o ktorej som písala minule v súvislosti s nadčasmi. Medzi deťmi je obľúbená, takže s ňou určite nesúvisí nechuť Amazonky pokračovať v krúžku. Jej rodičia sú obaja veľmi milí a kooperatívni, ale i oni sú v tomto prípade príkladom, ako si sami rodičia dokážu hádzať polená pod nohy.
Krúžky sa prideľujú niekedy v polovici októbra. Organizuje ich škola, vedú ich učiteľky a pre dieťa, ktoré dostane potvrdenú prihlášku nazad, sú v čase svojho trvania povinné. Niektoré bežia pol roka, niektoré celý. Býva ich možno tak zo desať za školský rok a niektoré sú určené prvákom, druhákom, niektoré tretiakom, štvrtákom. Tým, že sa nedá vyhovieť všetkým záujemcom, snažia sa učiteľky prideliť každému prihlásenému aspoň niečo.
Rodičia sa snažia zabezpečiť svojim deťom čo najviac možností na všestranné rozvíjanie ich osobnosti a v tomto nastáva problém. Krúžky na škole sú zadarmo (to je ale to najmenej pre rodičov z našej mestskej časti), a tak častokrát neprediskutujú s deťmi poriadne, čo chcú a čo nie. Jednoducho ich nahlásia všade.
Potom sa môže stať to, čo Šálkovi, že na jednu ponuku sa prihlásilo málo detí, a tak ho zobrali na oba krúžky, čo mama napísala na prihlášku. V tomto on je podarený. On nefrfle, on príkaz vyplní, lebo vie, že je to povinnosť. Frfľanie a vystrájanie akéhokoľvek druhu si necháva na inokedy. A desaťnásobne.
Okrem krúžkov asi po dvoch mesiacoch od začatia školy rozhodnú učitelia, ktorí z ich žiakov musia chodiť na povinné doučovanie raz do týždňa. To je absolútne povinné. Aké scény som minulý rok kvôli tomu zažívala s Južanom, to bolo priam nenormálne. Situáciu mi sťažovala skutočnosť, že to jeho doučovanie sa nachádzalo o dve poschodia nižšie. Som ho mohla naháňať po budove...
Tento rok štrajkoval Afričan s B, ich doučovanie prebieha, našťastie, na našej chodbe, a tak ich tam nahnali zo začiatku priamo ich učiteľky.
Nuž ale nazad ku krúžkom. V prvom rade ich prediskutujem s vlastným dieťaťom, ale nie medzi dverami, keď dieťa počúva iba na pol ucha. Sadnem si s ním ku stolu a spolu prejdeme rad za radom jednotlivé možnosti z nahlasovacieho papiera. Aj tie náhradné, ak sa nedostane tam, kam pôvodne chcelo. Samozrejme ho upozorním na dĺžku trvania krúžku a zdôrazním, že ak raz dostal miesto, tak tam bude chodiť až do konca. Samozrejme, že sa môžu vyskytnúť nejaké nepredvídateľné okolnosti. Ak sú naozaj vážne, budem ich riešiť potom. Ale dôvod "mne sa už nechce", nie je jednoducho dôvod! A to dám potom i prísne najavo.
V opačnom prípade ich sami vedieme ku nezodpovednosti. A tak to potom i vyzerá. Všade, kam sa obzerám, mládež príliš rýchlo vzdáva jednu vec/ aktivitu za druhou. Lebo sa nikdy nenaučili s niečim popasovať, pri niečom aj po prvom neúspechu naďalej vydržať. Najväčšou chybou rodičov býva prístup: ja som to mal ťažké, moje dieťa to musí mať o to ľahšie. Kdesi v médiach som raz začula vetu odborníka: ale tímto rodičom nik nepovedal, že i tak naďalej zostávajú dôležitými pevné hranice a isté pravidlá!!! Bez nich to jednoducho nefunguje.
Raz naozaj budeme všetci plakať, ak sa niečo rýchlo nezmení...
Nuž a Amazonka mi minulý týždeň oznámila, že ona už na svoj piatňajší krúžok nemusí chodiť. Vraj jej to sľúbili rodičia.
- Takto ľahko to ale nefunguje, moja drahá. Ja som nedostala žiadnu správu ani od rodičov, ani od pani učiteľky. Krúžky sú povinné do odvolania. Preto teraz zídeš dolu s ostatnými a porozprávaš sa s učiteľkou. Ak ona o niečom vie a pustí ťa hore, vrátiš sa nazad ku mne.
V tomto je na Amazonku (zatiaľ) spoľahnutie. A tak už o chvíľu prišla hore učiteľka s celou perepúťou v závese. Ani sa nedivím, že si netrúfala nechať dole niektorých expertov bez dozoru (viď Šálka).
- Pre dnešok ju uvoľním. Ale ak do budúceho razu nedonesie od rodičov písomné vyjadrenie, tak na krúžok musí chodiť ďalej - oznámila mi učiteľka a zároveň sa poďakovala, že som ju vôbec poslala dole.
Keď ju po škole vyzdvihla mama, zašla som za ňou a spýtala sa, ako to teda je s krúžkom.
- Ty si sa odhlásila? - prekvapene sa otočila ku dcére a vyčítavo pokračovala - ale veď sme sa dohodli, že to najprv prediskutujeme s tatom a potom sa uvidí!
Ahá, takže milá dcéra konala na vlastnú päsť!
- No ono sa zasa tak ľahko nedá odhlásiť - prerušila som ich diskusiu - učiteľka žiada oficiálne potvrdenie od vás s uvedením dôvodu.
Keď Amazonka odbehla po aktovku, pokračovala mama vysvetlením pre mňa.
- V piatok sme ju nahlásili na plávanie a ona tvrdí, že je to na ňu veľa. Preto chcela s krúžkom skončiť. Osobne si myslíme, že iba vymýšľa, a tak sme s mužom dúfali, že ak jej krúžok nepripomenieme, zabudne a vec je vybavená. Ale asi nezabudla.
Keď sa ku nám vrátila Amazonka, obrátila sa mama ku nej:
- Doma sa o všetkom porozprávame a potom dáme Kataríne vedieť. Dobre?
Amazonka urazene kývla hlávkou na znak súhlasu.
- V prvom rade ešte stále potrebuje písomné vyhlásenie pani učiteľka - dodala som na záver.
Presne o týždeň dobehla ku mne prváčka s otázkou, ktorá ju pravdepodobne trápila celé doobedie:
- Katarína, dostala si mail od môjho otca?
- Nie - odvetila som prekvapene - ani mail, ani sms-ku.
- Ale veď ti chcel napísať, že už nebudem chodiť na krúžok! - pokračovala sklamane.
- Možno poslal správu iba pani učiteľke. To znamená, že pôjdeš opäť za ňou a spýtaš sa jej.
Keďže deň predtým tretiaci neskutočne vyvádzali, rozhodla som sa v čase krúžku, že si oni prevetrajú hlavy a s nimi i zvyšok skupiny. Preto som Amazonke povedala:
- Ak ťa pani učiteľka uvoľní, prídeš za nami na dvor.
S tým súhlasila a pobrala sa prezistiť situáciu ku nej. Asi o päť minút som zbadala celú skupinu prechádzať dvorom ku telocvični a Amazonka kráčala v jej strede. Dobehla som učiteľku a sama sa spýtala, čo je vo veci.
- Dodnes som nič nedostala, a tak ide s nami.
- V poriadku.
Keď ju na konci družiny vyzdvihol otec, tváril sa prekvapene, že správa nedošla. Ja som sa akosi nedokázala zbaviť pocitu, že iba zavádza a v skutočnosti nič nepreposlal. A tu musím apelovať na vás: milí rodičia, neťahajte svoje deti za nos iba preto, lebo naďalej dúfate, že zabudnú a vy sa vyhnete jednému nepríjemnému konfliktu!!! Férovejšie je vyjsť s pravdou von, aj keď niekomu nie je po srsti. Ak chcete, aby deti pri niečom vydržali, tak im to povedzte narovinu. Osobne si v tomto prípade myslím, že piatňajší pohyb hravou formou jej naozaj neublíži.
Navyše ak vidím, že niektoré dieťa je nadmernou ponukou preťažené, sama informujem rodičov.
Ešte sme boli na dvore, keď som zbadala mamu svojich dvoch súrodencov. Myslela som si, že ich berie oboch, nuž som zakričala na prváka. Už vzápätí som svoj čin oľutovala. Jej pohľad ma opäť raz nepríjemne zamrazil.
Vysvetlila mi, že musí ísť s dcérou kúpiť šaty (čo som netušila), preto chcela syna vyzdvihnúť neskôr. Netuším, koľko problémov musí uniesť na svojich pleciach, ale podľa výrazu jej tváre ju ich situácia vaľcuje až-až.
Nič sa nedalo robiť, prvák musel zostať u mňa, ale ešte predtým sa chvíľu hádal s mamou a potom urazene odbehol. Presadila si svoje, čo je síce v poriadku. Chybu však vidím v spôsobe, akým sa presadila. Chladným nereagovaním. A to považujem za problém mnohých dnešných rodičov, čo čítajú múdre knihy o nereagovaní. "Nereagovanie" má pre mňa osobne mať iný priebeh. V dôležitých výchovných bodoch nenechám presadiť tvrdú hlavu dieťaťa, ale raz mu i dôrazne vysvetlím, prečo. A potom oznámim, že svoj dôvod som práve vysvetlila, stojím si za ním a ODTERAZ nediskutujem. Bodka.
Na jej mieste by som investovala tú minútu navyše, pozrela mu priamo do očí a povedala:
- Tvoja sestra tie šaty potrebuje. Musí si ich najprv vyskúšať a ja sa pritom musím venovať iba jej. Keby som ťa vzala, nudil by si sa a nás by to zbytočne zdržiavalo. Namiesto hodiny by sme boli v obchode aspoň dve. Za ten čas si tu aspoň napíšeš úlohy a po nich môžeme ... (a tu ako náhradu mohla uviesť nejakú spoločnú aktivitu, čo má jej syn rád - hru, čítanie knihy, návštevu cukrárne...)
Keď po neho prišla na konci družiny, zo začiatku tvrdohlavo odmietal reagovať na jej výzvy. Tak isto, ako ona predtým nereagovala na neho.
Inak tu mi napadá - pri niektorých seminároch s naslovovzatými odborníkmi, čo píšu knihy na tému výchova - som si už párkrát vo voľnej diskusii neodpustila otázku, ako dlho sami pracovali s deťmi v teréne. Lebo som si všimla, že to, čo rozprávajú, má aspoň spolovice na kus ďaleko od našich každodenných skúseností. Vôbec ma neprekvapilo, že oni sa po chvíli (pol roka až dva roky) rozhodli hodiť flintu do žita a prejsť z praxe ku teórii... a od písacieho stola - v kľude, teple a tichu - radia iným. (Netvrdím, že zle, iba vravím, že sami to dlho s tými deťmi nevydržali.) Prípadne raz za čas zájdu do terénu, aby zozbierali pár námetov na ďalšiu publikáciu. A tvrdia napr., ako sa tie deti o všetko zaujímajú. Áno, to pozorujem i ja. Keď nás navštívi niekto nový, získa si okamžite ich pozornosť (ak na to má), ale už po týždni sa stáva nezaujímavým a potom, keď opadne prvotné nadšenie, sa môže postaviť i na hlavu. Stáva sa inventárom a zrazu na vlastnej koži spoznáva, čo znamená prvá línia.
Tí, čo sa nevzdávajú a ďalej bojujú na fronte, nemajú väčšinou čas na písanie...
Navyše sa menia i časy. Deti sú z roka na rok divokejšie, s rôznymi poruchami učenia a koncentrácie. Čiže čo odbornící zažili kedysi pred rokmi, nemusí platiť dnes. Môj guru - kolegyňa odvedľa - vždy vraví, že pred desiatimi rokmi nemala problém nechať stáť celú skupinu na schodišti, lebo sa musela po niečo vrátiť. Dnes si také vraj už nedovolí.
Na záver musím dopísať, že mnohé podnety a poznatky z kníh sú v našej práci naozaj nápomocné, ale my ku nim vieme priradiť i príklady z praxe a vhodne ich filtrovať/ využiť/ kombinovať. Rodičia majú východziu situáciu sťaženú tým, že pravidelne žijú v obavách, či je ich rozhodnutie naozaj správne a mnohí pritom vôbec nepostrehnú, keď nimi ich vlastné deti manipulujú.
A opäť tu pridám jednu inú skúsenosť. Keď som ešte pred rokom a pol vozila na zborové skúšky syna spolu s chlapcom o rok starším z vedľajšej ulice (už mutuje, preto teraz pauzuje), vždy som sa za volantom potajme neskutočne zabávala, ako sa oni dvaja zo zadných sedadiel rozhorčovali nad správaním mladších spevákov:
- Videl si, čo dnes robili? Hrôza!!! My za našich čias by sme si niečo také nikdy ku dirigentovi nedovolili!
- Áno, z roka na rok je to s tými deťmi horšie. Sú nedisciplinované a drzé. A priam neskutočné, ako neovládajú program!
Ak si myslíte, že sa jedná o rozhovor dospelých či dospievajúcich, tak sa mýlite.
Ti dvaja navštevovali vtedy siedmu a ôsmu triedu a rozprávali sa o štvrtákoch a piatakoch.
Nuž a v sobotu ráno (19.1.) sme viezli spolu s mužom syna na stanicu, lebo v pondelok vystupuje so zborom v parížskej opere. Muž nejako načrtol tému o zostave, ktorá bola vybraná tentokrát a Michael si neodpustil poznámku:
- Papa, si nedokážeš predstaviť, ako otravné je to cestovať s tými malými. Si predstav, čo sa stalo minule!!! Jeden z piatakov si počas vystúpenia ľahol na pódium a potom sa rozhodol, že má smäd a prostriedkom pódia odpochodoval preč. Ešte i tí chlapci, čo im počas spievania príde zle, vedia, že musia odchádzať nebadane zadom!
Na to som sa prekvapene obrátila ku nemu a spýtala sa mierne šokovane:
- A čo na to dirigent?
- No viac ho odvtedy nezobral... ale to bol aj posledný koncert v decemri.
Tu musím podotknúť, že v ich prípade sa nejedná o nejaký školský zbor s minimom skúseností, ale o teleso so svetovým menom. Sú považovaní za jedných z najlepších, čo sa Bacha týka. Tým chcem povedať, že tí chlapci sú trénovaní od prvej triedy na to, aby podali výkon na úrovni. Koncertný zbor dokáže v pohode ustáť trojhodinový program. Aj preto nielen syn reagoval tak, ako reagoval.
- Mama, za mojej doterajšej kariéry (7 rokov) sa niečo podobné ešte nikdy nestalo!
Na záver ešte uvediem, že v piatok ochorel Severan a Tretieho muškatiera vyzdvihla mama ešte pred obedom. To sa nedá porovnať, ako sa zrazu choval Južan. Nemusel hrať cool man-a pred spolužiakmi a bol na nepoznanie. Ako vymenený. Príjemný, milý, pohodový.
A tak sme deň zakončili vo fantastickej nálade a kopou smiechu pri hre Schokohexe.