Nadávky a slonY

Priznávam, v prvý pracovný deň roku 2019 som šla do školy so zmiešanými pocitmi. Bez akejkoľvek motivácie. Možno je to počasím, bo predošlú noc som spala tak polovične. Trápili ma bolesti hlavy. Asi reagujem na tie neuveriteľné množstvá snehu, čo sa na nás sypú zvrchu.

Najprv som sa zvítala s prvákmi. A opäť exceloval Šálka. Kdesi som písala, že po vianočných prázdninách sa deti konečne prispôsobia pravidlám a životu v novej skupine. U neho však predošlá múdrosť nefunguje. On prišiel, akoby ho posledné dva týždne držali na reťazi a z nečakanej slobody úplne zdivel. Čo ten všetko nepovystrájal za prvú polhodinu!

Počmáral Amazonke zošit, vyhádzal si naschvál všetky ceruzky z peračníka na zem, spadol spolu so stoličkou (tentokrát si, našťastie, neublížil), ťahal Amazonku za uši, vysmieval sa viackrát nášmu novému prírastku, keď čakali dievčatá v rade na obed, asi tri z nich štipol do zadku (než som  mu chytila ruky),...a reagoval, akoby za tie dva týždne zabudol, kto je boss! Takže začíname odznova...

Naša nová dievčinka sa prišla predstaviť už v posledný decembrový týždeň, ale vtedy som z nej nedostala ani slova. Celý čas sa schovávala za mamu a pôsobila ostýchavo.  Keď mi niektoré z detí prezradilo, že si "vymenili" miesta s našou Najmenšou (už teraz mi chýba to rozkošné stvorenie), myslela som si, že sa jedná o nejaké nedorozumenie. Ale dnes to potvrdila i ona. Asi nabudúce vyspovedám mamu, lebo čo sa časov týka, je Hort pre rodičov výhodnejší. Majú otvorené dlhšie a aj cez prázdniny.

Nuž a teraz došla a chovala sa, ako keby u nás bola už od septembra. Ukecaná bola jedna radosť, a tak som si ihneď všimla, že má rečovú vadu. Živná to pôda pre Šálku. Keďže sú spolužiaci, nie je pre neho jej drobný hendikep ničím novým. Ale v škole nemá asi dosť priestoru, aby ju pokúšal. Zodvakrát som ho preto rázne vyzvala, nech s výsmechom prestane. Keď za mnou opäť prišli dievčatá, že ju nenechá na pokoji, povedala som jej:

- V našej skupine je podobných expertov viac a ja predpokladám, že budú nasledovať jeho príklad (ostatné prváčky začali horlivo kývať hlavou na znak súhlasu). Teraz si ho chvíľu nevšímaj. O desať minút príde zvyšok a naraz im všetkým povieme, čo máš. Od toho momentu im zakážem vysmievať sa ti. Ak to potom porušia, budú mať problém so mnou.

Ofenzíva je v prípade detí podľa môjho názoru výhodnejšia. Priznaj nahlas a otvorene, čo máš, čím si iný/výnimočný a oni si aspoň nebudú môcť za tvojim chrbtom vymýšľať kadejaké iné, nepravdivé story!

Keď všetci sedeli za stolmi a plnými taniermi, požiadala som o chvíľu pozornosti. Predstavila som im dievčinku a zopakovala jej slová o diere v podnebí.

- Kto sa jej odteraz bude vysmievať, že rozpráva ako rozpráva, pričom ona za to nemôže, má sa na čo tešiť! - ukončila som prísne.

Nato sa prihlásil Severan. Vyzvala som ho, nech prehovorí, i keď som si nedokázala predstaviť, čo takého dôležitého by mohol dodať ku téme.

- Ja som si na tento rok i tak predsavzal, že nebudem pokúšať iné deti.

- No to je chvályhodné predsavzatie! - zahlásila som prekvapene.

Viem, že to nebude s jeho povahou ľahké dodržať, ale je to začiatok. Za ten (takmer) rok a pol, čo ho mám, to bola prvá veta o snahe zmeniť sa. Takže predvianočné rozhovory predsa len priniesli nejaké to ovocie.

Potom som odkladala riad a od prvého stola so zostavou - Južan, Severan, Tretí muškatier, B a StarWarsfan (Tensotrasommozgu) - zachytila, ako sa rozprávajú o súrodencoch. Netuším, čo ich viedlo ku danej téme (žeby dlhé vianočné prázdniny?), ale boli neskutočne podarení. Iba som naťahovala uši, lebo som sa im do rozhovoru nemienila miešať, nech nezmením (miešaním-sa) ich pôvodný tok myšlienok. Nuž a útržky zneli približne nasledovne:

- Nenávidím svojho brata - zahlásil SWfan, ktorý ako jediný sedel tvárou ku mne, a tak si všimol, že ich počujem - provokuje ma. Ale na druhej strane, keď dlho nie je doma, tak mi zasa chýba. Takže ho vlastne nenávidím a zároveň milujem.

- Áno, to poznám - pridal sa Severan - tiež neznášam svoju sestru a na druhej strane ju i milujem. Keď ju dlho nevidím, tak mi tiež chýba.

A takto podobne sa pridal i zvyšok stola, aby spoločne zhodnotili neľahké súrodenecké vzťahy. Podarení boli preto, lebo počuť ich úprimne priznať, že predsa len majú radi svojich súrodencov, nebýva až tak častým javom.

Potom prišli na rad úlohy. Tretiaci práve preberajú symetriu a ja som v jednom príklade objavila chybu.

Chvíľu som rozmýšľala, či je to chyták od učiteľky, alebo či si ona sama nevšimla, že riešenie neexistuje. Lepšie povedané, že zadanie je totálny blud. Nuž som sa nakoniec vybrala za ňou. Práve opravovala nejaké zošity (to tá činnosť, ktorú niektorí neskúsení nepovažujú za pracovný čas). Vysvetlila som jej, čo mám na srdci a i jej chvíľu trvalo, než pochopila, že mám pravdu. A pochopila, až keď som jej predviedla názornú ukážku. Z papiera som jej vystrihla zadanie. Milo ma prekvapila svojou reakciou, ktorú začala gestom give me 5.

A potom sa ona mňa spýtala, aký mám názor na Južana a jeho ne-/chápanie symetrie. Prezradila mi svoje pozorovania z viacerých rokov praxe:

- Južan patrí ku deťom, ktoré sú veľmi tvrdohlavé. Nechcú sa podriadiť pravidlám a robia si, čo sa im zachce. Presne u týchto detí pozorujem už dlhšiu dobu jav, že majú problémy riešiť zadania so symetrickou osou. Darmo im vravím, keď je jedna strana vzdialená napr. na tri štvorčeky od osi, musia i na strane druhej nájsť tri štvorčeky. Nie, on to robí podľa seba a hala-bala.

- Tomu sa vraví umelecká duša - zasmiala som sa.

Nazad v triede som si vyslúžila pochvalu aj od Južana.

- Wau, Katarína objavila chybu a učiteľka nie! - zahlásil podarene a ja som o kus stúpla v jeho očiach. A potom som začala kontrolovať jeho nasledujúcu úlohu. Na hodine (pravdepodobne v decembri) písali sloh, učiteľka ho opravila a oni ho teraz mali opísať ešte raz s jej korektúrami. V príhode vystupoval chlapík, ktorý si zašiel do ZOO a pri ohrade so slonmi pichol jedného dáždnikom do zadku, lebo sa dlhú chvíľu nechcel otočiť ku nemu. Slon sa nahneval, nabral do chobota vodu z kýbla a celú dávku vyprázdnil na chlapíka. Keď sa Južan dostal ku tejto scéne, zamyslene skonštatoval:

- On už asi nikdy nebude mať rád slony!

- Prečo by nemal mať rád slony?

- Lebo mu jeden z nich ublížil.

- Veď ho iba ostriekal vodou. A on mu predsa predtým robil zle. Ja by som sa smiala, kebyže ma slon ošpliecha vodou.

- Ahaaa. Tak prečo sa nesmeješ aj vtedy, keď stvárame blbosti my?!?

Možno vtedy nie, ale teraz som sa schuti rozosmiala. Nebudem mu predsa hovoriť, že tých 30% sa potajme a do rukáva i smejem (zvyšok je skôr na hlavychytanie či zaplakanie).

Už sme sa zberali domov, ja som si práve obúvala čižmy, keď tu zrazu začujem kolegyňu, ako sa pohoršuje nad niekym za mojim chrbtom a že viac také slovo nechce od neho počuť. Aj tu som sa musela smiať potajme, keď som sa jej pýtala, čo sa vlastne stalo. Severan oslovil Južana vulgárnou nadávkou, ktorú som ja doposiaľ nepoznala alebo nezachytila, keď ju niekto niekde (TV, ulica) použil. A smiať som sa "smiala" preto, lebo som jej odvetila:

- Ja si snáď pri týchto deťoch budem musieť zaplatiť kurz nemeckých nadávok, aby som v konkrétnych momentoch správne reagovala. Nebyť teba, tak na to vôbec nič nepoviem, lebo tento pojem som doteraz neevidovala vo svojom slovníku.

A hneď som ju poprosila, aby v podobných prípadoch nebrala ohľad na mňa ako vedúcu skupiny (či deťom niečo poviem alebo nie), ale sama prebrala iniciatívu a upozornila ma, čo práve použili.

O poschodie nižšie som pri šatniach dostihla Južana so Severanom. Prvého som poslala domov a druhému prikázala počúvať. Povedala som mu pravdu, že nadávku som doposiaľ nepoznala, preto som najprv nijako nereagovala a neprajem si, aby niečo podobné používal v družine.

Keď som zišla na prízemie, stála tam jeho mama (čo jej kvitujem, že sa prišla osobne spýtať, ako sa chová) a s badateľnými obavami sa mi prihovorila:

- Práve okolo mňa bežal Južan a vravel, že ten môj zasa niečo vyviedol a že mu práve dohovárate. Preboha, čo zasa stváral?

Začala som sa smiať a i jej vysvetlila, ako chudobný je v istých kategóriach môj slovník a po upozornení kolegyňou som musela trochu oneskorene zasiahnuť.

Videla som, ako jej je nepríjemné, čo sa zasa dozvedela.

- Netuším, kde na to chodí, ale u nás doma sa tak nerozprávame - doplnila.

Nuž som ju upokojila, že je mi to jasné (a to myslím naozaj) a pridala na porovnanie vlastnú skúsenosť.

Keď pred x-rokmi začal Michael chodiť do škôlky, musel môj muž odcestovať na niekoľko mesiacov pracovne do Číny. V tej dobe som teda bola nášmu 3-ročnému synovi jediným partnerom na komunikáciu, keďže žiadnu rodinu v Mníchove nemáme, a my dvaja sme sa rozprávali výlučne po slovensky, s pár nemeckými, podotýkam slušnými vsuvkami. No už po pár dňoch v školke zrazu Michael privliekol domov také nadávky, až mi sánka sklapla. A skade ich teda nabral? No jedine zo škôlky, keďže boli nemecké a ani televíziu v tých časoch okrem jednej večernej rozprávky nepozeral! A aj tá rozprávka bola častokrát slovenské, popr. české DVD-čko.

Nuž a na záver som na dvore stretla Afričanovu mamu a tá rozhorčene krútila hlavou. Najprv som netušila, čo sa stalo, čo mi ukazuje. A potom mi Afričan s úsmevom od ucha k uchu vytrčí jednu z nôh s novými snehulami a vraví:

- Dnes som ich mal prvýkrát obuté v škole a už som z jednej z nich vytratil šnúrku. Ideme ju s mamou hľadať.