Nadudraný

Krátko po mojom príchode do školy sa z reproduktorov ozval hlas zástupkyne. Ohlásila predpokladané hitzefrei a budovou otriaslo v základoch, aký hurááá-rev spustili deti. Nato sa hneď sťažovali moje prváčky, aké je to nespravodlivé, že oni hitzefrei nemajú!

- Dievčatá, hitzefrei znamená, že odpadá šiesta hodina. Vás ako prvákov sa niečo podobné ešte netýka, keď máte tak málo hodín. Ale o rok o dva budete skôr končiť i vy.

Nedôverčivo na mňa zazerali. Keby oni vedeli, že podobne stúpajúce teploty nie sú žiadnou výhrou pre nikoho. Že už čochvíľa sa doslovne uškvaríme zaživa...

O chvíľu neskôr som na chodbe stretla triednu B.

- Pociťuješ i ty toľkú úľavu, keď už nemusíš neustále dávať pozor, čo práve vystrája? - spýtala sa ma a hlavou naznačila gesto úľavy.

- U mňa sa vlastne už po poslednom incidente viac neukázal. Ale áno, i ja som si vydýchla. Lebo v poslednom čase sa toho kopilo neúrekom a práve záverečná fáza pred letnými prázdninami býva aj vďaka týmto horúčavám pravidelne kritická. Explozívna.

- To sa nedá porovnať, aký je teraz kľud v triede! Aj deti si vydýchli, hoci musím povedať, že oni ho vždy svojim spôsobom potiahli - doplnila na záver.

Že horúčavy mútia mozgy niektorých expertov, vzápätí potvrdili Južan a Severan. Najprv pri obede spolu s Tretím muškatierom znechutili jedlo zvyšku skupiny zvukmi, napodobňujúcimi zvracanie a ja som si opäť raz opakovala modlitbu Bože, už iba rok. Na obed boli zemiakové taštičky, plnené syrom. Našťastie sa zvyšok presvedčil, že chutia dobre a väčšina si vypýtala i repete. Iba Severan s Tretím muškatierom naďalej rebelovali ako produkt konzumnej spoločnosti, žijúcej práve v našom okolí v nadbytku a luxuse.

- Ty ma nesmieš nútiť jesť! Mne rodičia povedali, že nemusím vziať nič do úst, ak nechcem! - odvrávali približne narovnako arogantne obaja.

- Kto vás núti jesť??? Pravidlo ochutnania jednej lyžičky poznáte. Pravidlo neznepríjemniť jedlo ostatným takisto!!!

Krátko som sa posťažovala učiteľke v susednej triede a ona iba s pochopením doplnila: na túto trojku sa stále sťažuje i kolegyňa, čo ich má na telocviku. Akí sú drzí a arogantní... nemôžete ich rozdeliť do iných skupín?

- Začneme s tým iba raz a zbláznime sa. Buď si istá, že by vzápätí niektorí rodičia vystáli rad s x-žiadosťami, aby sme preradili i ich dieťa, lebo... a oplieskali by ti o hlavu, že u druhých to šlo, tak prečo nie u nich! Navyše v každej skupine nájdeš im podobných. Nakoniec by sme nič iné nerobili, iba presúvali a presúvali.

- No to máš pravdu. Radšej s tým nezačínať.

Následne šla celá partia po obede do telocvične hrať futbal a päť minút pred druhou sa plačky vrátil ako prvý Severan. Na moje otázky, čo sa stalo, (vedome) nereagoval. Na konci chodby som zaregistrovala zvyšok a v jeho strede prelieval trpko slzy Južan.

Človek sa naozaj musí premáhať, aby im hneď odo dverí nevmietol do tváre, čo si skutočne myslí. A to: prestaňťe s tým divadlom, neverím vám ani slovo (hoci vôbec netuším, čo sa stalo, ale dokážem si to živo predstaviť)!!!

Pozíciu hovorcu pohotovo prebral Francúz. Afričan stál obďaleč a iba s odutými perami škaredo zazeral na kamarátov. Nepovedal ani slovo, lebo správne predpokladal, že spŕška nasledujúcich sťažností sa bude týkať predovšetkým jeho brata.

- (Afričanov brat) napadol Severana a kopol ho do chrbta - začal Francúz a už v ďalšej sekunde sa prekrikovali aspoň traja, čo všetko im spravili mládenci z poschodia nad nami. Lepšie povedané dvaja najstarší/najväčší z nich. Ako ich naháňali a zbili a čo ja viem, čo ešte.

Medzitým došla hore i moja pomocná sila.

- Nik z nich nie je bez viny a musím povedať, že sa naozaj ku sebe správajú brutálne! - doplnila bez označenia konkrétneho vinníka.

- Vy dvaja idete so mnou, zvyšok nech sa páči na úlohy! - zavelila som hromovo.

To už mi šla naproti kolegyňa zvrchu. Tiež sa práve vybrala vyzistiť, čo sa dialo v telocvični a potom na dvore. Spoločne sme podrobili zoči-voči konfrontácii našich štyroch výtržníkov, hoci v danom prípade ani jedna z nás nebola priamym svedkom konfliktu.

Rozprášte pár kvapiek vody do horúceho oleja a zmes bude prskať presne tak isto nebezpečne, ako oni v prvom kole opisu situácie. Nik si nechcel priznať vinu. Vrámci vzájomného osočovania sa zverenci kolegyne sťažovali, že ich Severan v telocvični ustavične napádal od chrbta. Výskokom s naznačením kopnutia.

- Čo si vymýšlaš! Veď som ťa ani raz netrafil!!! - zaprotestoval arogantne Severan.

- Tak moment! - prerušila som ho prísne - tým sa teda sám priznávaš, že si ho napádal a mal v pláne ho kopnúť, len ti to náhodou nevyšlo?!?

Na tom chlapcovi bolo normálne vidno, ako sa na moment zarazil a oľutoval, že sa nechal tak hlúpo nachytať a omylom sa pri tom preriekol.

- Ale veď ja... to nebolo ... - zakoktal sa a nenachádzal v repertoári pohotovo žiadnu zo svojich drzých odpovedí.

- V poriadku. Na tomto mieste prerušujem našu debatu. Ani jedna z nás nebola s vami v telocvični, ale som si istá, že nik z vás štyroch nie je bez viny. To vlastne priznávate i sami. Kto začal a kto pokračoval tu teraz nevyriešime. Preto navrhujem, aby ste si navzájom podali ruky a takisto sa jeden druhému ospravedlnili.

- No to určite, prečo by sme sa im mali ospravedlňovať, keď začali oni! - začali hundrať štvrtáci od kolegyne - ja im ruku nepodám... ani ja nie!

- V poriadku. Je možné, že začali moji tretiaci. Preto aj s ospravedlnením začnú ako prví oni. Ale vy tú ruku prijmete a ospravedlníte sa nazad!- zavelila som nekompromisne a čuduj sa svete, moji darebáci už nijako neprotestovali a podvolili sa návrhu. Štvrtáci nakoniec podávané ruky prijali a naozaj sa navzájom všetci ospravedlnili (samozrejme, iba do nasledujúceho konfliktu... žeby už zajtra?).

Prípad sa nateraz uzavrel pre Južana a Severana, no nie pre Afričana. Počas úloh na mňa zasa po celý čas nepriateľsky gánil. Keď ich dokončil, zavolala som si ho ku sebe na chodbu.

- Môžeš mi vysvetliť, čo sa zasa deje? Prečo sa tak ku mne chováš?

Darmo som sa z neho snažila vypáčiť nejakú rozumnú odpoveď, zaťal sa, ako to dokáže iba on. Lebo celý svet je nehorázne nespravodlivý. Iba a len ku nemu. A tak mlčal ako partizán. Alebo ako hrob. Minimálne desať minút som mu dohovárala. Márne. Iba čo ešte viac odul pery. Kamenná socha by ku nemu mohla ísť na zácvik.

- Je to kvôli tvojmu bratovi a jeho hádke s tamtými dvoma? - naznačila som hlavou v smere Dvojlístku.

Reakcia nulovejšia než nulová.

- V poriadku, ak potrebuješ čas na premyslenie odpovede, sadneš si na stoličku v triede, a keď budeš tú odpoveď poznať, prídeš ku mne a môžeme v kľude dokončiť náš rozhovor.

 Pri podobných situáciách dodržiavam zásadu pohľadu z očí do očí. Preto čupím alebo sedím (alebo postavím dieťa na múrik) - podľa situácie a možností. Stáť nad ním ako nemilosrdný kat je zastrašujúce. Je to demonštrácia moci silnejšieho nad slabším.

Poľavil po riadne dlhej chvíli. Keď pochopil, že nebude s ostatnými smieť hrať futbal. Ale zasa tak po svojom. Spustil na mňa prúd výčitiek:

- To je preto, že vždy keď vyvádza Južan so Severanom, vynadáš iba môjmu bratovi!!! A im všetko prepáčiš!!!

Júj, ako ma v danom okamihu nahneval.

- Môj drahý, ako si dovolíš vôbec niečo podobné tvrdiť?!? Bol si s nami hore?!? Videl si a počul si, že som niekomu z nich vynadala? Že som vynadala práve tvojmu bratovi?!? Myslím si, že už ma poznáš dosť dobre, aby si vedel, že v podobných prípadoch, keď som nebola svedkom roztržky, si najprv nechám od oboch strán prerozprávať ich verziu a keď neviem ani potom stopercentne určiť vinníka, musíte sa navzájom ospravedlniť. Je to tak???

- Ale keď ... - snažil sa ešte naposledy zaprotestovať.

- V poriadku. Ideme spolu hore za tvojim bratom, nech ti sám prerozpráva, čo som komu povedala a nepovedala a či som iba jemu vynadala!

- Nie, nie. Ja ti verím - zdráhal sa vyplniť môj príkaz a tvár sa mu pomaly vyjasňovala,.

Čo ma na ňom v podobných prípadoch fascinuje, je zistenie, že on je vlastne akoby rád, ak človek nepopustí a vydoluje z neho príčinu jeho nadurdenosti. Ako by mu tým dospelý vzal z pliec nejaké nepríjemné bremeno a on sa opäť môže zasa raz spokojne usmievať, hrať či sám niečo vyvádzať. Oduté pery razom zmiznú. Lenže tentokrát som nepopustila ja.

- (Afričan), musím povedať, že tentokrát ma tvoja ničím nepodložená výčitka nahnevala. Lebo sa takto chováš pravidelne. Bez akéhokoľvek dôkazu si niečo sám nahovoríš a potom tým napadneš a hlúpo upodozrievaš nevinnú osobu. A sám pritom hráš urazeného. Preto by som tentokrát chcela od teba počuť nejakú vhodnú vetu na ospravedlnenie.

- Katarína, smiem ísť hrať futbal? - tváril sa, že nepočuje, čo mu vravím. Podobné reakcie - odvediem pozornosť na inú tému - sú bežné u všetkých detí.

- No to určite nie! Ja som ťa o niečo požiadala a naozaj na tom trvám. Lebo to nebolo od teba férové.

- Dobre, prepáč!

- Nie takto. Ja chcem, aby si si v tej vete uvedomil, o čo mi ide. Prepáč dokáže povedať každý a myslieť si pri tom môže hocičo. Alebo aj vôbec nič. Ja ale chcem, aby si sa zamyslel nad tým, prečo sa máš ospravedlniť.

A zasa som v rozhovore medzi dievčatami zachytila vetu - prestaň! to je zbytočné plýtvanie matreriálu, čo práve robíš! - a spokojne si povedala - veru, vydarili sa mi správnym smerom! Samozrejme, že nás ešte hocčo postretne, že im znovu a zas budem vtĺkať do hlavy isté pravidlá, ale všetko má svoj čas, veď ani jabloň neurodí jablká jeden deň po vysadení, všakže?

Neistá - otec mal autonehodu.

Prvá kandidátka na pohovore

Podšívka - pec v reštaurácii