Nechváľ deň pred večeroM

Viselo nieco vo vzduchu? Pravidelne sa stáva, ze po odpracovanom dni si s kolegynami zhodne povieme: dnes boli vsetci jak z divých vajec! Alebo: Dnes boli vsetci fantastickí! Vplyv hviezd, mesiaca, smogu,...?

Predvcerom sa nesprávne postavenie hviezd prejavovalo na mojej skupine. Vsetci chrlili zo seba nadbytocnú energiu ako sopka lávu. Dvoch chlapcov som dokonca po úlohách poslala na dvor, lebo hucali jak pilináci a ostatní - este písuci - sa nedokázali pri nich sústredit.

No a do deja opat vstupuje Gabi. V ten den mala neustále nevhodné poznámky na moju adresu. Dvakrát som ju upozornila, aby prehodnotila svoje jednanie. Tretíkrát som ju vzala za ruku a odviedla ku kolegyni do triedy. Tam tiez práve deti písali úlohy. Povedala som jej, aby si v tichosti sadla a premýslala o svojom jednaní a po piatich minútach sa vrátila ku nám. Este som len tak mimochodom dodala, ze mozno sa potom snád i ospravedlní. ´Mimochodom´ preto, lebo po vyse roku viem, ze ospravedlnenie ci podakovanie proste nie sú jej silnou stránkou.

Nevsimla som si kedy sa vrátila. V istej chvíli som sa otocila ku tabuli a zbadala som ju stát s hlavou smutne sklonenou pri prvej lavici. Cez ofinu ma sledovala. Pobrala som sa ku nej a pýtam sa: "Uz si sa skludnila? Chces mi nieco povedat?"

Pokývala súhlasne hlavou a z pier som jej odcítala, ako sa snazí povedat bez vydania zvuku :"Prepác!"

Sklonila som sa ku nej a vravím: "Co vravís? Ja vobec nic nepocujem.."

V ociach sa jej zaligotali slzy a takmer necujne zopakovala: "Prepác."

Wau, tusím sa lámu lady, pomyslela som si, prijala jej ospravedlnenie a poslala ju dalej písat úlohy.

Lenze na druhý den sme boli na dvore a ona zrazu ku mne pribehla a vraví ako generál: Katarína, musís mi drzat moj zosit."

Chápem, prekázal jej v hrách. Pozriem na nu presne ako ona na mna: "No nemusím, pretoze ja poznám trochu inaksie slovícka..."

Samozrejme, ze presne vedela, co tým myslím.

"No dobre, tak ja si ho budem drzat radsej sama!"

"Ok."

Asi desat minút sa ponevierala v mojej tesnej blízkosti. Mozno bojovala sama so sebou, mozno iba dúfala, ze si to rozmyslím.

Potom kdesi zmizla. Zrazu sa predo mnou zjavila jej sestra Clara a podáva mi zosit. "Katarína, mohla by si ho, prosím ta, podrzat."

Pozerám na známu cervenú farbu a asi desat metrov od nás za kríkom vidím Gabi, ako pozoruje scénku.

"Clara, ale to nie je tvoj zosit, tento ti dala Gabi, ze?"

"Ano. Povedala, aby som ti ho dala podrzat."

"Tak to teda nie. Pekne jej ho odnesies nazad a povies, ze si ho musí drzat sama!"

Takze lady sa nelámu, Gabi zostáva Gabi.

***

A je mi lúto Clary, lebo ona na to vacsinou dopláca. Dedukujem z mojich niekolkomesacnych pozorovaní, ako i z ich odlisných pováh. Napríklad minulý týzden. Hrali sa vedla seba na koberci pri katedre spolu s chlapcami. Obe si z domu vzali so sebou penazenky. Clara síce s mensím obnosom, no na skolské pomery a druhú triedu predsa len prílis velkým. Gabi dokonca s dvojnásobne vacsím. Penazenky ani peniaze som si najprv nevsimla, robila som este úlohy so zvysnymi detmi, az kým Clare zrazu nechýbali 2€. S placom obvinila svoju sestru, ze jej ich vzala. Naozaj mala Gabi v penazenke viacero mincí v tejto hodnote. Bohuzial musim sama priznat, ze skor sa priklanam ku verzii Clary, ale chybali mi dokazy... tak som zahlásila, ze tento prípad nijako nevyriesim, ak nechcem ani jednej nevedomky ublízit nesprávnym rozhodnutím, bo som nepoznala povodný obsah ich penazeniek, ale snád to bude vediet rozsúdit ich mama a zároven som im zakázala este raz vziat do triedy peniaze.