Nenachádzam slov

Jedno viem však určite. Čosi nebeží správne v našej spoločnosti.

Včera sme si s kolegyňou z prízemia zašli na občerstvenie neďaleko našej školy. Vždy sa s ňou rada zasmejem, bo ladíme na rovnakú nôtu a ona okrem toho potrebovala poradiť v istej súkromnej záležitosti. Ako sme si tak sedeli na námestí a pochutnávali na miestnej špecialitke - Bratwurst - mihla sa kolo nás jej žiačka spolu s mamou. Menšia z nich držala v rukách rovnakú porciu - podotýkam XXL pre dospelých - a s plnými ústami nás veselo pozdravila. Jednalo sa o to dievčatko, ktorého mama sa pozastavovala nad neznámymi sladkosťami v dcérinej aktovke a upodozrievala kolegyňu, že ich deťom v družine rozdáva ona.

- Lebo my doma jeme iba zeleninu a zdravé veci! Dcéra má problémy s váhou a preto musím dohliadať na správnu životosprávu!

Mlčala som  pri pohľade na napchávajúce sa dievča v prvom kole, ktoré svojimi kilami naozaj naozaj vyváži iné dve rovesníčky, no keď sa pred nami zjavilo s trojitou obrovskou porciou zmrzliny, akú nezvládnem ani ja, neodpustila som si uštipačnú poznámku:

- Pozri, teba upodozrieva, že jej vykŕmuješ dcéru sladkosťami a čo robí ona? Kde zostala správna životospráva?

- Naozaj! - zvolala šokovane kolegyňa, ktorú práve zamestnávali vlastné starosti, lepšie povedané jedno dôležité rozhodnutie.

- Komu chce čo nahovoriť? Koho chce oklamať? Seba alebo nás? Ale možno jej krivdíme a tá zmrzlina je mrkvovo-kalerábová! - vravela zo mňa zlosť z toľkej pretvárky. Vinníkov hľadá všade inde, len nie u seba, aby aspoň trochu odľahčila svojmu svedomiu!

Áno, každý si môže žiť, ako uzná za vhodné, pokiaľ dodržiava isté, v tej-ktorej spoločnosti všeobecne platné pravidlá. Ak chce niekto poznať môj názor ku niečomu konkrétnemu, poviem mu ho. Ale rozčuľuje ma, ak mi bude tvrdiť jedno, stanoví mi/nám ako generál svoje požiadavky a pred mojimi očami už o chvíľu sám koná presný opak. Ako by sa ani nechumelilo.

V konečnom dôsledku škodí dotyčná iba vlastnej dcére... alebo keď dospelí (rozvedení) kompenzujú zlé svedomie ústupkami rôzneho druhu, len aby ich deti neboli o nič ukrátené. No jediné, čo mnohým deťom dnes chýba, sú kompletné rodiny a rozumní dospelí.

xxx

Dnes doleteli druháci do družiny zjavne rozrušení. Navzájom sa prekrikovali, lebo každý mi ako prvý chcel oznámiť najnovšie udalosti.

- Katarína, predstav si, niekto vzal veci Podšívky, hodil ich do záchoda a B ich naschvál ocikal!!!!!!

Vypočula som si to prvýkrát, vypočula druhýkrát, no nedokázala si zatiaľ spraviť presný obraz, ako to vlastne myslia.

Zrazu sa vo dverách zjavila priamo Podšívka. V rukách držala velikánsky, čierny, igelitový sáčok a rozčuľovala sa. Zatiaľ som stále netušila, že právom.

- Kto si toto dovolil? Niekto z nemeckej triedy mi vzal veci na šport a hodil ich do chlapčenského záchoda. B ich potom ocikal.

Ešte stále som nevedela, čo si o tom myslieť. Deti zvyknú i zveličovať a podobná udalosť by bola z tej vyššej (nepríjemnej) kategórie.  

Nestihla som sa však prezvedieť viac, lebo v rovnakom momente vstúpila do miestnosti triedna učiteľka B a naznačila mi, aby som ju nasledovala.

- Katarína, musím ti niečo dôležité oznámiť.

Bolo na nej vidno, že je s nervami v koncoch. O niekoľko metrov ďalej stál B a prestrašene na nás pozeral.

- On už naozaj nie je normálny! Čo iné môžem na to povedať? - znechutene krútila hlavou, tzv.kapitulácia z vyčerpania z neustále sa opakujúcich situácií, a prerozprávala mi tú istú príhodu, ktorú som sa už dozvedela od detí.

- Takže je to pravda? - spýtala som sa s obavou, čo potom asi môže nasledovať u mňa. Lebo incident by nezostal bez odozvy ani u zvyšku mojej skupiny, akonáhle by sa o ňom dozvedeli všetci. A to si môžete byť istí, že by sa dozvedeli všetci do posledného. No nedošlo to až tak ďaleko.

- Dnes ráno prišla mama. Je to, ako si hovorila a predpokladala. U nich doma sa práve odohráva dráma. Iba dobehla, aby mi oznámila, že beží do školy ku staršiemu, nech ju nepredbehne jeho otec a nevezme ho so sebou. B u nás dnes končí...

- Myslíš tým, že už nikdy nepríde? - prerušila som ju zmätene. I na mňa toho bolo zrazu priveľa.

- Áno, berie ho preč. Snáď ku svojim rodičom. Bola rozrušená a nechcela strácať zbytočne čas. Netuším, čo sa u nich dialo ráno, ale z toho všetkého zaisto pramení i jeho dnešný skrat.

Obe sme sa s ním narýchlo rozlúčili, popriali všetko dobré a pevne dúfame, že situácia nevyvrcholí nejakou rodinnou katastrofou.

- Musím teraz nejako informovať Podšivkinych rodičov? - spýtala som sa pre istotu na záver.

- Nie všetko sme vybavili so zástupkyňou. Spojili sme sa s nimi telefonicky a našťastie zareagovali úplne v pohode. Nebudú z toho robiť žiadnu aféru.

xxx

Učiteľka z vedľajšej triedy chcela vedieť, ako sa mi páčilo včerajšie záverečné vystúpenie jej triedy. Bolo určené rodičom a deti prezentovali, čo sa naučili na kurze bubnovania s Brazílčanom. Niečo podobné by mali absolvovať povinne vrámci regulérneho vyučovania - môj názor.

A potom mi učiteľka - takisto rozrušene - vraví:

- Všimla si si tú mamu, čo zostala po vystúpení u mňa na pohovor?

- Áno, poznám ju z videnia.

- Je relatívne mladá. Rozvedená a dosť neistá. A po včerajšom rozhovore sa už vôbec nedivím, prečo je jej syn, aký je. Si predstav, že mi povedala, že som spravila chybu, keď som na okno v jeho blízkosti postavila vázu s poľnými kvetmi. Vraj také kvety pripomínajú jej synovi ju a vždy ho rozľútostia až do plaču. Požiadala ma, aby som ich čo najskôr odstránila!

WHAT????

Bože dobrotivý, kam toto speje?!? Ľudkovia drahí, čo vychovávate budúcu generáciu, spamätajte sa, kým nie je neskoro!!! Svet potrebuje životaschopných jedincov a žiadne labilné cintľavky!

Potom učiteľka pokračovala zážitkom z maratónu.

- Niektorí rodičia prišli podporiť deti do Anglickej záhrady. Prišla i jeho mama. Na konci akcie sme deti zoradili do dvojstupu, aby sme sa spoločne vrátili do školy. Iba on chýbal. Začali sme ho hľadať a po chvíli zistili, že mama stojí kus opodiaľ, drží ho na rukách ako bábätko a nechce ho pustiť!!! Chápeš to?

A tu som si spomenula, čím sme pokračovali v rozhovore s kolegyňou deň predtým.

- Katarína, ty poznáš mamu toho chlapca, čo ho prednedávnom B takmer uškrtil. Mala si predsa u seba jej prvorodeného.

Prikývla som súhlasne a čakala, čím ma prekvapí tentokrát.

- Veď vieš, že patrí tiež ku tým nadmerne precitlivelým a ustráchaným rodičom. Nuž a dnes za mnou prišla učiteľka jej druhorodeného kompletne vyšťavená. Práve s ňou ukončila rozhovor, o ktorý ju požiadala sama mama. Okrem iného ju žiadala, aby dohliadla na situáciu v triede, lebo jej syn sa vraj stal predmetom mobingu spolužiakov. Dokonca obeťou škrtenia. Preto si jeho triedna chcela u mňa overiť, či je to pravda, či som si ja niečo nevšimla. Ihneď som ju vyviedla z omylu, že to škrtenie nemalo nič spoločné s daným chlapcom. Že to sa iba dvaja náhodne stretli na chodbe a útočník je špeciálny prípad, svojim jednaním dosť známy na škole. Mohol vtedy napadnúť hockoho, kto by mu práve vošiel do rany. Že mama o tom bola tebou informovaná, a preto nechápem, prečo práve toto použila ako vyslovene zavádzajúci príklad! A ani žiadne formy mobingu sa u mňa v družine nepraktizujú. Chlapec je normálne integrovaný vrámci skupiny, nik ho neodstrkuje, ani neterorizuje. Učiteľka si odľahčene vydýchla. Vlastne som jej iba potvrdila obraz, ktorý si predtým vytvorila i sama. No zatiaľ sa cíti bezmocne v jednaní s mamou, ktorá si tvrdohlavo omieľa svoje. Chce jej nanútiť tézu o mobingu.

- S ňou to veru nebude mať ľahké. Čo sa ustráchanosti v rodine týka, môže to mať rôzne príčiny. Na túto tému som sa už kedysi viackrát rozprávala i ja s mamou a snažila sa jej naznačiť, aby trochu ubrala - ani neviem, ako to nazvať - z maľovania čerta na stenu? Jedná sa čisto o môj vlastný, osobný a ničím nepodložený predpoklad či teóriu: podľa veku asi dlho nemohla mať deti. Ona nie je žiadna prehnaná karieristka, ani nič podobné. Nuž a vo vyššom veku sa práve ženám, ktoré si svoje vytrpeli v túžbe za dieťaťom, stane, že sú až moc úzkostlivé. S jej synom som večne bojovala proti strašidelným predstavám. Napríklad odmietal chodiť do Anglickej záhrady, lebo tam sú všade na zemi injekčné striekačky zlých ľudí - ako vtedy označoval narkomanov - a keby sa náhodou nimi pri hre pichol, tak umrie. Obával sa všetkých bacilov na okolí, lebo kvôli nim raz umrie. Istý čas nechcel chodiť do jedálne iba preto, lebo na zemi a sklách dverí jedného dňa uvidel divné stopy. Nejaké dieťa malo ruky a topánky od kriedy a možno nevedomky, možno naschvál zanechalo po sebe biely "podpis". On ale uveril svojej bujnej fantázii a tvrdil, že tam chodí duch. Priam na bibliu som mu musela prisahať, že to tak nie je. A raz dokonca ... (tento dlhší príbeh, ktorý otriasol i mnou, lebo sa jednalo o vážne poškodenie školského majetku, si nechám na inokedy). Vlastne i tá katastrofa, ktorá rozdelila mojich vtedajších rodičov na dva tábory, mala kdesi tu svoje začiatky. Márne som sa snažila mame prehovoriť do duše, aby svoje predstavy o správnej výchove trochu prispôsobila dnešnému svetu, lebo ju nakoniec samú zničia. Pritom keby všetky mamy takto fungovali a vychovávali svoje deti, ako sa ich mnohému snaží naučiť ona, tak by bol svet nádherný. Ale on nikdy nebude ideálny. Keďže funguje na princípe váhy. Zjednodušene povedané: dobro musí vyvážiť zlo. Dážď a slnko. Deň a noc. Zima a leto. Jej podobné mamy by si to mali dennodenne opakovať, keď sa chcú vyhnúť zbytočným nedorozumeniam. Tým, že je ona taká úzkostlivá, ani nezbadá, ako samú seba a tiež svojich synov svojim jednaním častokrát ponúka do úlohy obetí. Lebo ich učí, ako sa majú správať oni, ale neupozorní ich, že tí druhí sa pravdepodobne nebudú správať podľa jej predstáv. Neviem, ako mladší, ale ten starší mal navyše neskutočný dar reči a keď nie inak, tak slovami veľmi rád ubližoval druhým. Bola to jeho obrana, keď sám zistil, že svet naokolo naozaj nefunguje tak, ako ho to učí mama. Možno to ani nebola obrana, možno to bol jeho spôsob prejavenia sa. Náhrada za päste. Ku nám dospelým sa správal ako anglický džentlmen, ako skvelo vychované dieťa. No ku spolužiakom, s ktorými sa dostal do potýčky, bol výberom slov priam hnusný. Odporný. Doslovne cielene ubližoval. Ako bodnutie nožom na najcitlivejšom mieste. A to si zasa nechcela pripustiť mama. Nedokázala si predstaviť, že jej syn dokáže niečo podobné. Lepšie povedané, v akých rozmeroch to on až dokáže.

A princíp váh priam ukážkovo potvrdila i moja prvá skupina. Kým som mala dvojičky, jednalo sa o misky "dvojičky" x "chlapci".

Keď dvojičky odišli, presunula sa rovnováha v chlapčenskej skupine medzi "francúzsku sekciu" versus "nemecký zvyšok".