Nepríjemná stránka môjho povolaniA
Mám pocit, že väčšinou sa istý druh nehôd prihodí tým deťom, u ktorých to človek najmenej predpokladá. Že majú proste smolu a stane sa. No tento piatok nešťastie postihlo mládenca, ktorý najviac pokúšal osud.
Otta som už tisíckrát "sťahovala" zo stromov, z plotu, z brány. Chodím za ním už druhý rok ako policajt, lebo vo štveraní sa na zakázané miesta sa naozaj javí byť nenapraviteľným expertom. Minule ho dokonca kolegyňa prichytila na pouličnej lampe, ktorá stojí u nás vo dvore.
V piatok po obede sa v istý moment chlapci spoločne vybrali na schody v rohu dvora. Oficiálne im tú lokalitu zakazujem aspoň raz do mesiaca (a možno i častejšie). Pod schodmi totižto stojí kontajner na odpady a magicky ich priťahuje. Na konci schodišťa vylezú na múrik a z neho sa naň spúšťajú.
Akonáhle som ich zbadala, vykročila som sa krížom cez dvor ku nim. Že im opäť prehovorím tak od srdca do duše. Že ich riadne spucujem. Možno by sa nebolo nič prihodilo, kebyže nešla predo mnou nejaká pani. Práve bola vysypať smeti a vracala sa s dvoma prázdnymi košmi do budovy. Niečo chlapcom vravela, no stála ku mne otočená chrbtom, a tak som nezachytila jej slová. Snáď sekundu predtým sa z múrika spustil na kontajner Otto. Vyzeralo to, akoby buď chcel reagovať na jej slová alebo sa zľakol, že ho zasa niekto prichytil pri zakázanej činnosti. Pootočil hlavu a pritom stratil rovnováhu. Rukami sa snažil narýchlo niečoho zachytiť, ale v tej rýchlosti nič vhodné neobjavil. Veď tam vlastne ani nič nebolo. Videla som, ako sa zviezol za kontajner. Vzápätí sa pozviechal a s plačom sa pobral preč. Spolu s ním aj ostatní mládenci, okrem jedného. Otočila som sa ku nemu a zakázala mu liepať sa tam, kam nemá.
To už ku mne pribehol Ottov najlepší kamarát, aby som sa ponáhľala. Otto sa zranil a krváca. Pobrala som sa rýchlo ku nemu, pozrela na tmavé fľaky na nohaviciach a pochopila, že je zle-nedobre. Za kontajnerom stojí gril. A presne naň dopadol nešťastník celou svojou váhou. Schmatla som ho pod pazuchy a vyvliekla na tretie poschodie. Spolu s kolegyňou sme ho ošetrili. Teda ona obväzovala ranu a ja som chlácholila zraneného a odháňala zvedavcov. Ten obraz diery v nohe ma prenasleduje doteraz a divím sa, že sme ani jedna neskolabovali. A Otto s nami. Privolala som prvú pomoc a zastihla som telefonicky i jeho mamu. Bývajú hneď vedľa školy a práve bola doma. Ošetrujúci lekár spolu so svojimi kolegyňami sa s neuveriteľným citom snažili odviesť pozornosť uplakaného, vystrašeného pacienta od preväzovania rany a zároveň potvrdil, že musí byť zašitá v nemocnici.
Zvyšok skupiny sa celý ten čas hral na dvore, dievčatá dokonca ani nepostrehli, čo sa stalo, iba sa divili, pre koho prišla sanitka. Naspäť v triede som ich usadila na koberec a vysvetlila im - primerane ich veku - čo sa udialo. Bolo vidno, že ich to všetkých vzalo.
Jeden z chlapcov dokonca zarazene skonštatoval: Aha, tak preto nám tam zakazuješ chodiť... Pevne dúfam, že toto poznanie neprichádza pre Otta príliš neskoro a že mu nezostanú žiadne trvalé následky.