Never ending story ... alebo môjmu dieťaťu je stále ubližované

V poslednom čase mám pocit, že ustavične riešim nejaké (chlapčenské) spory. Akoby okolo mňa ktosi zámerne nakládol tisíc drobných ohníkov, ktoré s istou pravidelnosťou nečakane vzbĺknu. A ženú sa ku mne ako pekelná skaza vyschnutou savanou.

Včera na školskom dvore za mnou dobehol Bruno a tým svojim teatrálnym spôsobom sa sťažoval na Viktora, že mu vrazil päsťou do brucha. Podobné scénky sa s Brunom opakujú veľmi často, preto som ho požiadala o nasledujúcu, doplňujúcu informáciu:

- Opíš mi, čo sa stalo, než ti Viktor vrazil päsťou do brucha.

- Nič. Iba som sa ho spýtal, či sa chce so mnou hrať.

- Ahá, takže spýtal...

Na priblíženie situácie: keď sa Bruno "iba pýta", pripomína to mučenie tajných služieb. Od prírody totižto dostal neuveriteľnú zbraň, neskutočne prenikavý hlas, pri ktorom nám všetkým praskajú bubienky. Bruno sa postaví pred osobu svojho záujmu a do nekonečna, tj. minimálne päťdesiatkrát zopakuje svoju otázku. Aj osobám s nervami z ocele nakoniec tá pevná oceľ povolí. Zaisto i z dôvodu, že Bruno častokrát dopĺňa svoj prejav divými poskokmi sťa perpetum mobile a v tesnej blízkosti opýtaného, bez dodržania akéhokoľvek minimálneho odstupu, takže každý nadobudne strach, že mu Bruno na dôvažok podupe po nohách. V tomto prípade sa ale jedná o prijateľnejšiu východiskovú situáciu, pretože v tej horšej drží Bruno v ruke navyše nejaký predmet (napr. peračník alebo umelohmotnú fľašu od malinovky) a radostne ňou pleskne nič netušiacemu kamarátovi po hlave a tvrdí, že to je priateľská výzva do hry. Alebo schytí menšie deti odzadu, stiskne ich ako zápasník a snaží sa z nich vytriasť kladnú odpoveď. A ja už iba bežím otvárať zverák, aby z nikoho nevytriasol dušu...

- Bruno, a koľkokrát  a ako si sa ho teraz pýtal, či sa s tebou chce hrať?

Zažmurkal na mňa svojimi belasými očami, zošpúlil pery, hlas mu stíchol na polovicu, lebo tieto otázky už odniekiaľ pozná a vlastne i vie, čo bude nasledovať. Déjà-vu.

- Ok. Asi dvadsaťkrát som sa ho spýtal.

- Bruno, ale ty si pamätáš na čom sme sa dohodli? Že sa spýtaš raz, prípadne dvakrát a potom stačí?

- Ale keď on mi neodpovedal.

Ani by som sa nedivila, keďže pri obede ho dookola hneval. Bruno Viktora.

A tak sme sa vybrali na druhú stranu dvora. Viktor ku nám stál chrbtom a keď sa otočil, zistila som, že plače. Na moju otázku, čo sa stalo, odvetil, že ho Bruno oplieskal o mreže plotu. Priznal, že mu dal päsťou do brucha, ale iba preto, lebo sa ho aspoň stokrát spýtal, či sa nebudú hrať a odpoveď "nie" neakceptoval.

Keď som Brunovi povedala, že mi nepretlmočil celý príbeh, iba zaryto mlčal.

Tak teraz čakám, kedy zasa dobehne Brunova mama, aby mi oznámila, že jej dieťaťu je opäť ubližované... Ešteže patrí do tej skupiny starostlivých rodičov, ktorí si dajú vysvetliť, kto komu vlastne ubližuje. Lebo tá druhá skupina sa v poslednom období začína nepríjemne rozrastať (aspoň tak nás o tom čoraz častejšie informujú odborné články a relácie).