Neverí mi?
Podšívka ešte akosi nepochopila, že to myslím vážne.
Pred začatím domácich úloh som jej pripomenula, že odo dnes začíname s doučovaním, ak bude naďalej vymýšľať.
Prvá jej výhovorka - dnes nemusí robiť v družine úlohy, lebo zajtra je sviatok.
Odvelila som ju rázne do triedy, aby také na mňa neskúšala. Aj keď je sviatok.
Nuž si vzala aktovku, sadla na zadok a prinútila sa napísať nemčinu.
Druhá výhovorka - ona nevie, kde má úlohu z matematiky. Asi jej ju pani učiteľka nedala.
Na zjavnú lož zareagovali okamžite všetci prítomní prváci, nech si nevymýšľa, lebo triedna sa nahlas pýtala, komu ešte chýba papier. Vraj ho určite dostala.
Tieto jej pokusy poznám, tak som nakázala, aby mi dala aktovku, že ju sama prehliadnem.
Zrazu vidím, že kým kontrolujem vnútro, snaží sa ona nebadane rýchlo schovať akúsi stránku.
Keď ju vyzývam, nech mi ju ukáže, začne habkať.
- Ale to nič nie je. Žiadna úloha. Nič nadnes.
Tak sprísnim hlas a ona mi ju neochotne podáva. Stačí jeden pohľad a ja zisťujem, že musí prerábať bývalú (odfláknutú) úlohu. Príkaz stojí jasne napísaný červeným perom navrchu. Pod ním podpis učiteľky.
Posielam ju naspäť na miesto, aby sa okamžite pustila do práce, a oznamujem jej i okoliu, že na dve-tri minúty odchádzam za pani učiteľkou (ich trieda je o dve miestnosti ďalej) vypýtať jej nový exemplár.
Pani učiteľka nemá, nanešťastie, žiadnu náhradu, ale i ona predpokladá, že Podšívka úlohu schválne zapatrošila. Zniesla zo sveta. Odčarovala.
Vraciam sa nazad a narýchlo zvažujem novú taktiku.
- Ja ti celé zadanie dobrovoľne prepíšem a prekreslím na papier.
- Ale čo ak tomu potom nebudem rozumieť? - spustí zaliečavo.
- Nevadí, máme doučovanie. Tam ti to vysvetlím... - odvetím s chladom Angličana.
- Nie, som si istá, že tomu budem rozumieť - mení názor veľmi rýchlo.
- Skvelé rozhodnutie!
Úlohu vyrieši priam bleskovou rýchlosťou.
A ja už viem, že pozajtra beží ten istý scenár, ale v modrom! Musím uznať, dievča ma výdrž.
Napriek tomu sa nevzdávam a dúfam, že spolu to do konca roku dáme!!! Či už školskéko a či kalendárneho... trpezlivosti vrámci robenia DÚ mám na rozdávanie.
xxx
A potom ma rozosmiala jedna scénka ako zo skeču. Afričan a Francúz dvakrát vbehli do triedy s otázkou, kedy bude konečne Podšívka hotová, aby sa s nimi mohla hrať. Po tých dvoch razoch som bez pardónu zamkla triedu. Spolu s nami v nej sedela učiteľka druhákov, od ktorej mám tiež jedného chlapca a dievča. Keď si uvedomila, čo som spravila, flegmaticky zahlásila:
- Človek si ani neuvedomuje, na čo dobré sú zámky v triedach. Na mojich predošlých miestach pôsobenia sme túto možnosť, bohužiaľ, nemali.
Zasmiali sme sa. Ona sa venovala ďalej oprave úloh, ja zvyšku, teda štyrom deťom, čo ešte dokončovali úlohy.
Zrazu sa postavil (práve) jej žiak, že už je hotový. Je to taký macko s dosť veľkou nadváhou. Zbalil si veci a pobral sa ku dverám. Otvárajú sa smerom von a on zabudol, že sú zamknuté... Svojimi šesťdesiatimi kilami do nich plnou peckou napálil. Ako sa vraví, stena mu dala druhú. Zadunelo to a on si vzápätí uvedomil, čo sa stalo. Našťastie si neublížil, iba sa začal podarene smiať. Nuž som sa pridala.
xxx
A potom som sa spýtala Tichej vody, ako to bolo s tými kľúčmi. Ona ich naozaj schovala a nechala ma dve hodiny hľadať. Sama som bola prekvapená, resp. zaskočená skutočnosťou, že práve jej - najpedantnejšej, najkorektnejšej, najspoľahlivejšej - niečo podobné skrzlo v hlave. V rýchlosti som jej vysvetlila, prečo sa niečo podobné už nesmie opakovať, ale ešte to budem musieť v najbližších dňoch doplniť o ďalšie detaily, lebo sranda je sranda, ale dve hodiny určite nie, hlavne, keď sme ten kľúč potrebovali.