Nevýhoda zmiešaných skupíN

Ak niektorá jej časť nemá úlohy. Ako už vyše týždňa náš trojlístok. Doslovne sú odporní. Navyše som sa včera dozvedela, že mama Tretieho muškatiera je na služobke a starajú sa o neho starí rodičia. Nedivím sa, že potom stvára to, čo stvára. (A zasa som sa musela sama seba pýtať, načo si tu ja ničím nervy za tú almužnu?!? Okrem rozhodnutia podať iniciatívnu žiadosť do bývalej firmy sa začínam obzerať i po iných možnostiach.)

Sú rôzne typy detí, ktoré i rôzne reagujú na rôzne životné situácie. On trpí skutočnosťou, že jeho otec pracuje mimo Bavorska, a preto sa vídajú iba nepravidelne počas víkendov. Jeho detská dušička sa nedokáže vyrovnať s jeho dlhoročnou absenciou. Počúvam to pravidelne v rozhovoroch medzi rovesníkmi, ak ostatní spomínajú tých svojich, on smutne dodáva, že jemu ten jeho chýba. Dokonca už písali aj asi tri úlohy (nezávisle od seba a s väčším časovým rozostupom), kde mali deti vyjadriť svoje pocity, zamyslieť sa, čo im robí radosť, čo ich zarmútilo. Kým iní písali také tie bežné, každodenné a v podstate nepodstatné detské starosti - rozbil sa mi pohár, stratil som hračku - on v každej z nich uviedol jediný dôvod smútku - otec je ďaleko, otec musel cestovať nazad, otec....

Predpokladám, že toto je hlavným dôvodom jeho nevyrovnanej povahy a často až agresívnych VÝBUCHOV, lebo v jeho jadre je niečo veľmi jemné, ale to vyjde iba občas (veľmi vzácne a zriedkavo) na povrch. Kým Severan a Južan sú i v iných veciach povrchní, on je jediný z nich troch - ktorý ak už prizná, že má úlohy (ďalší dôvod, prečo človek stráca chuť s nimi pracovať) - tak ich robí i poctivo. Oni dvaja majú zrazu zlé známky z písomiek, on dobré. A tu sa začína prejavovať prvá trhlina v ich priateľstve: keďže sa v tomto ročníku ich známky podstatne odlišujú, začínajú sa mu vysmievať, že je bifloš ... kým im to po prvej vete zasa prísne nezatrhnem.

Ak sa jeho výbuchy nepodarí rodičom včas podchytiť, resp. niečo proti nim podniknúť, v puberte to môže raz poriadne eskalovať. A potom ich prevalí tsunami.

Nuž a včera som s ním mala obrovský konflikt. Taký, že potom nebolo v miestnosti počuť ani muchu preletieť. Doslovne som mala pociť, že všetci prítomní na moment prestali dýchať.

Netuším, ako by sa situácia vyvíjala ďalej, lebo asi dve minúty po ňom vbehla do našej triedy kolegyňa, že Šálka vyvádza pri úlohách a tvrdí, že ich nebude písať, kým nepríde Katarína...

Predtým sme totižto rozdelili deti, aby traja experti nerušili zvyšok. Ja som si ku nim zobrala ešte tri prváčky, o ktorých som vedela, že pracujú poctivo, rýchlo a nedajú sa rušiť nikým a ničím.

Nuž som kolegyni v krátkosti zašepkala, čo sa stalo u nás v skupine a nahlas prítomným oznámila, že toto ticho platí aj naďalej u nej!

Expert Šálka ma nahlas privítal vetou: Mňa si so sebou nezobrala, a preto nebudem písať úlohy!

Kto ho pozná, vie, že znenie vety si prispôsobí podľa situácie, ale jej skutočný obsah pretlmočený do reči detí znie: Ja som Šálka a ja potrebujem na seba priťahovať pozornosť nevhodným správaním stále a všade! Alebo kedykoľvek a kdekoľvek.

- Vziať som mohla iba troch, ktorí robia úlohy rýchlo a poriadne a z vás prvákov sú to tie tri dievčatá. Presvedč ma, že i ty vieš rýchlo a poriadne písať úlohy a nabudúce zoberiem i teba!

Zostal zaskočený prvýkrát. Nenapadla mu žiadna vhodná odpoveď, a tak sa začal hrať s brmbolcom, ktorý si predtým vytvoril z vlny.

Vzala som mu ho a to bola možnosť na novú ofenzívu.

- Tak teraz si nemôžem robiť úlohy, lebo si mi vzala môj brmbolec.

- Úlohy sa nedajú písať, keď sa hráš.

- Ale to je môj brmbolec, vráť mi ho!

- Tak moment! Z akej vlny si ho vytvoril? Z mojej, teda družinárskej. A ja som ti nesľúbila, že ti ju dám! Beriem si iba nazad, čo mi patrilo... a ty rob úlohy. Ak ich dokončíš, mooožno ti ho darujem. (Veď načo by mi bol.)

Pozeral na mňa prekvapene a na jazyk mu nedochádzala žiadna štipľavá kontrovka, teda odveta. Nuž sa s nevôľou pustil do tých otravných úloh. A dokonca ich aj stihol dopísať.

Keď som v ten deň prvýkrát stretla učiteľku z triedy, kde píšeme DÚ a spomenuli sme choroby, vzrušene sa ma spýtala:

- Čítala si ten nasrdený mail, ktorý včera preposlala riaditeľka rodičom?

- Nie - odvetila som prekvapene.

- Vyzvala ich, aby si svoje choré deti nechali doma a neposielali ich nezodpovedne s bolesťami brucha do školy, keď vedia, že momentálne všade vyčíňa brušná chrípka! Niekto z nich sa jej pár minút predtým vyvracal na stôl v zborovni.

- O včerajšej katastrofe som počula, o mailovej správe zatiaľ nie. Tiež nikdy nepochopím ich jednanie. Ale keď už som tu... už minule som sa ťa chcela spýtať na toho tvojho žiaka, čo ho sociálka odobrala mame, ako s ním príbeh pokračuje ďalej. Zhoršila sa situácia s ním? Podľa tvojho predpokladu?

Asi pred mesiacom sa mi totižto rozhorčene sťažovala, že sa o poslednom závažnom kroku dozvedela ako posledná a iba náhodou a vôbec zatiaľ netuší, ako pristupovať ku chlapcovi.

Mimochodom, aby nedošlo ku poplašným správam: za 25 rokov, čo žijem v Mníchove, som niečo podobné zažila iba po druhýkrát (prvý raz pred asi 10 rokmi). Terajšia rodina bola už istý čas pod dohľadom sociálky. Z dôvodov, ktoré nepoznáme, ale od učiteľky som vedela, že sa jedná o veľmi komplikovanú rodinu a náročného chlapca.

- Ty, ja som ti pozitívne prekvapená - zareagovala učiteľka - on sa odvtedy zmenil na nepoznanie. Je vyrovnaný, kľudný, no proste úplne iné dieťa. Nikdy by som nebola povedala, že niečo podobné dokáže dieťaťu natoľko prospieť. On vie, že sa čochvíľa bude sťahovať ku náhradnej rodine, že mama ho cez víkend môže navštíviť a on je priam neskutočne spokojný a doslovne sa ti na to teší. Jemu tá sociálka pomohla!

Takže i takéto pozitívne prípady sa stávajú, ale o nich sa nedozviete, lebo šíriteľom istých poplašných správ nepasujú do konceptu.

Neskôr ma kolegyňa opäť oslovila na tému nadávok a sexuálnych narážok. Pri obede stála vedľa Južana a zachytila už po tisícikrát niečo nevhodné. Ja som stála na opačnej strane stolov, a tak som spozornela v momente, ked zvýšila hlas a obrátila sa priamo ku nemu:

- Môj zlatý, včera som ťa upozornila, že ešte raz a ideme za Katarínou!!! Ja ti niečo podobné nemieniť akceptovať a tvojou poslednou poznámkou sa práve prelial môj pohár trpezlivosti!

- V poriadku. V pondelok príde mama na pohovor, a tak to môžeme prebrať spoločne!

Hm, na ten moment skamenel, ale ja sa obávam, že ako sa mi mama posledne priznala, momentálne to s ním nezvláda. A tak som zvedavá, ako sa ku súčasnej situácii vyjadrí jeho terajšia triedna učiteľka, pretože ďalšiu taktiku som navrhla prediskutovať i s ňou. Nech ťaháme za jeden koniec lana.

Vrámci tejto udalosti som sa dozvedela, že ďalšie slovíčko, o ktorom som to doteraz netušila, si odteraz značím červenou ceruzkou medzi zakázané!!!

Patrí do skupiny slovných hračiek, a tak keď som nemeckej kolegyni z prízemia referovala, čo nového som sa dozvedela, tak i ona zareagovala:

- A vidíš! To mi nikdy nenapadlo, ale ona má vlastne pravdu. Hej, je to skrytá nadávka.

- Bože, ani len nechcem vedieť, pri čom všetkom si tie deti mysleli, že im to bezo slova tolerujem... (hoci oni samé mnohokrát nerozumejú, čo to vlastne opakujú ako papagáje po iných).

No a pri téme nadávok Šálka sediac pri stole a maľujúc nejaký obrázok a s kľudom Angličana zahlási:

- Môj brat (doplnil meno štvrtého v poradí) každý deň mame aspoň trikrát povie ty sviňa!

Ako ho poznám, v podobných situáciách je až moc pravdovravný, ale práve tu ja radšej nechcem počuť nič. Mne by niečo podobné povedal iba raz! A za týmto výrokom nehľadajte žiadne telesné tresty. Tie som zo zoznamu výchovných prostriedkov vyškrtla po trpkých skúsenostiach z vlastného detstva. Kedykoľvek si to môžete overiť u Michaela.

Na zadok dostal iba raz v živote. Vtedy otvoril dvere dodávky, za ktorými na sedadle stálo 2-ročné dievčatko. Jej otec ju práve šiel pripútať, lebo sa chystali na odchod. Dievčatko stratilo rovnováhu a padalo dolu hlavou. Michael (asi 5-6-ročný) pochopil, že je zle a zo strachu privrel narýchlo dvere. Ja som stála za ním a hrôzou skamenená nijako nestihla zareagovať. Jednalo sa o zlomky sekundy. V tom momente mi praskli nervy pri predstave, že to dievčatko si následky bude niesť kvôli jeho blbosti celý život. Našťastie si odniesla iba pár modrín na pamiatku a jej otec reagoval s kľudom Angličana:

- Ona má predsa troch bratov, ona je zvyknutá.

Netuším, kam ma zaveje osud v budúcnosti, ale ak by som o rok ešte stále mala byť na škole, tak potom ako ten minulý rok kolegyňa odmietla Šálku (po skúsenostiach s druhorodeným), odmietnem tentokrát i ja toho štvrtého v poradí. V žiadnom prípade nesmú byť oni dvaja v jednej a tej istej skupine.

Ako som už minule písala, Šálkovu mamu mám veľmi rada ako nežnú, milú a vždy usmievavú osobu, ktorá sa naozaj snaží svedomito spolupracovať so školou. Podľa všetkého si ale pre synov zvolila metódu (iba) vľúdneho slova, tá však pri piatich chalanoch (kde sú potrebné pevné hranice) a v dnešnej dobe kompletne zlyháva. Pritom práve jej deti nie sú odchované na TV a mobiloch (musím sa spýtať, či už vôbec nejaký majú, lebo prvorodený sa mi vždy sťažoval, že nič nemôže pozerať, lebo nieto na čom). Kedysi deti vychovávala okrem rodičov, babky, dedka, tety, strýca i celá "dedina" či "mestská štvrť". Dnes nieto vôle, sily a pomocných očí, keď sa takmer každý v našom uponáhľanom, zhumpľovanom svete utieka na displej mobilu. A my, čo niečo také nepraktizujeme, iba s hrôzou hľadíme na zhypnotizované dvojnohé zombie všade navôkol.

Keď sa Michael v druhej polovici decembra vrátil zo zájazdu v Shanghai, bol viditeľne šokovaný z mnohého, čo tam zažil. Dúfam, že sa mu jeho zážitky pevne vryli do pamäti a že si z nich vezme odstrašujúci príklad do budúcnosti. Keďže muž často pracuje v Číne, už odo dverí s kufrom v rukách mu položil zásadnú otázku:

- Tato, je pravdou, že Číňania patria k najegoistickejším národom na svete?

Jeho otázka nevychádzala z niečoho niekde odpočutého či prečítaného. On sa spamätával z obrazov, ktoré mal týždeň a na každom kroku pred očami.

- Si predstavte, že tam neexistuje človek, čo ide po ulici so vztýčenou hlavou. Každý drží v ruke mobil - a to žiadne lacné kúsky, ale všetko najmodernejšie typy a celý čas kráča hľadiac na displej. Tam už sú prechody pre chodcov spravené tak, aby ľudia vôbec nemuseli zdvíhať oči na semafor. Semafory sú zabudované povedľa zebry priamo na zemi. Keď sme sa v metre chceli cez nástupište predrať do vozňa, nepodarilo sa nám, lebo nás nik nepustil. Iba preto, že nedokázali odtrhnúť oči od magnetu v rukách. Keď sme sa šli naobedovať do reštaurácie, pol hodinu sme stáli pri dverách a hľadeli na ľudí pri stoloch s prázdnymi taniermi, ktorí sa hrali ako zhypnotizovaní na mobiloch. Ja to nechápem!!! Keby si pozerali videá na ... alebo chatovali s priateľmi, ale oni naozaj všetci do jedného hrali hry a nik sa s nikým nerozprával!!! A keď nás, nebodaj, predsa len zaregistrovali, tak nás zasa odušu fotili.

Ešte nasledujúcich pár dní šokovane rodine a všetkým známym opisoval svoje pozorovania z ďalekej Číny...

Čo sa sexuálnych narážok týka, vraj Južan dievčatám, ktoré boli hotové s úlohami a trávili čas kreslením/ hraním u kolegyne, dával do života "cenné" rady  približného znenia, ktoré mi o deň neskôr zreferovala kolegyňa:

- Musíte byť stále sexi, ak chcete získať nejakého chlapa, ktorý vám spraví decko!

Dievčatám boli jeho reči nepríjemné. No a potom nahováral prvákov, aby povedali kolegyni, že je (tá nadávka z predošlej stati).

Našťastie si ona s ním a jemu podobnými dokáže veľmi rýchlo poradiť. Tomuto som neskutočne vďačná, lebo minuloročná spolupráca s predošlou silou ma ničila. Ona ich nezvládala, a tak som medzi nimi bola stále nútená hrať policajta. Ona nebola pomocou, ona bola príťažou.

Keď sme v ten deň po obede zišla s časťou detí na dvor, pozorovala som pomocnú silu z prízemia ako diskutuje s jedným plačúcim prvákom. Myslela som si, že to bude ten s tou super mamou, no mýlila som sa. Vraj to je jeden z ich ďalších problémových kandidátov. Chlapec vraj chcel ísť do telocvične, ale telocvičňu práve jedna ďalšia kolegyňa krátko pred druhou, teda krátko pred robením DÚ uzatvárala pravidlom vo vybíjanej - koho trafí lopta, ide von a do triedy. Vstup do telocvične už povolený nebol vzhľadom na pokročilý čas. Deti to už poznajú a akceptujú bez frfľania. No čo začal stvárať tento prvák - ja som nechápala. Jednalo sa o typické správanie niektorých dvojročných a zároveň náročných detí, keď prechádzajú prvou fázou vzdoru. Vrieskal, dupal nohami, zúrivo sa hádzal o múrik. No čosi neuveriteľné.

Na konci družiny som potom u tejto istej skupiny sledovala ďalšiu scénku. Všimla som si, ako nejaká mama vyzdvihla spolu s mužom svoju dcéru. Chvíľu vzrušene diskutovali s kolegyňami, niečo hovorila i dcére a jej kamenná tvár pôsobila na mňa veľmi nepríjemne a chladne.

- No hnevala sa - prezradila mi kolegyňa na spoločnej ceste domov - ale čo mám robiť, keď jej dcéra absolútne odmieta písať úlohy! V skupine máme pätnásť detí. Nedá sa sedieť každému na krku, keď problematickou je aspoň tretina z nich. A i tým usilovným treba občas pomôcť.

Milí rodičia, ak sa vám za 6 rokov nepodarilo naučiť svoje deti istým základným pravidlám, nečakajte zázraky od nás! Nie sme tu od toho, aby sme naprávali vaše chyby!!!

Inak presne táto kolegyňa z prízemia, čo so mnou začínala pred 5 rokmi s paralelnou homogénnou skupinou prvákov, dostala triedu vtedajšej zástupkyne riaditeľky. Táto skvelá dáma, pri ktorej som ja mala pocit, že je pevným majákom pre zblúdilé lode, odišla minulý rok do dôchodku a minimálne kolegyňa a aj moja šéfka za ňou doteraz smútia. Ja som s ňou málo prichádzala do kontaktu, ale verím, že svojimi bohatými skúsenosťami bola oporou mnohým. Teda i mojej kolegyni, ktorá vtedy u nás začínala. Nuž a oni dve dostali do svojej triedy/ skupiny dievčatko, ktoré tiež malo nejakú poruchu koncentrácie. Ani jej mama si vtedy nechcela priznať, že chyba je v dcére a vyčítala kolegyni, že ona to s ňou nedokáže. Že nemá správne pedagogické základy a metódy.

Zdeptaná kolegyňa (mama bola právničkou a vedela skvelo narábať slovami) sa zašla vyžalovať ku zástupkyni. Tá sa na ňu prísne oborila:

- Nie že si podobné slová budete brať ku srdcu! Vy nie ste tým deťom žiaden doučovací inštitút!!! Vy iba zabezpečujete dozor pri úlohách. Akékoľvek doučovanie si musia rodičia zorganizovať sami. O to viac, ak deti trpia nejakou poruchou koncentrácie. A nemusíme si nahovárať, že by ich prípadná výpomoc finančne zruinovala.

Po istom čase išla za učiteľkou i mama dievčatka. Vychádzala od nej plačúc a od toho dňa nikdy viac nič kolegyni nevyčítala a trikrát do týždňa brávala dcéru na učenie domov. Lebo dcéra patrí ku deťom, ktoré na učenie potrebujú absolútny kľud. Nemať na okolí nič a nikoho, kto by mohol odpútať jej pozornosť od knihy a zošita.

Na konci družiny som vyzvala deti, aby mi pomohli poupratovať triedu. Zapojila sa iba Tichá voda, ostatní sa hrali na hluchých a slepých. Tichá voda  naopak makala jak fretka, usilovne a poctivo. Zachvíľu sme spoločnými silami mali všetko hotové.

Nuž som podišla ku skrini a vybrala z nej jedno veľmi pekné tatoo pre dievčatá a na celú triedu zahlásila:

- Pretože si ma dnes ako jediná veľmi príjemne prekvapila svojou pomocou, dostaneš odo mňa výnimočnú odmenu.

Podala som jej ju a Podšívka sa zasa raz sama seba pýtala, prečo sa nezapojila i ona.

Keď ju potom vyzdvihla mama, pochválila som jej dcéru.

- Naozaj? Toto ona robí v družine??? Lebo doma...

- Mama, mama, ticho - skočila jej do reči moja malá pomocníčka a ťahala ju rýchlo preč.

Tak som mame zakričala, že v podobných prípadoch sa výchova neprejavuje až tak úspešne v domácich podmienkach, ale skôr na návšteve/ počas pobytu u iných, teda i v družine. A ak máte pocit, že i vy hádžete hrach na stenu, nevzdávajte sa. Iba neoblomnou vytrvalosťou, tzv. opakovaním do nemoty, sa vám podarí do tých detí niečo zasiať, i keď tomu zo začiatku vôbec neveríte.

A na záver som vám odfotila tri ukážky, ako vyzerá taká trpezlivosť v odvedení "práce" u dnešných detí:

Keď ma prosili, aby som im doniesla obrázky na vymaľovanie, potešila som sa ich záujmu No už po prvom dni zistila, že ich predstava ako zaobchádzame s vecami sa vôbec nezhoduje s mojou. Ak si myslia, že počmárať papier, prípadne z neho vymaľovať iba jednu osemnástinu a potom ho vyhodiť, lebo je nezaujímavý a Katarína má predsa ďalších x-obrázkov, tak to teda nie!!!

A tak som zaviedla nasledujúce pravidlo: Iba kto mi donesie ukázať poriadne vymaľovaný obrázok, dostane obrázok nový.