Nie všetky deti musia byt od prírody pravdovravnÉ

A pri Gabi to platí dvojnásobne. Je jediným dieťaťom z triedy, ktoré sa nedokáže ospravedlnit alebo podakovat tak skutočne od srdca. U nej to funguje čisto v rovine pragmatizmu: ked musím, tak áno, ale inak sa radšej pod čiernu zem prepadnem. A pritom - ak niečo prestrelí - pozerá človeku priamo do očí, neuhne pohladom, ako niekto, kto si je vedomý svojej chyby a sklopí aspon na sekundu zrak...

Robili sme úlohy a v ten den im akosi nešla matematika. Myslím tým celú skupinu, snád na dve výnimky. Sedela som tak, že po mojej lavici sa trápila Anna a po pravici Gabi. Anna ma práve požiadala o pomoc. Zrazu sama prišla na riešenie a radostne ho vyslovila nahlas. Všimla som si ako ju Gabi pozoruje, a kedže jej sa vobec nedarilo, rychlo si zapísala výsledok od Anny do zošita, pricom na celú triedu vyzývavo zvolala: "Danke schön!"

Vždy ucím deti, že odpisovanie im nic neprinesie. Ak látku nepochopia a nepotrápia sa s príkladmi sami, prejaví sa to najneskor pri písomke. Ako papagáj som teda i tentokrát vysvetlovala Gabi, že podobné jednanie nepovažujem za správne, že tým škodí vlastne iba sama sebe. Pozerala mi priamo do ocí.

"Ale ja som robila práve nieco úplne iné a iba som sa potešila, ked sa mi to podarilo vyrátať!"

"Nie Gabi... ja som ťa sledovala a ty si práve písala vlavo hore, potom si zacula Annu, pozrela, kam ona píše císlo 16 a rýchlo si si ho zapísala tam, kam patrí, teda vpravo dole a popri tom si ešte nahlas vykríkla ´dakujem pekne´."

"To nie je pravda! Ja som nic také nepovedala!"

"Gabi...!"

"No vážne som nic také nepovedala a ani neodpisovala od Anny." A pozerala mi pritom nadalej priamo do ocí, ani brvou nepohla, ani okom nemrkla.

To už ale nevydržali ostatné deti, ktoré boli svedkami celej situácie a pustili sa do nej, aby si nevymýšlala, lebo i oni jasne poculi, ako skríkla "Danke schön". A Gabi si zasa tvrdila svoje.

Predpokladám, že jej puberta nebude práve prechádzka ružovým sadom...